Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Bodka Milana Lasicu

.milan Lasica .časopis .osobnosti

Dívam sa z okna a nebo temnie. Čierne mraky. Blíži sa búrka. Takto to vyzeralo pred štyridsiatimi rokmi, keď sa blíži 21. august 1968. Zlomový dátum v živote mojej generácie. Odvtedy už bolo všetko pred augustom a po auguste. Tak ako pre našich rodičov pred februárom a po februári.

Dívam sa z okna a nebo temnie. Čierne mraky. Blíži sa búrka. Takto to vyzeralo pred štyridsiatimi rokmi, keď sa blíži 21. august 1968. Zlomový dátum v živote mojej generácie. Odvtedy už bolo všetko pred augustom a po auguste. Tak ako pre našich rodičov pred februárom a po februári.
Ale ten obraz temnejúceho neba nie je presný. Je až dodatočný. Nevnímali sme to tak. Po dvadsiatich rokoch komunizmu nastal odmäk. Taký, že sa tomu mohlo začať veriť. Predtým bolo tiež zopár tzv. odmäkov, ale tie boli len také náznakové. Niekto napísal niečo odvážne, niekto nakrútil kritický film a vzápätí to zakázali a pritvrdili. Knihy a filmy v trezore. Ale v druhej polovici šesťdesiatych rokov ten odmäk začal byť plynulejší. A po páde Novotného to začalo vyzerať akože naozaj. To znamená, že sme tomu začali veriť aj my, nekomunisti. Niekedy v apríli šesťdesiatosem bola v bratislavskej YMCA schôdzka inteligencie. Vystúpil na nej Julo Satinský s plamenným prejavom, v ktorom sa pýtal, dokedy ešte budú u nás komunisti rozhodovať o všetkom. Aj o osudoch nekomunistov.
Keďže prejav bol vtipný, ako inak, všetci prítomní komunisti sa srdečne smiali. Ale nikto na položenú otázku neodpovedal. Julov prejav bol vlastne výzvou na zrušenie vedúcej úlohy komunistickej strany. Ukázalo sa, že predbehol dobu o dvadsať rokov. V šesťdesiatom ôsmom o tom nemohlo byť ani reči. Aj tí najprogresívnejší komunisti chceli režim vylepšiť, a nie zrušiť. Zvolili si nešťastné heslo. Socializmus s ľudskou tvárou – to je to, o čo nám ide. A doteraz bola tvár socializmu neľudská, pýtali sa konzervatívci. A progresívni komunisti sa museli začať vykrúcať. Hoci mohli povedať rovno – áno, tvár toho, čo sa tu nazývalo socializmom, bola neľudská a my sme ju dvadsať rokov nielen znášali, ale aj aktívne podporovali. Namiesto toho sa hovorilo o nápravách krívd, o vrátení pôvodnej myšlienky do hry atď. Krivdy sa naprávali. Už v polovici šesťdesiatych rokov rehabilitovali nespravodlivo odsúdených. Samozrejme, komunistov. Nekomunisti boli ešte stále považovaní za spravodlivo odsúdených. A napriek tomu, že stále išlo o socializmus, prišli Rusi. Neboli to rojkovia. Vedeli, že akékoľvek uvoľnenie znamená koniec totality, teda aj socializmu. Takého, aký nám priniesli. Až o dvadsať rokov povedal Gorbačov, že ozajstný socializmus je vo Švédsku. Ale o tom škoda reči. V šesťdesiatom ôsmom, pred augustom, nastala eufória, aká zvykne nastať, keď sa človek, ktorý je dlho pod vodou, môže na chvíľu nadýchnuť. A netuší, že sa tak zhlboka nadychuje preto, aby mohol byť zasa dlho pod vodou. Po príchode tankov eufória vrcholila. Porazili sme Rusov v hokeji. To bol vrchol našej pasívnej rezistencie. A potom zasa šup pod vodu. A beznádejné čakanie na zmenu. A div sa svete – zmena naozaj prišla. Aj preto si treba pripomínať tú zmes nádeje a zúfalstva spred štyridsiatich rokov.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite