Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Karadžič: z tragédie fraška

.matyáš Zrno .časopis .týždeň vo svete

Bývalého vodcu bosnianskych Srbov zadržali za bizarných okolností. Radovan Karadžič bol zatknutý ako liečiteľ a duchovný guru. Muž, ktorý sa nedávno brodil v krvi, teraz sľuboval, že všetkým pomôže a všetko vylieči.

Bývalého vodcu bosnianskych Srbov zadržali za bizarných okolností. Radovan Karadžič bol zatknutý ako liečiteľ a duchovný guru. Muž, ktorý sa nedávno brodil v krvi, teraz sľuboval, že všetkým pomôže a všetko vylieči.
Jeho koniec však nie je až taký bizarný. Radovan Karadžič ako falošný liečiteľ a šarlatán je typický pre srbský príbeh 90. rokov.

Posadnutosť okultizmom bola pre Srbsko v 90. rokoch typická. Noviny boli vtedy plné rôznych veštcov (u najslávnejšieho z nich, deda Miloja, sa dodnes zastaví každý prezidentský kandidát), podivných liečiteliek, šamanov a horoskopov. Špecializované časopisy s tematikou mágie a okultizmu zaplavili trh a aj seriózne či štátom ovládané noviny kŕmili Srbov informáciami o tom, že NATO ich krajina porazí pomocou tajných vynálezov Nikolu Teslu – a neohrozená letka jogínov juhoslovanskej armády zmetie americké stíhačky z oblohy. Až po páde Miloševiča sa zistilo, že šlo o riadený proces. Články o jogínskej letke písal dôstojník generálneho štábu a veštci boli inštruovaní tajnou políciou, ako majú veštiť. Nad tým všetkým bdela Miloševičova manželka Mira, ktorá tomu azda aj skutočne verila.

.éra ľudu a turbofolku
Podobný proces riadeného ohlupovania národa prebiehal aj v kultúre. Kým vrcholne nevkusný turbofolk (miešanina popu s národnými motívmi a stupídnymi textami, ktoré z úst vypúšťali silikónom vystužené speváčky), znel z každej kaviarne a televíznej stanice, milovníci blues sa schádzali takmer v ilegalite. S neomylným inštinktom zatvárali srbskí policajti každú kaviareň, kde sa počúvala hudba, ktorá naznačovala mestské a prozápadné publikum. To platilo na džez, blues aj rock...
Viera v alternatívnu medicínu, bioenergiu, meditáciu a podobne kráča, napokon, ruka v ruke s tradičnou nedôverou k pretechnizovanému, dekadentnému a odľudštenému Západu, proti ktorému srbskí tradicionalisti (podobne ako ruskí slavianofili či arabskí islamisti) radi stavali ako protiklad vidiecky, hrdinskou epikou odchovaný ľud. A ruka v ruke s hrdinskou epikou idú aj sympatie so skrývajúcimi sa zbojníkmi, ktorí navyše lišiacky žijú ukrytí pod lampou, kde je najväčšia tma...
Celé roky kŕmil nacionalistický bulvár srbskú verejnosť historkami o tom, kde všade sa Karadžič schováva a ako rafinovane uniká svojim prenasledovateľom. Aj teraz jeho advokát vyhlasuje, ako sa schovával sám a sám si aj zarábal.
Ale skutočnosť je prozaickejšia. Radovan Karadžič s najväčšou pravdepodobnosťou získal novú totožnosť vďaka spolupráci srbskej tajnej služby, alebo aspoň jej časti. A tá tiež vedela, kde je a čo robí. Fakt, že zatknutie prebehlo niekoľko týždňov po zvolení novej vlády a dva dni po výmene na poste šéfa mocnej tajnej polície, hovorí za všetko. O Karadžičovi sa vedelo, chýbala iba politická vôľa ho zatknúť. A tá za minulej vlády očividne naozaj nebola. Nedávny premiér Vojislav Koštunica totiž patril k rovnakému okruhu nacionalistických intelektuálov okolo spisovateľa Dobricu Čosiča, ktorý formoval aj Karadžiča v čase jeho pobytu v Belehrade v 80. rokoch. Vrchol ich spolupráce však prišiel s vojnou v Bosne a Hercegovine.

Haag je ako Mníchov
Odpočutý rozhovor Radovana Karadžiča so spisovateľom Dobricom Čosičom (rok 1994)

Dobrica Čosič: Haag je ako Mníchov.
Radovan Karadžič: Áno, áno.
Čosič: To je nový Mníchov, nová epocha. Nič nie je rovnaké, ale dejiny majú nejaké svoje determinanty, ktoré sa nekončia tak, ako sa nám to zdá.
Karadžič: Na starom kontinente je všetko staré. Všetko je to stereotyp. Všetko je to stereotyp. Všetko sa opakuje.
Čosič: Tu sa tvoria dejiny. Vo filozofii sa objavila jedna teória: Koniec dejín. S tým začali nejakí blbci.
Karadžič: To sú...
Čosič: Ale dejiny idú plnou parou.
Karadžič: Však on sa európsky nacionalizmus ešte rozvíri. Oni si myslia, že sa časy nacionalizmov skončili. Hlúposť. Akože sa skončili? Slovinci prestanú pre tie európske nacionalizmy existovať.
Čosič: No prosím ťa, to zmiznú celé národy a štáty...
Karadžič: Úplne zmiznú, stanú sa z nich len prívesky, obyčajné.
Čosič: Absolútne.
Karadžič: A tento Havel zničil Československo.
Čosič: Ti vravím, ten náš kolega, stal sa z neho taký blbček. Taký malý...
Karadžič: Malý, nijaký. Pozri sa, napríklad stredoeurópska filozofia.
Čosič: Nič.
Karadžič: Nič, to nemá žiadne základy.
Čosič: Počúvaj, to nie je náhoda. Oni majú dvoch najznámejších spisovateľov.
Karadžič: Kundera.
Čosič: Nie, nie, nie.
Karadžič: Ha?
Čosič: Švejka a Kafku.
Karadžič: Áno, áno...
Čosič: Jeden si stále robí zo všetkého srandu.
Karadžič: A druhý sa stále na niečo sťažuje.
Čosič: S niečím končí.
Karadžič: Áno.
Čosič: Chce ukončiť dejiny.
Karadžič: Áno, áno.
Čosič: Aj ľudskú činnosť.
Karadžič: Áno, áno.
Čosič: Ten erotizmus, čo to vôbec znamená, ten Kundera a celá tá spoločnosť.
Karadžič: Áno, áno... presne, presne.
Čosič: Keď sa pozrieš na celé tie dejiny a pozrieš sa na umenie, tak tá stredná Európa vlastne nemá vôbec nič originálne.
Karadžič: Veď ani nemôže vytvoriť nejaký mýtus.
Čosič: Okrem katolicizmu nemajú nič.
Karadžič: Nič, nič... a to je nejaké špinavé, nijaké katolíctvo, ktoré sa stále na niečo sťažuje. Myslím, že neexistuje smutnejšia vec ako slovanský národ, ktorý je katolícky.
Čosič: Tak, tak...
Karadžič: Skutočne, vnútorne rozpoltený.

.vzbura Radovana Karadžiča
Vráťme sa do roku 1993. Vojna v Bosne zúri už rok. Miloševičov plán, ako ovládnuť čo najväčšiu časť bývalej Juhoslávie, sa vydaril len napoly. Tretinu Chorvátska a dve tretiny Bosny síce ovládajú srbské paraštáty, ale nikto ich neuznal a za ich podporu dopadli na Srbsko ťaživé medzinárodné sankcie. Zúri hyperinflácia.
Medzinárodní sprostredkovatelia ponúkajú mierový plán, ktorý bosnianskym Srbom ponúka polovicu Bosny, veľmi rozsiahlu autonómiu (fakticky nezávislosť) a zvláštne väzby so Srbskom. Miloševičovi sa to zdá ako dobrý obchod za ukončenie medzinárodnej izolácie. Počíta s tým, že by sa srbské oblasti časom aj tak pridali k Srbsku. Ale Karadžič odmieta. Nedá ani piaď zeme. Nevzdá sa, kým nezíska polovicu Sarajeva, prístup k moru a 70 percent Bosny. Bude bojovať do posledného muža a posledného náboja. Vzoprie sa Miloševičovi a politicky to prežije.
Plán neprijme a zostáva prezidentom bosnianskych Srbov. Je vlastne najúspešnejším srbským opozičníkom tej éry. Prevažná časť srbskej opozície mu tlieska. Koštunica vari najviac. Karadžič pre nich predstavuje človeka, ktorý nekšeftuje s národnými záujmami. Nie je ako ten starý komunista Miloševič, ktorý sa s nacionalizmom len tak hral, keď sa mu to hodilo. O rok neskôr Miloševičovi dochádza trpezlivosť a trestá Karadžiča sankciami (nie veľmi účinnými, ale predsa). Srbskí opoziční politici idú do Pale (to je horské mestečko nad Sarajevom, sídlo vedenia bosnianskych Srbov) a nad obliehaným mestom si pečú vola. Koštunica je opäť na ich čele. Napokon, sám z programu svojej strany, Demokratickej strany Srbska, nenápadne vypustil pripojenie srbských častí Bosny k Srbsku až pred niekoľkými rokmi.

.pragmatickí socialisti
Toho vola tam s nimi piekol aj Zoran Djindjič. A k okruhu nacionalistických intelektuálov patril aj dnešný prezident Boris Tadič, ktorého otec Ljubomir bol jedným z jeho popredných členov. Lenže na rozdiel od nich Koštunicovi chýba akákoľvek miera pragmatizmu. Kosovo nedáme, Radovana nedáme, Ratka (Mladiča) nedáme... nech sa stane, čo sa stane. Keby bol viedol druhé srbské povstanie Vojislav Koštunica, a nie Miloš Obrenovič, bolo by asi Srbsko dodnes osmanskou provinciou. Miloš Obrenovič, prvý srbský knieža, totiž rezignoval na okamžitú a úplnú samostatnosť, a dohodol sa so sultánom na autonómii. Koštunica by bol zrejme pokračoval v boji do posledného Srba.
Prekvapivú mieru pragmatizmu, naopak, preukázali socialisti, teda bývalí komunisti a strana Slobodana Miloševiča, ktorá tvorí časť súčasnej vládnej koalície. Ich líder Ivica Dačič sa stal ministrom vnútra a uspokojil sa s alibistickým vyhlásením, že na zatknutí Karadžiča sa polícia nezúčastnila. My nič, my muzikanti. Pritom práve to, že sa socialisti so svojimi siedmimi percentami hlasov napokon priklonili k svojim nedávnym odporcom z Demokratickej strany, rozhodlo o tom, že v Srbsku je prozápadná, reformná vláda. A nie nacionalistická koalícia Koštunicu a Nikoliča (to je úradujúci predseda Srbskej radikálnej strany, ktorej skutočný predseda Vojislav Šešelj prebýva momentálne v haagskej cele). Srbsko sa tak za cenu mierne ponižujúcej koalície so stranou, ktorá má na svedomí všetko to, z čoho sa teraz krajina usiluje vyhrabať, vyhne vláde, aká by ho vrhla ešte hlbšie. Kamsi na cestu k autoritatívnemu národnému štátu so slavianofilsko-pravoslávnou ideológiou.

.kedy bude Srbsko v Európe?
Súčasná vláda má ako svoj hlavný cieľ vstup do EÚ, čo je predsa len lákavejšia perspektíva ako rozvíjanie prioritných vzťahov s Ruskom a Čínou. A práve nutnosť splniť srbské medzinárodné záväzky stála za zatknutím Karadžiča. Srbsko sa tak zbavuje jedného veľkého balvanu ležiaceho na ceste do EÚ. Tým ďalším je Ratko Mladič, bývalý veliteľ armády bosnianskych Srbov, ktorý sa pravdepodobne tiež skrýva v Srbsku. Ale najťažší balvan predstavuje normalizácia vzťahov s Kosovom.
Inak, čo sa týka ekonomiky, vlády zákona a podobne, Srbsko má minimálne takú úroveň ako Bulharsko, ktoré už v EÚ je. Integrácia balkánskych krajín do Únie je však problematická ako celok. Niekdajšie Európske spoločenstvo vzniklo ako spoločenstvo šiestich krajín s viac-menej rovnakou spoločenskou a ekonomickou úrovňou. A v tom je kameň úrazu. Balkánske štáty sú niekde inde. To vidí na prvý pohľad aj povrchne pozorujúci návštevník. Nižšia ekonomická úroveň, výrazne horšie právne prostredie, vysoká korupcia, odlišná kultúra (byzantsko-pravoslávna a čiastočne aj islamská) s mierne odlišnými návykmi ako sú na Západe. To je typické pre všetky balkánske krajiny. Na druhej strane by ich spoločné členstvo v EÚ mohlo obrúsiť hrany vzájomných sporov a cena za vstup nedostatočne pripravených balkánskych štátov by mohla byť menšia ako cena za to, že zostanú na hranicami.
Pre všetky balkánske štáty je vidina členstva v EÚ motorom potrebných vnútorných reforiem. Perspektíva členstva však musí byť reálna a skutočne dosiahnuteľná, aby obete Srbov (či už v podobe zatýkania vojnových „hrdinov“, alebo akceptácie kosovskej nezávislosti) za to stáli. Srbsko je stále na polceste. Prozápadné strany v ňom vyhrali voľby len veľmi tesne, a bez socialistov by žiadnu vládu nemohli zostaviť. Aj to ukazuje, že srbská púť do Európy ešte stále nie je definitívna.

Autor pracuje v Občianskom inštitúte v Prahe
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite