Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Bodka Milana Lasicu

.milan Lasica .časopis .osobnosti

Okrem socializmu s

Okrem socializmu s ľudskou tvárou bola najfrekventovanejším slovom obrodného procesu v šesťdesiatom ôsmom – demokratizácia. Inak, už  obrodný PROCES bol termín, z ktorého išiel mráz po chrbte. Po všetkých tých hrôzostrašných procesoch päťdesiatych rokov zrazu ďalší – tentoraz obrodný.
Ale komunisti sa držali pevne svojich termínov, svojich slov. Jedným z nich bolo práve slovo „demokratizácia“. Ním strašili už od Stalinovej smrti. V štyridsiatom ôsmom zlikvidovali demokraciu, nahradili ju tzv. socialistickou demokraciou, teda vládou jednej strany čiže totalitou a odvtedy ustavične demokratizovali. Spolu s demokratizáciou bolo najmä v päťdesiatych rokoch veľmi obľúbené slovo „kolektivizácia“. Slovo vznešené, seriózne. Skrývalo sa pod ním to, že roľníkov okradli o pôdu. Najdôležitejším slovom bola však „industrializácia“. Slovo, ktoré mnohí vysokopostavení komunisti vyslovovali len s najväčšou námahou. Išlo o to, aby vznikla robotnícka trieda aj tam, kde ešte nebola. Pretože proletariát bol hybnou silou dejín.
A keďže hybná sila držala hubu, mohli komunisti s tým slovom (proletariát) narábať ľubovoľne. Robotník stál na vrchole spoločenskej pyramídy a práca bola slovom posvätným. Buď práci česť, spievalo sa v piesni. A keď potrebovali niekoho dodrbať, poslali ho k lopate. Spravili z neho proletára. Skrátka, mysleli to úprimne. A v šesťdesiatom ôsmom sa o týchto veciach začalo diskutovať. A dosť otvorene. Teda na tie časy. Dokonca tak otvorene, že sa objavil názor, že namiesto demokratizácie by mala nastať demokracia. A hneď na to názor, že by mohla vzniknúť ďalšia regulárna, a nie bábková politická strana. A padol termín „sociálna demokracia“. A už bol oheň na streche. Ešte aj Kriegel, ten, čo neskôr v Moskve odmietol podpísať protokoly o bratskej pomoci, vystúpil v televízii proti vzniku sociálnej demokracie. Ako správny komunista ju považoval za najväčšieho nepriateľa jeho strany. Napriek tomu všetkému si komunistická strana získala ozajstnú podporu obyvateľstva. Aj preto, že bola jediná pri moci. A čakalo sa od nej otvorenie nových perspektív, aby som použil stranícku terminológiu. Nové perspektívy sľubovali reformisti. Dubček, Smrkovský a spol. Späť sa držali konzervatívci. Biľak, Indra a spol. Bolo to jasné už na pohľad. Keď sa na to dívame spätne, zdá sa, že konzervatívci boli buď presvedčení, že netreba nič meniť, alebo im bolo dávno jasné to, čo reformisti nedokázali pochopiť, že Rusi nijakú zásadnú zmenu nedovolia. V tom prípade /dívajúc sa na to spätne/ boli konzervatívci realistickejšími politikmi ako reformisti, ktorí boli naivnými idealistami. Tieto dva prúdy existujú v slovenskej politike dodnes. Pravdaže, za iných okolností. Pamätám sa, ako sme sa vtedy prechádzali s Tomášom J. pri Dunaji a zadumane sme sa pýtali, či by obroda socializmu nemala prísť z Moskvy, a nie z Prahy. Reformisti si túto otázku asi nekládli. A tak z Moskvy neprišla obroda, ale tanky.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite