Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Očami Doroty Nvotovej

.dorota Nvotová .časopis .osobnosti

Už od puberty ma zaujímalo, prečo je toľko pesničiek o hoteloch. Od Hotelu California, cez duet Sheryl Crow s Kidom Rockom, hotel je spomenutý niekoľkokrát v tvorbe Richarda Müllera…čo je na tých hoteloch, že to furt pchajú do textov?

Už od puberty ma zaujímalo, prečo je toľko pesničiek o hoteloch. Od Hotelu California, cez duet Sheryl Crow s Kidom Rockom, hotel je spomenutý niekoľkokrát v tvorbe Richarda Müllera…čo je na tých hoteloch, že to furt pchajú do textov?
A ešte tu máme aj množstvo filmov na čele s Million Dollar Hotelom a na chvoste s Hostelom. Postupne som to začala chápať. Jedna vec je, že nie je hotel ako hotel, a celkom iný zážitok z pobytu v hoteli má človek, keď je tam sám. Ísť na romantiku s partnerom je super, ale je to o romantike s partnerom. Ísť na dovolenku k moru s deckami a bývať pri mori je tiež super, ale spomienky a zážitky sa viažu na more, mušle a predraženú zmrzlinu. Cestovať však za prácou, sám a často, to je niečo iné. Vtedy sa prejaví sila hotela.
Človek zvyknutý na domov vníma cnenie za domovom, ale človek, čo už ani nevie, kde má domov, vníma hotely ako oázy v púšti. Bohužiaľ, nie všetky oázy majú vodu. Niekedy sú to len kaktusy. Ale aj v tom býva ich čaro. Ja v Prahe bývam skoro vždy v hoteloch. Platia to filmári, pre ktorých robím, a väčšinou ide o čisté päťhviezdičkáče. Ak si myslíte, že sa chválim, ste na omyle. Vždy keď ma víta hotelový poslíček s umelým úsmevom na ksichte, spomeniem si na drobného Inda v lacnom hosteli umývajúceho dlážku zvláštne voňajúcim roztokom, ktorý sa klania s plamienkami v očiach a so skutočnou radosťou. Podávajúc slečne kreditku pri ubytúvaní spomeniem si na sympatického tučného budhistu v Nepále, ktorý len mávne rukou na poschodie a povie „Go, choose your room“. Keď sa veziem v zrkadlami obloženom výťahu, spomínam si na rozheglané drevené schody v guesthouse v 4 000 metroch, z ktorých bol magický výhľad. Samozrejme, nie vždy som v 5-hviezdičkáči. To len keď som herečka. Keď som na šnúre s kapelou, sú to väčšinou intráky a robotnícke nocľahárne. Typický suchý vzduch, spoločná kuchynka na chodbe a zelená dlážka v kúpeľni. Na každých dverách nejaké príkazy. Odkladať si topánky a  nevydávať zvuky po 22.00, neprať bielizeň na izbách, používať návleky, striedať si službu v kuchynke a v kúpeľni….Sediac včera v mojom päťhviezdičkáči do noci, s nespavosťou, neschopná zapnúť telku, pretože v noci chodia iba horory a kriminálky a ja sa potom bojím, načúvajúc vrčiacej chladničke a neónke nad mojou hlavou, pozorujúc svoj odraz na čiernej obrazovke a jediac odpornú objednanú pizzu, zrazu som dostala chuť napísať pieseň o hoteli. Z odporu k patetizmu radšej píšem článok.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite