... keď sa človek vidí z viacerých strán. Rodinné vzťahy hrajú nepochybne prím. Aj u Beliérovcov. Tých z filmu.
Na počiatku boli vlastne dve inšpirácie zo života. O tej prvej rozprával režisér Eric Lartigau: „Moja sesternica bola nepočujúca. Strávili sme spolu detstvo, videl som ťažkosti, s akými sa vyjadrovala pred ostatnými, s akými komunikovala s okolím. Boli sme deti, hrali sme sa, zabávali, zápasili, a keď sme vyrástli, všimli sme si, že sme sa definitívne vzdialili od tejto prirodzenej detskej komunikácie. Bolo smutné prerušiť také spojenie, vzťah.“ Druhá inšpirácia súvisí s mladou scenáristkou. Dozvedela sa, že pre jej otca pracuje človek, ktorý je jedinou počujúcou osobou v inak hluchej rodine.
Na konci bola Rodinka Bélier – mama Gigi, otec Rudolphe (hrá ho skvelý François Damiens, väzenský strážca a tanečník z filmu Tango libre), stredoškoláčka Paula a jej mladší brat Quentin a ich príbeh... bude to znieť ako vystrihnuté z ružovej knižnice, ale presne tak to je: a ich príbeh plný (fakt plný) lásky. Navyše obalený smutno-smiešnym humorom ako jemným darčekovým papierom.
počujúca medzi nepočujúcimi
Eric Lartigau (1964), autor oceňovanej Rodinky Bélier, je francúzsky (aj televízny) režisér a herec, ktorého prednostne láka žáner filmovej komédie; čím dlhšie sa mu venuje, tým celistvejšie a úspešnejšie sa mu darí popasovať sa s ním.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.
prihlásiť
predplatiť
Ak ste našli chybu, napíšte na
web@tyzden.sk.
