Zlatý glóbus získal len za filmovú hudbu Ennia Moriconeho.
Už v úvodných titulkoch Ôsmich hrozných sa divák dozvedá, že film bol nakrútený na Ultra Panavison 70 mm. Týmto extrémne širokouhlým formátom sa spoločnosť MGM kedysi pokúšala ohúriť divákov. Veľmi zreteľný, čistý obraz, v ktorého rámci netreba meniť hĺbku ostrosti záberu, lebo jasné je všetko, čo je snímané. V zásade technická vec, ktorá nachádzala uplatnenie v historických veľkofilmoch, ale od roku 1966 tak nikto nenakrúcal.
Osem hrozných sú vďaka tomu vizuálne úchvatným zážitkom, akurát sa človek nemôže zbaviť dojmu, že Tarantino si tento spôsob snímania vybral nie preto, že by to potreboval, ale skôr preto, že je to Tarantino a môže si to dovoliť.
Splnený filmársky sen, režisér robí radosť najprv sám sebe a až potom má akési praktické využitie. Navyše, prevažná väčšina filmu sa odohráva v interiéroch a záberom dominujú celky a polocelky, ktoré sú síce úžasne ostré, ale že by to plnilo nejakú zásadnejšiu dramaturgickú funkciu, to sa zase povedať nedá. V každom prípade, na Slovensku sa 70 mm kópia vôbec nepremieta, len jej digitálny derivát, a tam to môže, ale aj nemusí byť vidieť.
Môže sa zdať, že divák sa stal objektom samoúčelnej manipulácie. Niekto tu jednoducho nehrá celkom čistú hru a akoby si zas a znova potreboval čosi dokazovať. A to je únavné, najmä preto, že v predchádzajúcich dvoch Tarantinových snímkach už menej hralo na prevarenú fanúšikovskú strunu a boli to normálne, dospelé, úžasné, silné a bystré filmy.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.