Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Očami Doroty Nvotovej

.dorota Nvotová .časopis .osobnosti

Keď som prvýkrát prišla do styku so smrťou, mala som veľký šok. Bolo to pred dvoma rokmi v indickom meste Váránasí. Všetkci hinduisti túžia umrieť v tomto meste. Tí, ktorí na to majú peniaze, sem prídu, ubytujú sa v jednom z palácov pri rieke a čakajú na osudný deň.

Keď som prvýkrát prišla do styku so smrťou, mala som veľký šok. Bolo to pred dvoma rokmi v indickom meste Váránasí. Všetkci hinduisti túžia umrieť v tomto meste. Tí, ktorí na to majú peniaze, sem prídu, ubytujú sa v jednom z palácov pri rieke a čakajú na osudný deň.
Jeho príchod prípadne nechtiac urýchlia vykúpaním sa v posvätnej Gange. Potom ich na jej brehu za prítomnosti smútočného sprievodu spália a popol hodia do rieky. V prípade, že ide o tehotné ženy alebo deti, alebo o osoby uštipnuté hadom, spaľovací proces sa vynechá a osoba skončí plávajúc na hladine, spočiatku zabalená do banánových listov, ktoré sa časom oddelia. Keď som to všetko prvýkrát zbadala, bola som už skúsená cestovateľka, bol to však pre mňa šok. Všadeprítomný dym a popol z mŕtvol, špina, ale hlavne tí, ktorí umierali, ale ešte žili, ponevierajúc sa po meste s viditeľnými chorobami...bolo mi úzko, nemohla som jesť a mala som desivé sny. Uvedomila som si vtedy, že som ešte nikdy nevidela mŕtvolu.
Uvedomila som si to, keď som videla, ako tam jednému Indovi horí hlava. Umreli mi už dvaja blízki ľudia, ale nikdy som sa do rakvy nepozrela. A dúfam, že sa nikdy nepozriem. Mám zo smrti strach. Nielen z tej vlastnej. Vtedy, keď som z toho šialeného mesta odišla, rýchlo som išla na pláž v Goa, kde šum mora a lesk palmových listov v svetle zapadajúceho slnka rýchlo tieto nepríjemné pocity zamenil za pekné. A niečo podobné som musela z ničoho nič urobiť minulú v nedeľu ráno, po tom, čo som v noci pol hodinu udržiavala pri vedomí na  diaľnici človeka, čo mal búračku. Ostal zaseknutý v aute a čakali sme na záchranku. Strom prerazil do auta a pricvikol ho tam. Našťastie bol pri vedomí, a tak stačilo nestratiť ho. Kým som bola pri ňom, monitorujúc, či dym plaziaci sa von z kapoty sa nejako nezväčšuje, bola som v pohode, plne sústredená na toho pána, ktorému, dúfam, darí dobre. Keď som však prišla domov, chytila ma akási záhadná panika, ktorá sa len zväčšila, keď som zbadala autá na ulici. A tak som schmatla ruksak, nahádzala doň všetko, čo treba do hôr (dostala som sa až k úctyhodným 17 kg), bachla si ho na chrbát a vyrazila o 5. ráno, bez chvíle spánku, sama do Tatier vlakom. V ten deň som vyšla na Rysy a takto som sa tam motala 4 dni, až kým som to celé nevychodila preč z hlavy. A Keď som visela v priečnom sedle, jednou rukou sa držiac reťaze, a môj ruksačisko ma ťahal k zemi, opäť som si spomenula na smrť. Ale vedela som, že na rozdiel od iných ju mám teraz vo vlastných rukách. Stačí sa nepustiť.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite