Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Tri recenzie

.časopis .literatúra

KNIHA Ernst H. Gombrich: Stručné dejiny sveta pre mladých čitateľov Slovart, 2008
Keď v roku 1935 Ernst H. Gombrich ukončil štúdium dejín umenia a archeológie na Viedenskej univerzite, nebolo mu všetko jedno. Okolo bolo hospodárska kríza, z Nemecka sa stále šíril smrteľný zápach antisemitizmu, peňazí bolo málo, práca pre kunsthistorika žiadna. Mladý intelektuál preto rád prijal ponuku preložiť z angličtiny knihu o histórii pre deti. Keď si ju prelistoval, vydavateľovi trúfalo povedal, že „sám by to napísal lepšie.“ Ktovie, čím ho presvedčil, ale je fakt, že ten s nápadom vzdelaného mladíka súhlasil. S podmienkou, že rukopis mu musí odovzdať za šesť týždňov. Gombrich sa okamžite pustil do práce. Zo svetových dejín si vybral 38 najdôležitejších období, každému venoval jednu kapitolu. A na každú kapitolu si vyhradil jeden deň. Ráno si vraj o danom období niečo prečítal vo veľkej rodinnej knižnici, popoludní sa začítal do dobovej literatúry a večer príslušnú kapitolu jednoducho napísal. Výsledkom je plynulé rozprávanie o dávnych dobách „mladému čitateľovi“. Okrem toho, že – sám ešte mladý – Gombrich dokázal na malom priestore vypichnúť kľúčové zlomy svetovej histórie (a nič podstatné pritom nevynechať), podarilo sa mu „príbeh dejín“ porozprávať s úžasnou fascináciou a citom pre všetko zvláštne, krásne či veľkolepé. Krátko po tom, ako Stručné dejiny v Rakúsku vyšli, musel Gombrich emigrovať do Anglicka. V roku 1998, ako 89-ročný, pridal ku knihe poslednú kapitolu: „Kúsok dejín, ktoré som sám prežil“. Najpútavejšia kniha o svetových dejinách.  A nielen pre mladého čitateľa.
.jk

KNIHA SUN-C´: UMĚNÍ VÁLKY, B4U Publishing, 2008
Ak sú dohady historikov pravdivé, potom má stručných, v hutných odsekoch napísaných trinásť kapitol Umenia vojny, približne 2 600 rokov. Nie je to však archaická spomienka na časy starej Číny v časoch Konfucia, ale dodnes nesmierne čítavá, hlboká a aktuálna knižka. Najmä preto, že v skutočnosti je to jazykom vojenského stratéga napísané výstižné pojednanie  o úlohe zdravého rozumu, predvídavosti, prefíkanosti, rozvahe, odvahe, rozhodnosti, umiernenosti, intelekte a vodcovstve v snahe dosiahnuť úspech vo všetkom, o čo sa snažíme. Každá veta dáva zmysel, nech čitateľ premýšľa o politike, práci, o svojom živote. „Zvíťazí ten, kto vie, kedy je lepšie bojovať a kedy je lepšie nebojovať,“ hovorí majster Sun čosi o rozvahe a sebaovládaní. A dodáva, že „v boji platí táto nezvratná zásada: neútoč na protivníka, kým stojí na kopci, a nestavaj sa mu do cesty, keď zostupuje zo svahu“. Každý už tiež zažil, ako veľmi v živote platí, že „vojsko, ktoré čaká víťazstvo, je v porovnaní s vojskom, ktoré čaká porážku, ako ťažké závažie postavené na misku váh proti zrnku piesku“. Umenie vojny je dôležitá knižka, pretože nás núti premýšľať o dôležitých veciach. „Kým urobíš krok, premýšľaj a uvažuj,“ radí starý majster. Pretože „ak nepoznáš ani seba ani nepriateľa, prehráš v každej bitke“.
.robert Žitňanský


KNIHA Henrieta Ruf: Chameleónka Formát, 2008
Vlastným nákladom či neznámymi vydavateľstvami vydané prvotiny autorov či autoriek ukrývajúcich sa za pseudonymy, ktoré nám pravidelne prichádzajú do redakcie,  spravidla ignorujeme. Väčšinou si prečítame pár strán a odložíme si ich „na neskôr“. Je to možno nemilosrdné, ale zrejme nevyhnutné. Chameleónku autorky, skrývajúcej sa za meno Henrieta Ruf, však tento krutý osud nepostihol. Má totiž celkom peknú grafickú úpravu a obálku s knižkou sprevádzal umný marketingový atak autorky a jej priateľov, ktorí nás na tento útly paperback neúnavne upozorňovali. Knihu som si preto zobral z redakcie domov a v jedno sobotné popoludnie som sa do nej s chuťou pustil. Dnes už viem, že to bola chyba. Kniha totiž obsahuje niekoľko poviedok o komplikovaných vzťahoch medzi mužmi a ženami, ktoré nezaujmú ani čitateľa s mimoriadne vyvinutou empatiou. Ako keby sa autorka – možno v snahe tvoriť „umeleckú“ literatúru – zo všetkých síl snažila človeka nezaujať a unudiť. V duchu kedysi módneho „nového románu“ do najmenších detailov opisuje, čo práve robí, čo si myslí, čo chce povedať a čo nakoniec povie. Po dočítaní poslednej poviedky si človek kladie zásadné otázky: Načo vlastne tieto texty vznikli a ako má čitateľ s banalitami v nich obsiahnutými naložiť? Chameleónka odpovede ani len nenaznačuje. Nepísať je niekedy zlato.
.jk
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite