Krajina polmesiaca prešla počas uplynulých dní silnými otrasmi. Nielen bombovými, ale aj politickými. Vládna strana sa takmer ocitla mimo zákona – a pre Turecko to nie je žiadna novinka
V poslednú júlovú nedeľu sa pešia zóna v istanbulskej štvrti Gungaren otriasala po dvoch bombových explóziách. Výsledok? Sedemnásť mŕtvych, stopäťdesiat zranených. Premiér Recep Tayyip Erdogan obvinil z útoku Stranu kurdských pracujúcich (PKK). Tá zodpovednosť za útoky odmietla, ale jeden z jej predstaviteľov, Murat Karayilan, v rozhovore pre BBC vyslovil varovanie, že ak bude Turecko pokračovať v útokoch na jej základne, môžu sa Turci chystať na tvrdé ataky.
Dva dni po výbuchoch v Istanbule už turecké lietadlá bombardovali základne PKK, ktoré sú rozmiestnené v severnom Iraku obývanom Kurdmi. Zopakovala sa tak situácia z októbra minulého roku. Vtedy Turecko aj napriek nevôli Spojených štátov, ktoré sa obávali destabilizácie jediného pokojnejšieho irackého regiónu, po leteckých útokoch rozvinulo krátku pozemnú operáciu s cieľom zničiť povstalecké strediská PKK. Tieto udalosti však len predchádzali politickej „bombe“ týždňa, ktorá vybuchla v stredu. Po troch dňoch rokovaní turecký ústavný súd (Anayasa Mahkemesi) rozhodol, že populárna vládnuca Strana pre spravodlivosť a rozvoj (Adalet vel Kalkinma Partisi), teda strana premiéra Erdogana a prezidenta Abdullaha Güla nebude zakázaná. Je to politicky nezvyčajná situácia – vládna strana akoby jednou nohou v ilegalite. Ale pre Turecko je zároveň typická.
.politickí bratia
Stranu AKP mnohí analytici pre jej konzervatívne náboženské základy, ekonomický liberalizmus a proeurópskosť prirovnávajú k európskym kresťanskodemokratickým stranám, najmä k nemeckej CDU. Pri moci je od roku 2002. Na jej čele od začiatku stoja politickí spolupútnici Erdogan a jeho verný tieň Gül. Spoznali sa ešte začiatkom 90. rokov, keď spolu začínali v radikálnej islamskej Strane blahobytu (Refah Partisi) Necmettina Erbakana. Obaja sa hlásili k islamskému radikalizmu. Za recitáciu islamskej poémy na politickom zhromaždení sa však Erdogan ocitol vo väzení a v zahraničí vzbudil otázky, kým je vlastne tento, inak kultivovaný muž.
V roku 1997 pod tlakom armády vláda premiéra Erbakana podala demisiu. Erbakan však do politického dôchodku neodišiel. Založil novú Stranu cnosti (Fazilet Partisi). Vstúpili do nej aj Erdogan s Gülom, ale ústavný súd túto stranu rozpustil. Neoblomný Erbakan založil do tretice Stranu šťastia (Saadet Partisi) a tá existuje dodnes.
V tomto prípade ho už nerozlučná dvojica Erdogan a Gü, zrejme znechutená z neustáleho politického lavírovania, nenasledovala. V roku 2001 založili vlastnú stranu AKP, ktorá rok na to vyhrala parlamentné voľby so ziskom 34,4 percenta a do 550-členného Veľkého národného tureckého zhromaždenia (Türkiye Büyük Millet Meclisi) vstúpila s rekordným počtom 363 poslancov. Medzi poslancami však chýbal Erdogan, ktorý mal vtedy po pobyte vo väzení na päť rokov zastavenú politickú činnosť. Na čele vlády sa namiesto neho ocitol Gül. Až po doplňujúcich voľbách uvoľnil premiérske kreslo Erdoganovi a presunul sa na post ministra zahraničných vecí. Pre oboch politických druhov bolo veľkou satisfakciou, že si získali medzinárodný rešpekt a povesť reformátorov. V roku 2005 podpísali aj začiatok prístupových rokovaní medzi EÚ a Tureckom.
