Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Lhasa – dve mestá v jednom

.ľuboš Hrivňák .časopis .týždeň vo svete

Lhasa – pre jedných tradičné sídlo dalajlámov a sväté mesto, pre druhých pracovná príležitosť. Pred polstoročím bola hlavným mestom krajiny veľkej ako západná Európa. Dnes je centrom Tibetskej autonómnej oblasti v

Lhasa – pre jedných tradičné sídlo dalajlámov a sväté mesto, pre druhých pracovná príležitosť. Pred polstoročím bola hlavným mestom krajiny veľkej ako západná Európa. Dnes je centrom Tibetskej autonómnej oblasti v rámci Číny.


Naberám sily na ďalší namáhavý výstup po hotelovom schodisku. Hučí mi v hlave, lapám po vzduchu a na každom odpočívadle oddychujem. Som prvé hodiny v Lhase a vyšliapať s batohom v hoteli na štvrté poschodie je náročné.
V izbe padám na posteľ. Som 3 600 metrov nad morom, ešte ráno som bol o dobré tri kilometre nižšie. Pre neaklimatizovaného človeka môže byť dlhší pobyt v tejto nadmorskej výške osudný a výšková choroba postihne takmer každého. Príručky radia zostúpiť do nižších polôh, inak môže nasledovať kolaps, ba smrť. Lenže v Tibete nie je kam zostúpiť. Lhasa, rozložená v širokom údolí, je na tibetské pomery asi tak vysoko ako Podunajská nížina pre Slovákov. A tak len čakám, kým sa telo aklimatizuje. Po niekoľkých hodinách spánku som schopný opatrne vyraziť do ulíc.

.zakázané mesto
Po stáročia bola Lhasa náboženským centrom tibetského buddhizmu. Ako najväčšie a hlavné mesto Tibetu bola aj centrom kultúry a obchodu. Jej bránami prúdili zástupy pútnikov a obchodníkov z Mongolska, Číny, Bhutánu, Indie a Ladakhu. Napriek nedostupnosti bola cieľom vojenských výbojov okolitých veľmocí. Najprv to boli Mongoli, ktorí nadlho ovládli Tibet aj Čínu. V roku 1720 ich v Lhase vystriedali Číňania, ktorí opustili mesto až v roku 1912, po páde dynastie Čching a zániku čínskeho cisárstva.
O Lhasu sa zaujímali aj Európania, pre ktorých bola stáročia „zakázaným mestom“. Dobrodruhovia zo Západu sa sem dostávali v minulosti iba výnimočne a tajne. Švédsky cestovateľ Sven Anders Hedin sa o to snažil roky, precestoval a zmapoval pritom rozsiahle oblasti Tibetu, ale nikdy neprekročil brány mesta. Parížanke Alexandre David-Neelovej sa to podarilo v prezlečení za tibetskú žobráčku ako vôbec prvej žene z Európy v 20. rokoch minulého storočia.
Aj dnes je cesta do Lhasy pre jednotlivcov dobrodružstvom, ktorému predchádza niekoľko úrovní byrokracie. Začnete vízami do Číny. Potom treba získať TTB permit, povolenie Tibetského úradu pre cestovný ruch na vstup to TAR – Tibetskej autonómnej oblasti, ako sa Tibet teraz nazýva. Ak chce niekto cestovať aj po Tibete, bude potrebovať povolenie na cestovanie cudzincov pre konkrétnu oblasť. Povolenia sa dajú vybaviť iba v Číne. Navyše, všetko sa môže zo dňa na deň zmeniť a úrady do Lhasy nepustia nikoho, ako sme videli počas marcových nepokojov.
Individuálny cestovateľ však stále nevyhral, pretože Air China mu ako súkromnej osobe nepredá letenku do Lhasy. Musí sa pridať k organizovanej skupine. Najjednoduchšie je zaplatiť si služby cestovnej kancelárie, ktorá obstará povolenia a kúpi letenku. A tak v nenápadnej „kancelárii“ pripomínajúcej skromne zariadenú garáž nechávam cestovný pas a peniaze. Dva dni čakania v Chengdu, rozpálenom 4-miliónovom centre provincie S´-čchuan, sú nekonečné. Máta ma strach, že svoj pas už neuvidím. V deň D sa dozvedám, že je všetko okej a dostávam pas aj letenku. Ráno ma pracovník cestovky vezie s ďalšími dobrodruhmi minibusom na letisko a poradí nám, ako sa dostať cez kontrolu: „Tvárte sa nenápadne, nerozprávajte po anglicky.“ Sotva reálne pre pol tucta Európanov, medzi ktorými je aj vysoký plavý Fín a Holanďania s dredmi. Hala je plná Číňanov, nápadnejší už ani nemôžeme byť. Pracovník cestovky ešte čosi pošepká uniformovanému úradníkovi na pasovej kontrole. A funguje to. Chlapík len prelistuje môj pas a nastupujem. Po dvojhodinovom lete ponad hrebene Himalájí pristávam na letisku Gongkar. Tu už nikoho nezaujíma, kto som a prečo prichádzam.


.úsmev ako od dalajlámu
Na prvý pohľad je tu iný svet. Vidieť to už na tvárach Tibeťanov: aj napriek nehostinnej klíme, ťažkej práci a nepriaznivému osudu vyžarujú vyrovnanosť. Myslel som si, že povestný dalajlámov úsmev je iba jeho trademark. Ale rovnako príjemne sa usmievajú takmer všetci Tibeťania.
Lhasa, to sú dnes dve mestá v jednom: stará tibetská štvrť a čínske mesto s modernou architektúrou okolo nej. Tibetská štvrť je dnes jeden obrovský etnošop. Uličky sú plné pútnikov, stánkov s nepravými starožitnosťami, modlitebnými mlynčekmi a vlajkami a suvenírmi. V bočnej uličke som náhodou objavil veľkoobchod, odkiaľ pochádza väčšina z toho, čo turistom núkajú v stánkoch okolo Jokhangu či pred Potalou.. Kolorit dopĺňajú žobráci, predavači suvenírov, mnísi v šafranových rúchach, modliaci sa pútnici, turisti z celého sveta a pach jačieho masla. Každú chvíľu odmietam predavačov, ktorí mi pchajú pod nos modlitebné mlynčeky a prívesky nepálskej a čínskej proveniencie. Ešte sa treba zbaviť žobrajúcich detí: ak dáte mincu jednému z nich, ostatné to len povzbudí. Ale na rozdiel od S´-čchuanu či Junnanu, kde takmer nikde nikto nehovorí ani len lámanou angličtinou, v tibetskej štvrti je anglofónny turista ako doma.

.kora v Jokhangu
Pútnici krúžia v smere hodinových ručičiek okolo Jokhangu, najvýznamnejšieho centra tibetského budhizmu. Sprevádzajú ich pohľady policajtov. Pre Tibeťanov je kora okolo Jokhangu aktom viery, ktorý musia absolvovať aspoň raz za život. Peši, stále sa pri tom pokorne klaňajúc. Ich odev prezrádza, že sem putovali celé týždne či mesiace.
Vchod do Jokhangu je zatarasený pútnikmi. Spínajú ruky, zdvihnú ich nad hlavu, padnú najprv na kolená a potom doluznačky. Opakujú to celé hodiny. Okolo nich prúdia ďalší veriaci aj turisti. Aj ja sa sem vraciam, fotím. Keď ma za rukáv zaťahá žobráčka, mechanicky jej strčím do ruky mincu. O chvíľu sa vracia, opäť ma ťahá za rukáv a ukazuje na mincu. Nepýta viac, ale naznačuje, že jeden juan je priveľká almužna. Keď sa uistí, že som sa nepomýlil, obdarí ma úsmevom a vyplazí jazyk ako tradičné tibetské poďakovanie. Spomeniem si na žobráka, ktorý mi kedysi v New Yorku vynadal, keď som mu nedal celý dolár.
Ulice tvoriace koru – pútnický okruh okolo Jokhangu – pripomínajú osemuholník s chrámom v strede. Je to symbol osemdielnej vznešenej cesty Buddhu, únik z kolobehu utrpení. V Jokhangu je ďalšia kora lemovaná radmi modlitebných mlynčekov. V mlynčekoch sú napísané modlitby. Každým otočením mlynčeka modlitba nadobúda význam. Veriacim otáčanie mlynčekov pomáha sústrediť sa na mantry a modlitby. Vnútro komplexu osvetľujú olejové lampy a pásy svetla, ktoré preniká cez otvory pod strechou. A všade sú turisti.
Pre mníchov sú turisti dobrom i zlom. Prinášajú peniaze, ale mnísi musia veľa času venovať upratovaniu areálu a vyberaniu vstupného namiesto meditácie a štúdia.

.kuchyňa u démona
Sedím na terase reštaurácie na Pekinskej ulici, ktorá pretína Lhasu, a premýšľam o jej názve. Ešte nedávno sa u nás mnohé terajšie Hlavné ulice nazývali po zabalzamovanom vodcovi z Kremľa. Tí, čo vládnu, všade radi pripomínajú ovládaným, kto je pri moci.
Popíjam tibetský čaj s jačím maslom a soľou. Podobá sa na kalnú špinavobielu polievku s mastnými okami. Našťastie chutí príjemnejšie, ako vyzerá. Reštaurácia je na miestne pomery drahá, ale varia po tibetsky a majú čisto. Mesto je plné čínskych reštaurácií s lacným jedlom, ale ja si radšej priplatím za novú skúsenosť.
Sedia tu len cudzinci. Dvaja chlapíci pri vedľajšom stole preberajú podrobnosti dlhej cesty do bývalého kráľovstva Guge v Západnom Tibete. Staršie Američanky oproti nahlas hľadajú v menu niečo sladké. Chlapík v rohu si vychutnáva cigaretu a čosi píše. Na stene za ním je namaľované Koleso života. V strede čierne prasa, červený kohút a zelený had, ktoré si navzájom hryzú chvosty. Okolo nich bytosti, ktoré postúpili do horných ríš, a bytosti, ktoré sa prepadli do dolných ríš, pripomínajúcich peklo z gotických malieb. Všetko to požiera červený démon. Takto sa zobrazuje Buddhovo učenie o pominuteľnosti, utrpení, karme, smrti a znovuzrodení. Výjavy utrpenia a smrti sú desivé ako peklo na obrazoch Hieronyma Boscha.
Mňa síce tibetské peklo neruší, ale momos, moje prvé tibetské jedlo, je trochu sklamaním. Po týždni na fantastickej s´čchuanskej strave, plnej farieb a chutí, mám na tanieri tri mastné knedle plnené mäsom a zeleninou. Podobné tým, ktoré podávajú v tzv. štýlových slovenských reštauráciách. Ak by v nich nahradili jačie mäso údenou bravčovinou, šiel by som do kuchyne, či kuchár nie je od nás. A tak ďalšie spoznávanie tibetských špecialít odkladám na neurčito.
Onedlho ma v bočnej ulici „prepadnú“ malé deti s pištoľou. „Bránim sa“ fotoaparátom, čo ich hneď zaujme. Chcú vidieť zábery a neskrývajú sklamanie, keď zistia, že fotoaparát nemá displej. Vyťahujem kompakt a urobím niekoľko záberov iba kvôli nim. Keď sa uvidia na displeji, všetko je v poriadku a rozchádzame sa v mieri.
Väčšina života v tibetskej časti mesta sa odohráva na ulici. Uzatvárajú sa obchody na trhoviskách, varí sa a konzumuje jedlo, vyberajú sa látky, šijú odevy, vyrába sa nábytok, hrajú sa hazardné hry. Pečenie chlebových placiek či výroba sošiek Buddhu prebieha v tmavých dielňach. Lemujú ulice a môžete do nich kedykoľvek vstúpiť. Na ulici sa môže bežný Tibeťan modliť aj kúpiť si všetko, čo potrebuje. Toto je ich svet. Obchodné centrá s čínskym módnym tovarom a vákuovo balenými potravinami sú z inej časovej dimenzie. Sú síce iba niekoľko minút pešo od Jokhangu, ale stretnúť v nich bežného Tibeťana je asi také pravdepodobné ako ísť na večeru s mimozemšťanom.

.schody v Potale
Dostať sa do Lhasy a nenavštíviť Potalu akosi nejde dokopy. Na ceste zastavujem jednu zelenú rikšu (bicyklovú trojkolku). Zjednávame sa, kým neokrešem navrhovanú cenu na polovicu. Drobný Tibeťan, ktorý ma vezie, je aspoň o 25 kíl ľahší ako ja a musí sa opierať do pedálov, aby držal tempo s ostatnými rikšami. Konkurencia je obrovská, ak by nevládal, hneď ho niekto voľný nahradí. Pri čakaní na križovatkách vraví, že rikšu má v prenájme, za čo denne platí 50 juanov. Ďalšie výdavky má s povoleniami od úradov. Za asi 3 km cestu k Potale zarobí 5 juanov. Niet mu čo závidieť.
Už pohľad na Potalu je zážitok. Predstavte si aspoň osem Bratislavských hradov so zlatými strechami dokopy, spodných 9 poschodí natretých nabielo, ďalšie poschodia načerveno. To všetko je vyššie ako ktorákoľvek budova na Slovensku. a ešte to stojí na najvyššom kopci nad mestom. Kedysi toto miesto obýval tibetský kráľ, neskôr bolo sídlom dalajlámov a najvyšších štátnych úradníkov a vlastne všetkých, čo ovládali život v Tibete. Boli tu budovy vlády, väznica, školy pre duchovné cvičenia aj kaplnky. Potala až do 50. rokov 20. storočia vládla Tibetu. Dnes je to pamiatka bez života, zapísaná do zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.
Zohnať vstupenku je kumšt. Lístky sa predávajú deň vopred popoludní v zastrčenom stánku, na ktorý neupozorňuje smerovka. Denná kvóta lístkov nestačí a záhadne sa vypredá skôr, ako otvoria kasu. Príležitosť pre priekupníkov, ktorí vám predajú predražený lístok.
Už pri výstupe k najnižšiemu nádvoriu Potaly potom dostanete poriadne zabrať. Nekonečné schodiská asi nik nezdolá naraz. Po tých istých schodoch kedysi k dalajlámom prichádzali vyslanci hláv iných štátov. Kým zadychčaní došli k hlavnej bráne, ktorá je asi na polceste k prijímacím priestorom, muselo im byť jasné, že dalajláma je skutočne veľmi, veľmi vysoko nad smrteľníkmi.
Potalu, akú poznáme dnes, dal postaviť piaty dalajláma. Jeho nasledovníci ju rozširovali a upravovali. Dnes je to zložitý komplex rokovacích miestností, súkromných priestorov pre vládnych i náboženských hodnostárov, audienčných siení, kaplniek a čhortenov, v ktorých sú pozostatky mŕtvych dalajlámov. To všetko spája labyrint chodieb a strmých drevených schodísk. Všade cítiť vonné tyčinky a olejové lampy, ktoré pútnici dopĺňajú jačím maslom a olejom. Maslové lampy sú stále skoro jediným zdrojom svetla, sem-tam im vypomáha žiarovka. Nečudo, že stropy sú čierne ako v starom salaši.

.krik sprievodcov
Za dve hodiny, vyhradené návštevníkom, vidíme iba zlomok priestorov, ale aj ten stojí za to.  Sochy a sošky Buddhu, všetkých bohov, obrazy dobrých aj zlých duchov a démonov, výjavov z budhistickej mytológie. Čhorteny vysoké niekoľko poschodí, sarkofágy zo zlata s ostatkami dalajlámov, ich zdobené tróny, odevy a vyobrazenia, knižnice, trojrozmerné mandaly, thanky, rituálne predmety. Na najvyššom poschodí sú súkromné priestory dalajlámov, ktoré až do odchodu z Tibetu v roku 1959 používal aj súčasný dalajláma. Ale chýba tu čokoľvek, čo by ho mohlo návštevníkov pripomínať. Čínske úrady ho z paláca vyretušovali.
Stále sem však chodia zástupy pútnikov, modlia sa, klaňajú sa pri každej soche, strkajú im bankovky do záhybov šiat a do políc s posvätnými textami, kladú jačie maslo do lámp. Pútnici sem patria. Rušivým elementom sme my turisti a najrušivejším sprievodcovia organizovaných skupín, ktorí pútnikov prekrikujú, aby prevažne čínskym klientom vysvetlili, na čo sa práve pozerajú.
A propos, Číňania. Pre tých je Lhasa nielen turistická destinácia, ale aj pracovná príležitosť.
Už teraz je ich mnohonásobne viac ako Tibeťanov. Nadšene sa fotia v tibetských krojoch na námestí s 35 metrov vysokým pomníkom „osloboditeľom“, ktoré vybetónovali priamo pred Potalou. Číňania vlastnia väčšinu obchodov, cestoviek a reštaurácií v tibetskej štvrti a stánkov so suvenírmi na námestí Barkhor pred Jokhangom. Nech je však osud a postavenie Tibeťanov akékoľvek, duchovná podstata a kultúra Tibetu pretrváva v ich srdciach.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite