Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Bodka Milana Lasicu

.milan Lasica .časopis .osobnosti

Niekedy v

Niekedy v júli v šesťdesiatom ôsmom sme nakrúcali na Morave televízny film s režisérom Jánom Roháčom a kameramanom Miroslavom Ondříčkom. V hoteli Savoy v Břeclavi čítal Ondříček pri raňajkách noviny. Potom ich položil na stôl a povedal: Toto Rusi nedovolia, to je vylúčená vec.
Už neviem, čo bolo v tých novinách. Asi niečo odvážne. Každý deň noviny písali odvážnejšie. Odvaha sa stupňovala. Mnohí z tých odvážnych ešte prednedávnom pevne držali tvrdú stranícku líniu. Mnohí z tvrdých od nej odskočili už dávnejšie. Zacítili, že sa čosi mení a nechceli zmeškať vlak. Ale mnohí to mysleli naozaj úprimne, naozaj im išlo o zmenu k lepšiemu. Tí potom na to najviac doplatili. Tak to už býva vo chvíľach, keď nastupujú porekadlá spojené s vetrom. Odkiaľ vietor fúka. Kto zacítil, že vietor fúka smerom k normálu, pridal sa. Ale predsa len na to bolo treba dosť odvahy, aj keď ten priaznivý vietor fúkal priamo z Ústredného výboru komunistickej strany. Nad ránom dvadsiateho prvého augusta, v moteli pri Hybiach, mi ktosi vzrušene klopal na dvere. „Vstávajte, obsadili vás Rusi!“
Tá osoba, ktorá toto volala, bola Slovenka, ale vydala sa do Viedne. Takže to volala správne. Ju neobsadili. Zamilovala sa pred rokmi do sympatického Viedenčana a trvalo jej veľmi dlho, roky, kým jej povolili legálne sa vysťahovať. Iste si teraz myslela, že to stálo za tú námahu. A viete, aká bola moja prvá myšlienka? Či sa začne divadelná sezóna. Tešil som sa na ňu celé leto. Nemohol som sa dočkať, kedy začneme hrať. Tak som sa na divadlo tešil posledný raz v živote.  Zhromaždili sme sa v jedálni. Vtedy som si všimol zaujímavú vec. Manželka riaditeľa hotela odnášala základné potraviny do tajnej skrýše. Spomenul som si na detstvo. Takto sa správala moja teta, keď sa blížil front v štyridsiatom štvrtom v Pliešovciach. Aj teraz, pri Hybiach, manželka riaditeľa pochopila, že je vojna. Pred motelom stál statný päťdesiatnik a kričal „Nech nám dajú zbrane, pôjdeme do hôr!“ Zvláštna situácia. V horár by bojoval proti tým, s ktorými tam bojoval za Povstania. Aj ja som sa správal frontovo. Sadol som do auta a išiel som do Slovenského raja po štrnásťročnú sestru, ktorá tam bola na rekreácii. Oproti išli ruské tanky. Telefóny nefungovali. Na pošte v Hybiach som vybral peniaze, uložené na poštovej vkladnej knižke. Po pár dňoch sme sa vrátili do Bratislavy po vedľajších cestách. A tam už začal odboj. Každý deň o dvanástej napoludnie sa ľudia vykláňali z okien svojich bytov, z okien kancelárií a kričali a udierali na čo sa dalo. Bola to absolútna solidarita, akú som nezažil nikdy predtým ani potom. Nazval som to odbojom, možno trochu ironicky. Všetci politickí predstavitelia nás ustavične v rozhlase vyzývali, aby sme zachovali pokoj. Tak sme ho zachovali. Pokoj, ktorý bolo počuť. Napísal som do ilegálnych novín výzvu spriateleným štátom Varšavskej zmluvy, aby nám prišli na pomoc, lebo nás prepadli cudzie vojská. Aj šibeničný humor býva užitočný. Pomáha prežiť.  
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite