"Gruzínsko chystá vojnu", prečítala som si pred pár týždňami v článku Petry Procházkovej v SME a nebolo mi všetko jedno. Len pár dní predtým ma opäť oslovila britská organizácia Conciliation resources, aby som sa po roku vrátila do Gruzínska a Abcházska pracovať s mimovládnymi organizáciami.
.začínam sa báť cesty - iba dva týždne pred mojím odletom zabili výbuchy v pohraničnom regióne v centre mesta Gali štyroch ľudí; koncom júna bolo zranených dvanásť pri výbuchoch v Suchumi a v Gagre. Ale napokon sa rozhodujem ísť - najmä keď mi sľúbia návrat relatívne bezpečným spôsobom, vrtuľníkom OSN.
"To nič, to sú len silácke reči politikov, od ktorých sa také vystupovanie čaká," hovorí mi už na mieste môj sprievodca, politológ Paata, keď spomínam varovné články v našej tlači. Aj po celý čas pobytu sa stretávam s priepasťou medzi dvoma svetmi: "veľkým" svetom politiky a politikov, analýz, diplomatických nót, prestreliek a výbuchov a "malým" svetom ľudí, ich problémov, snáh, úspechov a strát a predovšetkým ich spoločného dialógu, zameraného na riešenie konfliktu.
Druhá priepasť, ktorú pociťujem, je medzi pohľadom zvonku a pohľadom zvnútra.
Gruzínsko môže pri pohľade zvonka vyzerať ako ambiciózna krajina v prerode, ktorá smeruje na Západ - do štruktúr NATO a k čoraz užšej spolupráci s EÚ. Maličkú republiku Abcházsko, ktorú ani po 15 rokoch vyhlásenia nezávislosti nikto neuznal, označujú médiá za separatistický región. Pohľad zvnútra je však oveľa menej jednoznačný.
.jedna strana: Abcházsko
Prichádzam sem tak ako pred rokom na pozvanie britskej mimovládnej organizácie Consiliation Resources, ktorej poslaním je predchádzať násiliu a podporovať spravodlivé riešenie konfliktov. Cieľom workshopu, ktorý zorganizovalo pre abcházske mimovládne organizácie Centrum pre humanitárne programy (CHP), bolo predstaviť príklady občianskej participácie, transparentnosti vo verejnom rozhodovaní a protikorupčných opatrení.
Už pri prvej návšteve som sa zamilovala do Suchumi - elegantného, vznešeného, ale vojnou i rokmi sovietskej vlády zasiahnutého mesta so záplavou parkov. Abcházci žijúci na pobreží mora mohli väčšmi ako iné kaukazské národy rozvinúť spoluprácu s Malou Áziou a stredomorskými civilizáciami. Tak sa stali ekonomickým a kultúrnym mostom pre podnety zvonka a v tomto priestore to aj cítiť.
Každý deň neskoro večer končíme na káve, plánujeme, spomíname, vymieňame si skúsenosti a rozoberáme abcházsko-gruzínske vzťahy. Abcházka Liana Kvarčelia z CHP, s ktorou na projekte spolupracujem, spomína kampaň Odpusťte, ktorú v roku 2007 iniciovala jedna z gruzínskych organizácií smerom k Abcházcom:
"Pre nás ako jednu časť gruzínskej spoločnosti je jasné, že problémy nemožno vyriešiť bez toho, že by sme pripustili svoje chyby. To, čo hovoríme, vychádza priamo z našich sŕdc....
Odpusťte, že sme nezabránili vojne.
Odpusťte, že sme sa nevyhli nešťastiu.
Ľutujeme každú vystrelenú guľku; každé slovo, ktoré mohlo podnietiť vojnu.
Odpusťte, že sme sa na vás neobrátili skôr a nepovedali vám tieto slová nahlas.
Prepáčte, že sme nezabránili tragédii... " hovorí časť výzvy.
Hoci kampaň v Gruzínsku vyvolala množstvo pozitívnych, ale i kritických reakcií (napríklad tvrdé odmietnutie zo strany prezidenta Saakašviliho), abcházska strana ju neprijala tak, ako Gruzínci očakávali.
"To nebolo posolstvo, ktoré sme chceli počuť," vysvetľuje Liana. "Za vetou "Prepáčte, ľutujeme," sme počuli: ospravedlnili sme sa vám, a teraz sa vráťme k sebe a žime opäť spolu v mieri. My sme však chceli počuť niečo iné: Ste slobodní, budujte si svoju spoločnosť tak, ako chcete vy sami."
.druhá strana: Gruzínsko
Kým v Abcházsku som oba roky pracovala s ľuďmi, ktorí sa snažia sa robiť všetko pre to, aby ich spoločnosť fungovala na občianskych princípoch, v Gruzínsku ma čakala oveľa ťažšia úloha s ľuďmi, ktorí pracujú s utečencami. Vysídlenci vo vlastnej krajine majú zvláštne označenie - všetci ich tu nazývajú IDPs. Títo ľudia, internationally displaced persons, opustili počas abcházsko-gruzínskej vojny svoje domovy v Abcházsku, oficiálne však stále ostali na území svojho štátu.
Ich presný počet nie je známy. Rôzne zdroje udávajú rôzne čísla, realistický odhad hovorí zhruba o 240 tisíckach ľudí. V súčasnosti žijú najmä v tzv. kolektívnych centrách (bývalých hoteloch, školách, domovoch mládeže), ktorým hrozí privatizácia. Strata bývania však nie je jediným problémom: trápi ich vykorenenosť, povojnové traumy, nezamestnanosť či rozpad rodín. Tí, čo sa vysídlencom venujú, tvrdia, že ministerstvo pre reintegráciu nerobí nič - možno preto, že keby sa o nich začali seriózne starať, znamenalo by to akceptovať, že sa už do Abcházska nemajú vrátiť.
Pracujem so skupinou mladých, z ktorých mnohí sú vysídlenci a sami obhajujú práva vysídlencov. Stretli sa tu mladí právnici a právničky, študenti, aktivisti. Podvečer prvého dňa v Gruzínsku sa nevyhneme diskusii o Abcházsku. "Čo o nás rozprávali? Spytovali sa na nás?" kladú mi otázky tí, ktorí si zo Suchumi či z Abcházska, kde sa narodili, už veľa nepamätajú - utekali odtiaľ, keď mali päť, možno sedem rokov. Očakávam tieto otázky, veď rovnaké mi kládli iní ľudia pred rokom - a zároveň sa ich bojím. "Hovor o tom, čo si videla, na čom ste pracovali," odporúča mi Rhona z Conciliation Resources. "Musia o sebe vedieť, súčasťou riešenia konfliktu je aj realistický pohľad ľudí na to, ako ich vníma druhá strana," dodáva. A tak rozprávam. O tom, ako sa Suchumi mení, ako sa rekonštruujú staré a stavajú nové budovy, aké programy pripravuje CHP, čo zaujíma mladých Abcházcov.
K ťažkej situácii vysídlencov v Gruzínsku prispieva nerozvinutá ekonomika, silnejúca korupcia, spochybňovaná nezávislosť súdov, slabá opozícia a (z pohľadu viacerých mimovládnych organizácií) postupná demontáž občianskych práv a slobôd, ktoré vraj boli silnejšie ešte aj za Ševardnadzeho. Pritom neexistujú nezávislé domáce zdroje financovania neziskového sektora a podľa viacerých pozorovateľov rastie nesloboda médií. Ľudia veľmi kriticky hodnotia napríklad zásah policajných síl 7. novembra 2007 proti účastníkom veľkej demonštrácie proti Saakašvilimu, kde polícia prvýkrát od roku 2003 použila násilie.
Na druhej strane je v krajine viac než viditeľný stavebný boom; investičné akcie, zamerané na rekonštrukciu miest a stavbu diaľnic či všadeprítomná propagácia západného spojenectva. Je teda pochopiteľné, že Západ podporuje prezidenta Saakašviliho, ak mu otvára dvere a ak je schopný udržať v Gruzínsku relatívny pokoj.
"A pokoj tu naozaj je," rozpráva mi politológ Paata Zakareišvili z Tbilisi. "Lebo ľudia mi hovoria: Už sme unavení, nevládzeme protestovať. A ja sa pýtam, ako môžete byť unavení? Ak si nedovolíte byť unavení, keď sa staráte o malé dieťa alebo o rodinu, ako sa môžete unaviť, keď ide o vašu vlastnú krajinu?"
.spolužitie, asimilácia, separatizmus
Spoločné súžitie Abcházcov a Gruzíncov a ich prekrývajúce sa vrstvy histórie sú tu od nepamäti. Gruzínsko aj Abcházsko majú za sebou obdobia samostatnosti, rozkvetu, ale aj utláčania a živorenia v rámci iných štátov. To, čo dnes vrcholí konfliktom, sa formovalo stáročiami, osobitne silný dopad na súčasnosť však mala politika vyhladzovania kaukazských národov za stalinských čias.
Prvá asimilácia Abcházcov sa začala v časoch nezávislej gruzínskej republiky (1918-1921) a pokračovala po krátkom medziobdobí samostatnosti (1921-1931) až do 50. rokov. Stalin považoval Abcházcov za primitívny národ, ktorý musia kultúrnejší Gruzínci asimilovať. Nasledovala fyzická likvidácia abcházskej inteligencie, vypudenie Abcházcov z verejných funkcií, zatváranie abcházskych škôl, masívne presídľovanie Gruzíncov do Abcházska a falšovanie histórie. Prívrženci gruzínskej samostatnosti dokonca volali po kontrole pôrodnosti negruzínskych národov. Po protestoch, ktoré sa objavovali v každom desaťročí, nadobudli spory koncom 80. rokov oveľa ostrejšie dimenzie. Budovanie unitárneho štátu v krajine s 30-percentným podielom menšín však viedlo k eskalácii konfliktov a k strate kontroly nad viacerými územiami Gruzínska.
Abcházsko s hlavným mestom Suchumi existuje 15 rokov de facto ako nezávislá krajina, de iure je však stále súčasťou Gruzínska a doteraz ho neuznala žiadna krajina. Leží na východnom pobreží Čierneho mora a na severe hraničí s Ruskou federáciou. Po vyhlásení abcházskej nezávislosti v roku 1992 sa gruzínske vojská pokúsili získať krajinu naspäť pod svoju kontrolu, v septembri 1993 ich však abcházske vojská s pomocou ruských a severokaukazských spojencov porazili. Abcházsko v tom čase opustilo okolo 240 tisícok Gruzíncov, ktorí dnes v ťažkých podmienkach žijú ako vysídlenci v Gruzínsku.
.čím sa líšia ľudia
Konflikt medzi Abcházskom a Gruzínskom dnes prekračuje hranice Gruzínska. Ako píše na stránkach Euromonitoru Martin Braxatoris, situáciu v Abcházsku (a rovnako v Južnom Osetsku) ovplyvňujú v širšom kontexte tri geopolitické procesy. Prvým je snaha Gruzínska integrovať sa do NATO (v júli dokonca prebehlo v Gruzínsku spoločné cvičenie s NATO Okamžitá odozva (Immediate response). Druhým sú rozpory medzi USA a Ruskou federáciou a snaha o posilňovanie mocenských záujmov v rôznych regiónoch. A tretím faktorom je globálne oslabenie princípu územnej celistvosti štátov (uznanie nezávislosti Kosova).
Zostrovanie situácie však cítiť aj v každodennej realite. Prelety (a zostrely) gruzínskych bezpilotových lietadiel nad územím Abcházska a prelety ruských stíhačiek nad Gruzínskom, prestrelky v pohraničných regiónoch, rast kontingentu ruských "mierotvorcov" v Abcházsku a koncentrácia gruzínskych vojsk pri abcházskych hraniciach sú varovnými signálmi. Dávajú tušiť, že konflikt môže byť blízko.
A hoci sa prezidenti Ruska, ktoré má v regióne mocenské záujmy, a Gruzínska stretávajú, rokovania o mierovom a spravodlivom riešení konfliktu na bilaterálnej úrovni (Gruzínsko-Abcházsko) prakticky zastali.
Keby ktorákoľvek strana použila násilie, vyvolala by kaskádovú reakciu ďalších zainteresovaných. Ostávajú len dve možnosti: zaangažovanie širšej medzinárodnej komunity a vyjednávanie za jej účasti; a potom cesta, o ktorej sa hovorí málo - cesta postupného riešenia konfliktu zvnútra, stavanie mostov medzi abcházskou a gruzínskou spoločnosťou. Tak či onak je dôležité budovanie občianskej spoločnosti, ktorá dokáže žiť a pracovať s rôznorodosťou. Zatiaľ Gruzínci hľadajú skôr to, čo ich spája, a s rôznosťou sa žiť nenaučili. Tamriko Mikautidze, ktorá pracuje v organizácii Abchazintercont, mi ukazuje detský obrázok, kde nad dvoma človiečikmi v gruzínskom a v abcházskom kroji svieti veľké slnko a oboch spája lúčmi. Aká jednoduchá je predstava detí, že sa ľudia líšia iba oblečením...
Autorka je konzultantkou v oblasti organizačného a medzisektorového rozvoja, odborníčkou na zapájanie verejnosti do rozhodovania.
.začínam sa báť cesty - iba dva týždne pred mojím odletom zabili výbuchy v pohraničnom regióne v centre mesta Gali štyroch ľudí; koncom júna bolo zranených dvanásť pri výbuchoch v Suchumi a v Gagre. Ale napokon sa rozhodujem ísť - najmä keď mi sľúbia návrat relatívne bezpečným spôsobom, vrtuľníkom OSN.
"To nič, to sú len silácke reči politikov, od ktorých sa také vystupovanie čaká," hovorí mi už na mieste môj sprievodca, politológ Paata, keď spomínam varovné články v našej tlači. Aj po celý čas pobytu sa stretávam s priepasťou medzi dvoma svetmi: "veľkým" svetom politiky a politikov, analýz, diplomatických nót, prestreliek a výbuchov a "malým" svetom ľudí, ich problémov, snáh, úspechov a strát a predovšetkým ich spoločného dialógu, zameraného na riešenie konfliktu.
Druhá priepasť, ktorú pociťujem, je medzi pohľadom zvonku a pohľadom zvnútra.
Gruzínsko môže pri pohľade zvonka vyzerať ako ambiciózna krajina v prerode, ktorá smeruje na Západ - do štruktúr NATO a k čoraz užšej spolupráci s EÚ. Maličkú republiku Abcházsko, ktorú ani po 15 rokoch vyhlásenia nezávislosti nikto neuznal, označujú médiá za separatistický región. Pohľad zvnútra je však oveľa menej jednoznačný.
.jedna strana: Abcházsko
Prichádzam sem tak ako pred rokom na pozvanie britskej mimovládnej organizácie Consiliation Resources, ktorej poslaním je predchádzať násiliu a podporovať spravodlivé riešenie konfliktov. Cieľom workshopu, ktorý zorganizovalo pre abcházske mimovládne organizácie Centrum pre humanitárne programy (CHP), bolo predstaviť príklady občianskej participácie, transparentnosti vo verejnom rozhodovaní a protikorupčných opatrení.
Už pri prvej návšteve som sa zamilovala do Suchumi - elegantného, vznešeného, ale vojnou i rokmi sovietskej vlády zasiahnutého mesta so záplavou parkov. Abcházci žijúci na pobreží mora mohli väčšmi ako iné kaukazské národy rozvinúť spoluprácu s Malou Áziou a stredomorskými civilizáciami. Tak sa stali ekonomickým a kultúrnym mostom pre podnety zvonka a v tomto priestore to aj cítiť.
Každý deň neskoro večer končíme na káve, plánujeme, spomíname, vymieňame si skúsenosti a rozoberáme abcházsko-gruzínske vzťahy. Abcházka Liana Kvarčelia z CHP, s ktorou na projekte spolupracujem, spomína kampaň Odpusťte, ktorú v roku 2007 iniciovala jedna z gruzínskych organizácií smerom k Abcházcom:
"Pre nás ako jednu časť gruzínskej spoločnosti je jasné, že problémy nemožno vyriešiť bez toho, že by sme pripustili svoje chyby. To, čo hovoríme, vychádza priamo z našich sŕdc....
Odpusťte, že sme nezabránili vojne.
Odpusťte, že sme sa nevyhli nešťastiu.
Ľutujeme každú vystrelenú guľku; každé slovo, ktoré mohlo podnietiť vojnu.
Odpusťte, že sme sa na vás neobrátili skôr a nepovedali vám tieto slová nahlas.
Prepáčte, že sme nezabránili tragédii... " hovorí časť výzvy.
Hoci kampaň v Gruzínsku vyvolala množstvo pozitívnych, ale i kritických reakcií (napríklad tvrdé odmietnutie zo strany prezidenta Saakašviliho), abcházska strana ju neprijala tak, ako Gruzínci očakávali.
"To nebolo posolstvo, ktoré sme chceli počuť," vysvetľuje Liana. "Za vetou "Prepáčte, ľutujeme," sme počuli: ospravedlnili sme sa vám, a teraz sa vráťme k sebe a žime opäť spolu v mieri. My sme však chceli počuť niečo iné: Ste slobodní, budujte si svoju spoločnosť tak, ako chcete vy sami."
.druhá strana: Gruzínsko
Kým v Abcházsku som oba roky pracovala s ľuďmi, ktorí sa snažia sa robiť všetko pre to, aby ich spoločnosť fungovala na občianskych princípoch, v Gruzínsku ma čakala oveľa ťažšia úloha s ľuďmi, ktorí pracujú s utečencami. Vysídlenci vo vlastnej krajine majú zvláštne označenie - všetci ich tu nazývajú IDPs. Títo ľudia, internationally displaced persons, opustili počas abcházsko-gruzínskej vojny svoje domovy v Abcházsku, oficiálne však stále ostali na území svojho štátu.
Ich presný počet nie je známy. Rôzne zdroje udávajú rôzne čísla, realistický odhad hovorí zhruba o 240 tisíckach ľudí. V súčasnosti žijú najmä v tzv. kolektívnych centrách (bývalých hoteloch, školách, domovoch mládeže), ktorým hrozí privatizácia. Strata bývania však nie je jediným problémom: trápi ich vykorenenosť, povojnové traumy, nezamestnanosť či rozpad rodín. Tí, čo sa vysídlencom venujú, tvrdia, že ministerstvo pre reintegráciu nerobí nič - možno preto, že keby sa o nich začali seriózne starať, znamenalo by to akceptovať, že sa už do Abcházska nemajú vrátiť.
Pracujem so skupinou mladých, z ktorých mnohí sú vysídlenci a sami obhajujú práva vysídlencov. Stretli sa tu mladí právnici a právničky, študenti, aktivisti. Podvečer prvého dňa v Gruzínsku sa nevyhneme diskusii o Abcházsku. "Čo o nás rozprávali? Spytovali sa na nás?" kladú mi otázky tí, ktorí si zo Suchumi či z Abcházska, kde sa narodili, už veľa nepamätajú - utekali odtiaľ, keď mali päť, možno sedem rokov. Očakávam tieto otázky, veď rovnaké mi kládli iní ľudia pred rokom - a zároveň sa ich bojím. "Hovor o tom, čo si videla, na čom ste pracovali," odporúča mi Rhona z Conciliation Resources. "Musia o sebe vedieť, súčasťou riešenia konfliktu je aj realistický pohľad ľudí na to, ako ich vníma druhá strana," dodáva. A tak rozprávam. O tom, ako sa Suchumi mení, ako sa rekonštruujú staré a stavajú nové budovy, aké programy pripravuje CHP, čo zaujíma mladých Abcházcov.
K ťažkej situácii vysídlencov v Gruzínsku prispieva nerozvinutá ekonomika, silnejúca korupcia, spochybňovaná nezávislosť súdov, slabá opozícia a (z pohľadu viacerých mimovládnych organizácií) postupná demontáž občianskych práv a slobôd, ktoré vraj boli silnejšie ešte aj za Ševardnadzeho. Pritom neexistujú nezávislé domáce zdroje financovania neziskového sektora a podľa viacerých pozorovateľov rastie nesloboda médií. Ľudia veľmi kriticky hodnotia napríklad zásah policajných síl 7. novembra 2007 proti účastníkom veľkej demonštrácie proti Saakašvilimu, kde polícia prvýkrát od roku 2003 použila násilie.
Na druhej strane je v krajine viac než viditeľný stavebný boom; investičné akcie, zamerané na rekonštrukciu miest a stavbu diaľnic či všadeprítomná propagácia západného spojenectva. Je teda pochopiteľné, že Západ podporuje prezidenta Saakašviliho, ak mu otvára dvere a ak je schopný udržať v Gruzínsku relatívny pokoj.
"A pokoj tu naozaj je," rozpráva mi politológ Paata Zakareišvili z Tbilisi. "Lebo ľudia mi hovoria: Už sme unavení, nevládzeme protestovať. A ja sa pýtam, ako môžete byť unavení? Ak si nedovolíte byť unavení, keď sa staráte o malé dieťa alebo o rodinu, ako sa môžete unaviť, keď ide o vašu vlastnú krajinu?"
.spolužitie, asimilácia, separatizmus
Spoločné súžitie Abcházcov a Gruzíncov a ich prekrývajúce sa vrstvy histórie sú tu od nepamäti. Gruzínsko aj Abcházsko majú za sebou obdobia samostatnosti, rozkvetu, ale aj utláčania a živorenia v rámci iných štátov. To, čo dnes vrcholí konfliktom, sa formovalo stáročiami, osobitne silný dopad na súčasnosť však mala politika vyhladzovania kaukazských národov za stalinských čias.
Prvá asimilácia Abcházcov sa začala v časoch nezávislej gruzínskej republiky (1918-1921) a pokračovala po krátkom medziobdobí samostatnosti (1921-1931) až do 50. rokov. Stalin považoval Abcházcov za primitívny národ, ktorý musia kultúrnejší Gruzínci asimilovať. Nasledovala fyzická likvidácia abcházskej inteligencie, vypudenie Abcházcov z verejných funkcií, zatváranie abcházskych škôl, masívne presídľovanie Gruzíncov do Abcházska a falšovanie histórie. Prívrženci gruzínskej samostatnosti dokonca volali po kontrole pôrodnosti negruzínskych národov. Po protestoch, ktoré sa objavovali v každom desaťročí, nadobudli spory koncom 80. rokov oveľa ostrejšie dimenzie. Budovanie unitárneho štátu v krajine s 30-percentným podielom menšín však viedlo k eskalácii konfliktov a k strate kontroly nad viacerými územiami Gruzínska.
Abcházsko s hlavným mestom Suchumi existuje 15 rokov de facto ako nezávislá krajina, de iure je však stále súčasťou Gruzínska a doteraz ho neuznala žiadna krajina. Leží na východnom pobreží Čierneho mora a na severe hraničí s Ruskou federáciou. Po vyhlásení abcházskej nezávislosti v roku 1992 sa gruzínske vojská pokúsili získať krajinu naspäť pod svoju kontrolu, v septembri 1993 ich však abcházske vojská s pomocou ruských a severokaukazských spojencov porazili. Abcházsko v tom čase opustilo okolo 240 tisícok Gruzíncov, ktorí dnes v ťažkých podmienkach žijú ako vysídlenci v Gruzínsku.
.čím sa líšia ľudia
Konflikt medzi Abcházskom a Gruzínskom dnes prekračuje hranice Gruzínska. Ako píše na stránkach Euromonitoru Martin Braxatoris, situáciu v Abcházsku (a rovnako v Južnom Osetsku) ovplyvňujú v širšom kontexte tri geopolitické procesy. Prvým je snaha Gruzínska integrovať sa do NATO (v júli dokonca prebehlo v Gruzínsku spoločné cvičenie s NATO Okamžitá odozva (Immediate response). Druhým sú rozpory medzi USA a Ruskou federáciou a snaha o posilňovanie mocenských záujmov v rôznych regiónoch. A tretím faktorom je globálne oslabenie princípu územnej celistvosti štátov (uznanie nezávislosti Kosova).
Zostrovanie situácie však cítiť aj v každodennej realite. Prelety (a zostrely) gruzínskych bezpilotových lietadiel nad územím Abcházska a prelety ruských stíhačiek nad Gruzínskom, prestrelky v pohraničných regiónoch, rast kontingentu ruských "mierotvorcov" v Abcházsku a koncentrácia gruzínskych vojsk pri abcházskych hraniciach sú varovnými signálmi. Dávajú tušiť, že konflikt môže byť blízko.
A hoci sa prezidenti Ruska, ktoré má v regióne mocenské záujmy, a Gruzínska stretávajú, rokovania o mierovom a spravodlivom riešení konfliktu na bilaterálnej úrovni (Gruzínsko-Abcházsko) prakticky zastali.
Keby ktorákoľvek strana použila násilie, vyvolala by kaskádovú reakciu ďalších zainteresovaných. Ostávajú len dve možnosti: zaangažovanie širšej medzinárodnej komunity a vyjednávanie za jej účasti; a potom cesta, o ktorej sa hovorí málo - cesta postupného riešenia konfliktu zvnútra, stavanie mostov medzi abcházskou a gruzínskou spoločnosťou. Tak či onak je dôležité budovanie občianskej spoločnosti, ktorá dokáže žiť a pracovať s rôznorodosťou. Zatiaľ Gruzínci hľadajú skôr to, čo ich spája, a s rôznosťou sa žiť nenaučili. Tamriko Mikautidze, ktorá pracuje v organizácii Abchazintercont, mi ukazuje detský obrázok, kde nad dvoma človiečikmi v gruzínskom a v abcházskom kroji svieti veľké slnko a oboch spája lúčmi. Aká jednoduchá je predstava detí, že sa ľudia líšia iba oblečením...
Autorka je konzultantkou v oblasti organizačného a medzisektorového rozvoja, odborníčkou na zapájanie verejnosti do rozhodovania.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.