Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Nechcel som byť replikou

.renata Rehorovská .časopis .rozhovor

Počas normalizácie mal odvahu prezentovať otvorene svoje názory. Spoluvytváral trendy západoeurópskeho umenia. Po viac ako štyridsiatich rokoch sa vracia do Pálffyho paláca Galérie mesta Bratislava s dielom Vila mystérií, ktoré bolo vystavené len jediný raz, v roku 1967 vo švédskom Lunde.

Počas normalizácie mal odvahu prezentovať otvorene svoje názory. Spoluvytváral trendy západoeurópskeho umenia. Po viac ako štyridsiatich rokoch sa vracia do Pálffyho paláca Galérie mesta Bratislava s dielom Vila mystérií, ktoré bolo vystavené len jediný raz, v roku 1967 vo švédskom Lunde.
Výtvarník, cestovateľ, kráľ Argillie Alex Mlynárčik.

.ako ste sa dostali k výtvarnému umeniu?
Môj záujem sa spočiatku sústreďoval na maľovanie kopaníc a` la M. A. Bazovský. Pokladal som kopaničiarov za pravých Slovákov. Dokonca som mal romantické ambície s ľuďmi z kopaníc splynúť. Okolo roku 1972 som začal chodiť do osady Krištofíkovcov v Terchovej. Snažil som sa pochopiť tamojších ľudí a komunikoval som s nimi o ich problémoch. Bol to jeden z mojich osudných omylov. Zistil som, že títo ľudia sú nesmierne falošní a závistliví. Paradoxom je, že som tam stretol človeka, ktorého som si nesmierne vážil. Bol to obyčajný murár Ondrej Krištofík Fajkár.

.čím vás zaujal?
Každému je zrejme jasné, že ani univerzitné vzdelanie nie je zárukou toho, že absolvent je múdry a inteligentný človek. Niekedy to skôr platí naopak, že človek bez vzdelania je omnoho múdrejší. Je to, samozrejme, zriedkavé a funguje to hlavne v rozprávkach. Ondrej Krištofík však bol takýto človek – prirodzene bystrý, kultivovaný, slušný. Raz som sa ho spýtal, čo by robil, keby bol kráľom. Bez váhania odpovedal, že to je jednoduché, lebo ja by som bol jeho námestník.

.tak vzniklo vaše povestné kráľovstvo...
Áno, založili sme „Hlinené kráľovstvo odinakiaľ – Argillia“. Argillia je pocta človeku, ktorý má svoje malé radosti a starosti. To kráľovstvo sa rozšírilo na celý svet, mali sme prezidenta národného zhromaždenia Pierra Restanyho v Paríži, mali sme veľvyslancov aj ministrov. Vznikla obrovská medzinárodná hra. Podobalo sa to takmer psychiatrickému oddeleniu. Blázni si myslia, že sú králi, alebo aspoň ministri a veria tomu. Aj v reálnom živote som poznal niekoľkých ministrov a fungovalo to rovnako, uverili tomu, že sú ministri. Často trpeli chorobou z moci, keď z jedného dňa na druhý prestali mať funkciu a stali sa obyčajnými ľuďmi. V Argilli išlo o „hru na moc“, nie o reálnu moc a v tom je diametrálny rozdiel. Argillia bola vlastne “ready-made“ štátu.

.od detstva máte blízko k horám...
Môj otec Mikuláš Mlynárčik bol vedno s Ferkom Liptákom a Gustom Nedobrým zakladateľom alpinistického spolku IAMES. Hory mám zakódované hlboko v génoch, mám ich nesmierne rád, hoci som sa nestal horolezcom. Horám som duševne verný celý život.

.v roku 1964 ste sa v Paríži stretli s Pierrom Restanym...
Bolo to kľúčové stretnutie, ktoré ovplyvnilo celý môj život. Restany ako taký, jeho prostredie a okolie, boli nesmierne silné a inšpiratívne. Veď Pierre Restany v roku 1960 významne ovplyvnil „zosadenie abstraktného umenia“.

.prečo?
Pretože abstraktné umenie, s ktorým začal okolo roku 1910 Vasilij Kandiskij, sa postupne rozdrobilo. Úprimne povedané, abstraktné umenie, tak ako ho poznáme z diel Kandinského, alebo Kupku, sa dnes dá robiť už len epigónsky. Abstraktné umenie postupne stratilo svojich obdivovateľov, pretože stratilo kontakt s ľuďmi. Ale kolobeh zmien je v umení prirodzený. Vždy niečo zanikne a vzápätí niečo nové vznikne. Tak vznikol v roku 1960 aj nový realizmus v Európe a popart v Amerike.