.šatky-nešatky
Krátko po parlamentných voľbách v júli 2007 a zisku ohromujúcich 46,7 percenta hlasov prišli prezidentské voľby. Do dôchodku sa porúčal Ahmet Necdet Sezer, bývalý sudca ústavného súdu a vodca sekulárnych elít, ktoré ustavične podozrievajú AKP zo snahy islamizovať krajinu. Nahradil ho Abdullah Gül. Lídri AKP sa rozhodli využiť svoju prevahu v parlamente a reformovať ústavu, ktorá bola schválená ešte v roku 1981 v réžii predstaviteľov armády. Medzi hlavné zmeny malo patriť povolenie súdneho stíhania dôstojníkov, zrušenie vojenských odvolacích súdov či zreformovanie Rady národnej bezpečnosti, v ktorej dnes sedia len predstavitelia armády a piati ministri.
Podľa nového textu by rada mala byť tvorená civilnými osobami. Britský týždenník The Economist po oznámení týchto plánov varoval pred vážnymi konfliktmi medzi AKP a vojenskými špičkami. Nová ústava mala priniesť aj ďalšie dôležité zmeny: väčšiu autonómiu pre Kurdov a Arménov, kurdčinu ako vyučovací jazyk, zrušenie zákazu nosiť moslimskú šatku na verejnosti, úpravu kompetencií ústavného súdu.
Nový text ústavy sa mal do parlamentu dostať v septembri alebo v októbri minulého roku a definitívne mal byť schválený začiatkom tohto roku. Nestalo sa. AKP sa ešte len drobnými úpravami pokúsila o reformu niektorých článkov ústavy a trestného zákonníka, a už tu bola hlboká politická kríza. Koncom apríla tohto roku bol po ôsmich hodinách búrlivých debát zreformovaný paragraf 301 trestného zákonníka, ktorý trestá „urážku tureckosti“. Len za posledné dva roky bolo na základe tohto paragrafu stíhaných asi 1 800 ľudí, medzi nimi aj spisovatelia Orhan Pamuk, nositeľ Nobelovej ceny za literatúru, a Elif Shafak či novinár Hrant Dink, ktorý bol zavraždený začiatkom roku 2007. Zaujímavosťou je, že túto zmenu okrem kurdských poslancov podporila aj ultranacionalistická Strana národného hnutia. Rozhodnutie vyvolalo búrlivú kritiku opozície a tisícové protesty.
Bol to však len slabý odvar z toho, čo sprevádzalo povoľovanie a opätovné rušenie nosenia šatky na univerzitách. Na pohľad je prehnané, keď sa politický spor postaví na nejakom kuse odevu a riskuje sa preň politická kríza. Šatka na hlavách žien je však pre Turkov silným symbolom: pre sekularistov symbolizuje nosenie šatky posilňovanie islamu v sekulárnej krajine, pre prívržencov premiéra Erdogana zasa jej zákaz znamená vytláčanie islamskej viery, s ktorou je život tamojších obyvateľov nerozlučne spätý, na perifériu spoločenského života. Pretože, aj keď je Turecko vyše 80 rokov formálne sekulárnou krajinou, turecká spoločnosť je hlboko religiózna. A šatky si nedá. Svedectvom toho sú aj manželky a dcéry najvyšších tureckých predstaviteľov. Kým Erdoganove dcéry pre zákaz nosiť šatky študujú v USA, kde takéto obmedzenia neplatia, Gülova dcéra sa rozhodla študovať aj promovať v Turecku. Samozrejme, v pestrofarebnej šatke. Šatkami sa na verejnosti zahaľuje aj prvá dáma a pani premiérová.
.moc armády slabne
Začiatkom februára tohto roku parlament ovládaný stranou AKP odhlasoval reformu dvoch článkov ústavy a zrušil zákaz nosenia šatiek na univerzitách (nie však na základných a stredných školách). Oslavy, ale ani protesty vtedy nemali konca. Sekulárna opozícia promptne zareagovala a už začiatkom apríla ležal na stole ústavného súdu podnet generálneho prokurátora Abdurrama Yalcinkaya. Spis požadujúci zrušenie AKP a zákaz politickej činnosti 71 jej predstaviteľov (vrátane premiéra a prezidenta) na päť rokov mal 162 strán. Keďže hrozilo, že rozhodnutie sudcov nominovaných ešte prezidentom Sezerom môže byť pozitívne, Erdogan hneď po podaní podnetu vyzval obyvateľov, aby výrok súdu nerešpektovali. Pre každý prípad však so svojím politickým partnerom Gülom začal pripravovať vznik novej strany, ktorá by v pravdepodobných predčasných voľbách opäť jednoznačne zvíťazila.
Súd napokon rozhodol skôr neočakávane – stranu potrestal len skrátením štátneho príspevku približne o 60 miliónov dolárov. K zákazu činnosti strany však nechýbalo veľa: ak by sa k šiestim sudcom (z jedenástich), ktorí za zákaz hlasovali, pridal ešte jeden, AKP by bola minulosťou. Sudcovia však teraz vyslali jasný signál: ak sa im aktivity strany nebudú pozdávať, postavia ju mimo zákona. Ak to teda stihnú. Prezident Gül bude končiacich sudcov určite nahrádzať prijateľnejšími persónami.
V pozadí, zatiaľ v tichosti, striehne na vývoj situácie aj všemocná armáda. Jej ostrie sa však postupne predsa len otupuje. Zasahovanie generálov do politiky totiž kritizuje nielen EÚ, ale odmietajú ho aj sami Turci. Stále neuskutočnená reforma ústavy by mohla vplyv armády ešte viac minimalizovať. Ani to však nemusí znamenať koniec pravidelných politických chvení. Schizofrenická sekulárno-religiózna identita krajiny polmesiaca bude aj naďalej príčinou kríz a krízičiek. Taký európsko-ázijský Dr. Jekyll a Mr Hyde.
V poslednú júlovú nedeľu sa pešia zóna v istanbulskej štvrti Gungaren otriasala po dvoch bombových explóziách. Výsledok? Sedemnásť mŕtvych, stopäťdesiat zranených. Premiér Recep Tayyip Erdogan obvinil z útoku Stranu kurdských pracujúcich (PKK). Tá zodpovednosť za útoky odmietla, ale jeden z jej predstaviteľov, Murat Karayilan, v rozhovore pre BBC vyslovil varovanie, že ak bude Turecko pokračovať v útokoch na jej základne, môžu sa Turci chystať na tvrdé ataky.
Dva dni po výbuchoch v Istanbule už turecké lietadlá bombardovali základne PKK, ktoré sú rozmiestnené v severnom Iraku obývanom Kurdmi. Zopakovala sa tak situácia z októbra minulého roku. Vtedy Turecko aj napriek nevôli Spojených štátov, ktoré sa obávali destabilizácie jediného pokojnejšieho irackého regiónu, po leteckých útokoch rozvinulo krátku pozemnú operáciu s cieľom zničiť povstalecké strediská PKK. Tieto udalosti však len predchádzali politickej „bombe“ týždňa, ktorá vybuchla v stredu. Po troch dňoch rokovaní turecký ústavný súd (Anayasa Mahkemesi) rozhodol, že populárna vládnuca Strana pre spravodlivosť a rozvoj (Adalet vel Kalkinma Partisi), teda strana premiéra Erdogana a prezidenta Abdullaha Güla nebude zakázaná. Je to politicky nezvyčajná situácia – vládna strana akoby jednou nohou v ilegalite. Ale pre Turecko je zároveň typická.
.politickí bratia
Stranu AKP mnohí analytici pre jej konzervatívne náboženské základy, ekonomický liberalizmus a proeurópskosť prirovnávajú k európskym kresťanskodemokratickým stranám, najmä k nemeckej CDU. Pri moci je od roku 2002. Na jej čele od začiatku stoja politickí spolupútnici Erdogan a jeho verný tieň Gül. Spoznali sa ešte začiatkom 90. rokov, keď spolu začínali v radikálnej islamskej Strane blahobytu (Refah Partisi) Necmettina Erbakana. Obaja sa hlásili k islamskému radikalizmu. Za recitáciu islamskej poémy na politickom zhromaždení sa však Erdogan ocitol vo väzení a v zahraničí vzbudil otázky, kým je vlastne tento, inak kultivovaný muž.
V roku 1997 pod tlakom armády vláda premiéra Erbakana podala demisiu. Erbakan však do politického dôchodku neodišiel. Založil novú Stranu cnosti (Fazilet Partisi). Vstúpili do nej aj Erdogan s Gülom, ale ústavný súd túto stranu rozpustil. Neoblomný Erbakan založil do tretice Stranu šťastia (Saadet Partisi) a tá existuje dodnes.
V tomto prípade ho už nerozlučná dvojica Erdogan a Gü, zrejme znechutená z neustáleho politického lavírovania, nenasledovala. V roku 2001 založili vlastnú stranu AKP, ktorá rok na to vyhrala parlamentné voľby so ziskom 34,4 percenta a do 550-členného Veľkého národného tureckého zhromaždenia (Türkiye Büyük Millet Meclisi) vstúpila s rekordným počtom 363 poslancov. Medzi poslancami však chýbal Erdogan, ktorý mal vtedy po pobyte vo väzení na päť rokov zastavenú politickú činnosť. Na čele vlády sa namiesto neho ocitol Gül. Až po doplňujúcich voľbách uvoľnil premiérske kreslo Erdoganovi a presunul sa na post ministra zahraničných vecí. Pre oboch politických druhov bolo veľkou satisfakciou, že si získali medzinárodný rešpekt a povesť reformátorov. V roku 2005 podpísali aj začiatok prístupových rokovaní medzi EÚ a Tureckom.
.šatky-nešatky
Krátko po parlamentných voľbách v júli 2007 a zisku ohromujúcich 46,7 percenta hlasov prišli prezidentské voľby. Do dôchodku sa porúčal Ahmet Necdet Sezer, bývalý sudca ústavného súdu a vodca sekulárnych elít, ktoré ustavične podozrievajú AKP zo snahy islamizovať krajinu. Nahradil ho Abdullah Gül. Lídri AKP sa rozhodli využiť svoju prevahu v parlamente a reformovať ústavu, ktorá bola schválená ešte v roku 1981 v réžii predstaviteľov armády. Medzi hlavné zmeny malo patriť povolenie súdneho stíhania dôstojníkov, zrušenie vojenských odvolacích súdov či zreformovanie Rady národnej bezpečnosti, v ktorej dnes sedia len predstavitelia armády a piati ministri.
Podľa nového textu by rada mala byť tvorená civilnými osobami. Britský týždenník The Economist po oznámení týchto plánov varoval pred vážnymi konfliktmi medzi AKP a vojenskými špičkami. Nová ústava mala priniesť aj ďalšie dôležité zmeny: väčšiu autonómiu pre Kurdov a Arménov, kurdčinu ako vyučovací jazyk, zrušenie zákazu nosiť moslimskú šatku na verejnosti, úpravu kompetencií ústavného súdu.
Nový text ústavy sa mal do parlamentu dostať v septembri alebo v októbri minulého roku a definitívne mal byť schválený začiatkom tohto roku. Nestalo sa. AKP sa ešte len drobnými úpravami pokúsila o reformu niektorých článkov ústavy a trestného zákonníka, a už tu bola hlboká politická kríza. Koncom apríla tohto roku bol po ôsmich hodinách búrlivých debát zreformovaný paragraf 301 trestného zákonníka, ktorý trestá „urážku tureckosti“. Len za posledné dva roky bolo na základe tohto paragrafu stíhaných asi 1 800 ľudí, medzi nimi aj spisovatelia Orhan Pamuk, nositeľ Nobelovej ceny za literatúru, a Elif Shafak či novinár Hrant Dink, ktorý bol zavraždený začiatkom roku 2007. Zaujímavosťou je, že túto zmenu okrem kurdských poslancov podporila aj ultranacionalistická Strana národného hnutia. Rozhodnutie vyvolalo búrlivú kritiku opozície a tisícové protesty.
Bol to však len slabý odvar z toho, čo sprevádzalo povoľovanie a opätovné rušenie nosenia šatky na univerzitách. Na pohľad je prehnané, keď sa politický spor postaví na nejakom kuse odevu a riskuje sa preň politická kríza. Šatka na hlavách žien je však pre Turkov silným symbolom: pre sekularistov symbolizuje nosenie šatky posilňovanie islamu v sekulárnej krajine, pre prívržencov premiéra Erdogana zasa jej zákaz znamená vytláčanie islamskej viery, s ktorou je život tamojších obyvateľov nerozlučne spätý, na perifériu spoločenského života. Pretože, aj keď je Turecko vyše 80 rokov formálne sekulárnou krajinou, turecká spoločnosť je hlboko religiózna. A šatky si nedá. Svedectvom toho sú aj manželky a dcéry najvyšších tureckých predstaviteľov. Kým Erdoganove dcéry pre zákaz nosiť šatky študujú v USA, kde takéto obmedzenia neplatia, Gülova dcéra sa rozhodla študovať aj promovať v Turecku. Samozrejme, v pestrofarebnej šatke. Šatkami sa na verejnosti zahaľuje aj prvá dáma a pani premiérová.
.moc armády slabne
Začiatkom februára tohto roku parlament ovládaný stranou AKP odhlasoval reformu dvoch článkov ústavy a zrušil zákaz nosenia šatiek na univerzitách (nie však na základných a stredných školách). Oslavy, ale ani protesty vtedy nemali konca. Sekulárna opozícia promptne zareagovala a už začiatkom apríla ležal na stole ústavného súdu podnet generálneho prokurátora Abdurrama Yalcinkaya. Spis požadujúci zrušenie AKP a zákaz politickej činnosti 71 jej predstaviteľov (vrátane premiéra a prezidenta) na päť rokov mal 162 strán. Keďže hrozilo, že rozhodnutie sudcov nominovaných ešte prezidentom Sezerom môže byť pozitívne, Erdogan hneď po podaní podnetu vyzval obyvateľov, aby výrok súdu nerešpektovali. Pre každý prípad však so svojím politickým partnerom Gülom začal pripravovať vznik novej strany, ktorá by v pravdepodobných predčasných voľbách opäť jednoznačne zvíťazila.
Súd napokon rozhodol skôr neočakávane – stranu potrestal len skrátením štátneho príspevku približne o 60 miliónov dolárov. K zákazu činnosti strany však nechýbalo veľa: ak by sa k šiestim sudcom (z jedenástich), ktorí za zákaz hlasovali, pridal ešte jeden, AKP by bola minulosťou. Sudcovia však teraz vyslali jasný signál: ak sa im aktivity strany nebudú pozdávať, postavia ju mimo zákona. Ak to teda stihnú. Prezident Gül bude končiacich sudcov určite nahrádzať prijateľnejšími persónami.
V pozadí, zatiaľ v tichosti, striehne na vývoj situácie aj všemocná armáda. Jej ostrie sa však postupne predsa len otupuje. Zasahovanie generálov do politiky totiž kritizuje nielen EÚ, ale odmietajú ho aj sami Turci. Stále neuskutočnená reforma ústavy by mohla vplyv armády ešte viac minimalizovať. Ani to však nemusí znamenať koniec pravidelných politických chvení. Schizofrenická sekulárno-religiózna identita krajiny polmesiaca bude aj naďalej príčinou kríz a krízičiek. Taký európsko-ázijský Dr. Jekyll a Mr Hyde.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.