... bol to práve náš obyčajný, a tak trochu v rohu utiahnutý ocot.
Pozostatky octa sa našli v egytských nádobách, v ktorých sa hojdala jeho hladina zrejme už 3 000 rokov pred naším letopočtom. No podľa všetkého nás ocot sprevádza oveľa dlhšie. Približne odvtedy, ako človek vykvasil prvý mušt, vyrobil víno a to mu potom postupne skvasilo na prvý ocot. Čiže okolo 5 000 rokov pred naším letopočtom. A keďže všetko nové bolo vtedy vzácne a ľudia boli vtedy oveľa väčší optimisti, náš 7 000 rokov starý prapredok si po vypití skvaseného vína neodpľul, ale začal na ňom hľadať hneď niečo dobré. A treba povedať, že našiel.
Zistil, že s octom sa dajú predvádzať neuveriteľné kúsky nielen v pohári a pri pití, ale aj na poli či v domácnosti. Nič predsa nevedelo tak dobre vydrhnúť špinavé bronzové nádoby ako piesok a poriadny šplech octa. Nehovoriac o tom, že po jeho miernom popíjaní sa ľudia dosiaľ hromadne kosení zlou životosprávou a ešte horším trávením začínali cítiť akosi lepšie.
Už grécky Hippokrates predpisoval ocot na horúčky, žalúdočné vredy a v kombinácii s medom aj na kašeľ. Popri vypisovaní receptov si navyše všimol aj to, ako ocot vie krásne všetko vyumývať a zbaviť miestnosť a veci nežiaduceho zápachu. Skrátka, v dnešnom slova zmysle sa ním dalo nielen dezinfikovať lekárske náčinie, ale aj telo a ochrániť ho pred smrteľnou nákazou.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.