.štúdium v Prahe v šesťdesiatych rokoch malo tiež svoje špecifiká. V čom spočívali?
Všímal som si hlavne prostredie postsurrealizmu. Opakované tridsiate roky. Praha bola špecifická ideovou zmesou Kafku a Švejka. Tým sa vyznačuje typická pražská mentalita. Vytvorila sa tu určitá nová alternatíva surrealizmu, na čele ktorej stál maliar Mikuláš Medek, sochári Koblasa, Veselý a iní. Vznikalo to v čase, keď som tam študoval. Bolo to pre mňa príťažlivé. Uvedomoval  som si však jeden zvláštny problém, totiž že nie som Pražák. Akokoľvek rád som čítal knihy Franza Kafku, alebo som sa smial na Švejkovi, vedel som, že slovenská nátura je iná.

.a čo štúdium v Bratislave?
Žiaľ, veľmi ma nezaujímalo. Zúžilo sa to len na fakt, či vyhrá Slovan, alebo Inter, kto mal koľko dievčat... Nič podstatné a nič podnetné, okrem štúdia dejín umenia u manželov Volavkovcov. Praha bola hlboko intelektuálska a Bratislava prízemne provinčná. Myslím si, že to platí dodnes.

.kam ste mali namierené po štúdiách?
Ešte ako študent som sa ocitol v roku 1964 v Paríži. Nemohol som sa vynadívať na farby rozkvitnutého mesta, ktoré zatienilo trošku zatuchnutú kafkovskú Prahu, švejkovsky nemálo premúdrenú. Aký to bol rozdiel byť v prostredí, ktoré sálalo chcením, vôľou, hravosťou, farbami, jednoducho živosťou. Uvedomil som si, že takéto prostredie je oveľa bližšie Slovákom než to pražské.

.v Paríži ste sa oboznámili s novým realizmom...
Bola tam zmes národností, nielen Francúzi, ale aj Japonci, Španieli, Taliani, Švédi, Holanďania a iní. Sršalo to bezhraničnosťou. Spoločným menovateľom bola naša snaha vrátiť umenie človeku. Chceli sme, aby nám ľudia porozumeli, aby chápali, čo robíme. Toto zoskupenie nazývam „Restanyho stajňa“. Pochopil som, že musím nájsť kľúč k vlastnej tvorbe. Nemohol som začať niekoho bezhlavo kopírovať. Nechcel som byť replikou.

.často vyzývate ľudí, aby sa spolupodieľali na vašich dielach...
Súvisí to s myšlienkou vrátiť umenie ľuďom. Na mojej prvej výstave v Paríži v roku 1966 som vyzval ľudí presne na to, čo sa nesmie – aby písali a kreslili na vystavené objekty. Už vtedy existovalo graffiti. Teraz sú k dispozícii spreje, v minulosti to tak nebolo, tak ľudia písali. Momentálne sa síce tento štýl trošku zvrhol, ale mňa fascinovala myšlienka anonymných odkazov. „Posolstvo anonyma anonymom“ bolo akýmsi krédom tejto výstavy.

.prečo práve nápisy?
V roku 1951 ma zatvorili do väzenia v Rakúsku, pretože som ilegálne opustil republiku. Strávil som 7 mesiacov na samotke. Moju pozornosť upútali anonymné nápisy vyškrabané na stenách ciel, ktoré tam zanechali väzni. Odvtedy si to všímam. Napríklad pri návšteve hradu Lietava som objavil nápisy ešte z roku 1760. Pre mňa je to fascinujúce a inšpiratívne. Našiel som svoje posolstvo práve v týchto nápisoch. Sú mojím osobitým vyjadrením a už ma celý život neopustili. Tajomnosť je v obyčajnosti! Nápisy na stenách sa však môžu stať aj zbraňou. V roku 1968 to tak bolo. Tanky stáli oproti nápisom a ostali nemé.

.robili ste aj happeningy a performancie?
Boli pre mňa ďalšou výzvou. Vymyslel som si „slávnosti“. Realizoval som ich spolu s kolegami zo zahraničia aj z Československa. Nechýbalo publikum. Spolupracoval som aj s grafikom a maliarom Milošom Urbáskom, ktorý sa aktívne zúčastnil všetkých mojich akcií. Išlo v prvom rade o to, ako vrátiť umenie do života a život do umenia.

.kde ste ešte zanechali svoje „stopy“?
Aj nápisy o ktorých som hovoril, sú „stopami“. Určite narážate na Olympijské hry v Soule v roku 1988. Pozvali 100 výtvarníkov z celého sveta, medzi nimi aj mňa. Vymyslel som si stopy. Mali sme to odskúšané v divadelných dielňach. Pred vstupom do juhokórejskej Národnej galérie sa uzatvoril priestor, kde som umiestnil päť veľkých plátien, cez ktoré prichádzalo obecenstvo na výstavu cez koberce napustené olympijskými farbami. Na každý pás plátna sa otláčali chodidlá – stopy ľudí. Neskôr boli plátna vystavené na balustráde Národnej galérie v Soule.

.považujete sa za člena nejakej výtvarnej skupiny?
Patrím k novému realizmu a hlásim sa  ku všetkému, čo z neho vyplynulo. Nesúhlasím však so škatuľkovaním. Existuje len málo teoretikov typu Pierra Restanyho, Jindřicha Chalupeckého, Radoslava Matuštíka alebo Tomáša Štraussa. V mojom umeleckom živote zohrali významnú úlohu Milan Adamčiak a Róbert Cyprich, ktorí síce boli oveľa mladší, ale boli to duchom spriaznené osobnosti, ktoré si nesmierne vážim. Teoretici umenia im nevenovali dostatočnú pozornosť. Roky som spolupracoval s Milošom Urbáskom, ktorého si tiež nesmierne vážim. Je to inteligentný a vnímavý autor.

.sú na Slovensku autori, ktorých tvorbu rešpektujete?
Tak ako vznikol popart, tak vznikol aj opart a v tomto žánri dosiahol veľké medzinárodné uznanie Milan Dobeš, ktorého tvorbu uznávam. Taktiež dvojica Július Koller a Peter Bartoš. Boli úplne iní. Viliam Jakubík, Vladimír Kordoš, Marián Mudroch a Dezider Tóth tiež patria medzi výtvarníkov, ktorých práce si vážim. Ich diela boli veľmi čisté a významné.

.ako sa vám pozdáva najmladšia generácia výtvarníkov, ktorí sa venujú videoartu či  novým médiám?
Kľúč k pochopeniu alebo nepochopeniu je v tom, že nemáme adekvátnych pedagógov. Mladá generácia je vždy ich zrkadlom. Znalosť dejín umenia nie je ich prioritou a dokonca ani vzdelanie ako také. Dejiny umenia obsahujú odpovede na mnohé otázky. Ovládanie remesla a zodpovedanie základnej otázky: Čo chcem urobiť? Ako to urobím? musí byť samozrejmosťou. Mladí  objavujú už objavené veci a pripisujú si ich autorstvo. Tvorba nemôže byť postavená na náhode, vždy to musí byť dopredu premyslené. Ale nechcem byť tým starým človekom, ktorí len kritizuje mladých...

.nedávno sa o vás pre STV nakrúcal dokumentárny film. Ako vznikal?
Pri tvorbe dokumentu sa zišiel vynikajúci tím. Pred filmovaním som napísal svoju autobiografiu. Ja som bol v minulom živote pes-bastard. Bastardi sú, ako je známe, slobodní. Tento moment zaujal režiséra a rozvinul ho. Juraj Nvota oslovil známeho kameramana Richarda Krivdu. O strih sa postaral Alois Fišárek z Prahy. Mám veľmi dobrý pocit z týždenného pobytu v Paríži s tvorcami dokumentu. Premiérovo sa bude vysielať 29. júna na  STV 1 o 13.30. Veľmi sa na to teším. Záujem prejavila aj Česká televízia, pre nich sa bude dokument dopracúvať – má byť totiž o pol hodinu dlhší.

.ste aj zdatný cestovateľ, absolvovali ste cestu okolo sveta. Kde ste boli naposledy?
Cestu okolo sveta som absolvoval už dávno s geografom Františkom Kelem. Mal som to šťastie, že som pracoval na voľnej nohe a ako výtvarník som spolupracoval s architektmi. Takto som si zarobil peniaze, ktoré som vzápätí minul na cestovanie. Posledná cesta bola na Veľkonočné ostrovy. Mojou túžbou bolo vidieť fascinujúcu stenu Fitz Roy v Argentíne. Po návrate na pevninu sa mi to aj splnilo. Som nadšený z Amazonky, na ktorej som sa plavil 320 kilometrov. Bola to spomienka na Restanyho, ktorý bol unesený z džungle, hoci bol typickým mestským človekom. Chcel som to vidieť na vlastné oči. Nikdy na to nezabudnem. To miesto na mňa urobilo nezabudnuteľný dojem a pripomenulo mi osudového priateľa, ktorý už nie je medzi nami.

Autorka je architektka a publicistka.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite