Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Báseň, ktorá sa spieva

.daniel Hevier .časopis .literatúra

Na začiatku ponúkam jeden autentický žiacky výrok, ktorý je taký prostoduchý, až je geniálny. Učiteľ sa na hudobnej výchove pýta: Prečo dnes vzniká tak málo ľudových piesní?

Na začiatku ponúkam jeden autentický žiacky výrok, ktorý je taký prostoduchý, až je geniálny. Učiteľ sa na hudobnej výchove pýta: Prečo dnes vzniká tak málo ľudových piesní?

Žiak odpovedá: Lebo ľudové piesne vznikali pri práci. Sú prázdniny, so školou dajme pokoj, ale na uvedenom výroku je mnoho pravdy. Piesne sa netvorili, piesne vznikali. A najprv bola pieseň, až potom báseň.

Básne sa sprvoti nečítali, ale: spievali, deklamovali, tancovali, zaklínali, žili. Ešte Štúrovci nazývali svoje zväzočky básní Piesňami. Piesne sa nevymýšľali v pracovniach alebo za komputerom, ale  vznikali. Vznikali spontánne a živelne. Ich skladateľ bol zároveň textárom, producentom, aranžérom a interpretom. O tejto jednote napísal Milan Lasica: „Pesnička by sa ma zrodiť v jednote. Nemám na mysli Jednotu s veľkým J, hoci aj tam sa už zrodila nejedna pieseň, mám na mysli jednotu doslovnú. V pesničke by asi mala byť ideálom jednota skladateľa, textára a speváka. A ak už nie doslovná, tak aspoň názorová.“
V tejto malej antológii vám ponúkam niekoľko textov, v ktorých sa podarilo dosiahnuť túto jednotu a ktoré majú nesporné literárne kvality. A preto sa môžu a majú nielen počúvať, ale aj čítať.

Bob Dylan
Woody Guthrie bol mojim posledným  idolom
bol to posledný idol
pretože bol prvým idolom
zoči-voči skutočnosti
že ľudia sú ľudia
a pritom sa čoby idol
sám rozbil
a že ľudia majú isté dôvody
pre to čo robia
a o každom ich skutku možno pochybovať
ak nenechajú rozkaz
nedotknutý a zapečatený
poslušní a vždy pripravení
zabudnúť na svoje prirodzené inštinkty
(pretože na svete je
milión dôvodov
a milión inštinktov
zúrivo uháňajúcich
a ani jeden neprichádza tak často
aby sa stretol s druhým)
skryté idoly desia
a postúpajú po nádejách keď sa zrútia
Wooody ma nikdy nevydesil
a nepošliapal mi nijaké nádeje
pretože on len priniesol knihu Človeka
a na chvíľu mi ju požičal
a z nej som sa naučil svoju najväčšiu lekciu
pýtate sa „aké je to byť idolom?“
bolo by hlúpe na to odpovedať, nie...

Bob Dylan bol jeden z prvých autorov, ktorí vrátili piesni význam slova. Jeho piesne sú často básňami. Dylan na koncertoch často mení melódie, málokedy však mení slová. Tie sú preň nedotknuteľné. Tento preklad je zaujímavý aj z literárneho hľadiska: Ján Štrasser v spolupráci s D. Minárikovou ho prekladal ako báseň – bez ohľadu na rýmy, rytmus, limity, ktoré musí každý text chtiac-nechtiac voči hudbe prijať.


Oldřich Janota: Úkryt proti větru
Tak dlouho jsem hledal
úkryt proti větru
až náhle vítr
mým úkrytem se stal

Tak dlouho jsem mířil
potmě k jasným světlům
teď písek zvoní
na úpatí skal

Ale sám své srdce
polož na tu váhu
sám svoji slávu
a každodenní starost

A lásku v hlínu
a hlínu zase v trávu
a v trávě vítr
tak cítiš jeho slanost?

Tak dlouho jsem hledal
úkryt proti větru
až náhle vítr
mým úkrytem se stal

Oldřich Janota je excelentným českým pesničkárom, pravda, z druhého sledu, zo zákrytu. Dobrovoľne prijal post outsidera. Nemá také početné poslucháčstvo ako Nohavica či Kryl, ale pre svojich verných je niečo ako duchovný učiteľ. Janota je jeden z mála pesničkárov, ktorí žijú tak ako spievajú a o čom spievajú. Životom prechádza skromne, až asketicky. Taký je aj vo svojich výrazových prostriedkoch: je to minimalistická poetika, ktorá však v sebe ukrýva veľké zdroje metaforiky a obraznosti.

Boris Vian: Priečna ulica
Na Priečnej ulici samé ruže rastú.
Čudné veci máš tu, čo inde nevidíš.
Na Priečnej ulici počuť nárek čísi,
bežia tam hasiči, z okna decko visí.
Na Priečnej ulici je zhon, neporiadok:
napadlo vdovici ukazovať zadok.
Na Priečnej ulici vojačik na dvore
mal nohy v čapici tak ako v lavóre.
Na Priečnej ulici vedeli o jednom:
balóny robil si v čiernom a farebnom.
Na Priečnej ulici stojí gilotína,
ňou tatko Alicin cigary si stína.
Na Priečnej ulici si za dlhých nocí
on, ona v dvojici počítajú oči.
Na Priečnej ulici majú aj levy štyri.
Sú ako mladíci, čo idú hýriť.
Po Priečnej ulici sa nik už neprejde.
Veď nikdy nebola. A všetci umreli.
(Prel. Daniel a Mária Hevierovi)

Boris Vian, tento románopisec a literát, bol aj džezovým hudobníkom a interpretom svojich piesní. Hudobná zložka čerpajúca z bohatých podloží francúzskeho šansónu dnes pôsobí trochu staromódne, ale jeho texty sú svieže aj po rokoch. Sú plné slovných hračiek, alúzií, paródií, dobových narážok, čím sa sťažuje úloha prekladateľa.

Boris Filan: Balada o smutnom Jánovi
Na konci bieleho domu býval Ján
Chcel nosiť kvety, nemal komu, mládenec Ján
Smútok je večer ostrý ako nôž a bol s ním Ján
Cez okno vošli Pravda a Lož, mohol si vybrať Ján

Mohol si vybrať Pravdu a Lož, slabý Ján
Mohol si vybrať Pravdu a Lož, váhavý Ján
Mladú, krásnu a vábivú Lož videl Ján
Starú, všednú a plesnivú Pravdu spoznal Ján

Večer je tupý ako nôž, stratený je Ján
Odišli navždy Pravda a Lož, zostal len Smútok a Ján
Človek je navždy sám, keď spozná Pravdu a Lož
Človek je navždy sám tak ako Ján
Smiech je praskot suchých konárov, to vie i Ján
Smiech je praskot suchých konárov, mŕtvy je Ján

Baladu o smutnom Jánovi pokladám vo svojej súkromnej hitparáde textov za jeden z najkrajších slovenských textov. Keď si uvedomíme, že Boris Filan v čase jeho písania sedel ešte v školskej lavici, dojme nás ešte viac. Je v ňom nielen eruptívna básnická sila, ale aj múdrosť a poznanie, ku ktorému človek dospeje iba v ranom veku. Filan intuitívne nadviazal na tú niť ľudovej tradície, ktorá je životodarná v každej dobe.

Dežo Ursiny: Prosba
Ó, môj Bože, nezrodený, nehynúci.
Ktorý si vraj na nebi aj vo mne.
Ak si tak, ako nemôžeš nebyť,
tak prosím ťa prijmi toto nedočkavé ustráchané srdce
a myšlienky neprítomné.
Aj s jediným slepým okom. Vdýchni ich svojím dychom.
A roztav ich v sebe.
A roztav ich v sebe.

Daj nám tým odpoveď, na jedinú otázočku:
Či je len jedno Slnko, a či je len jeden Mesiac,
a či je len jedna Zem
a či je láska jedna?
Či sme sen, čo bez slov sníva
jediná snivá voda valiaca sa stále ďalej
riečišťom plným ohňa od zrodenia až do smrti
a od smrti do zrodenia bez brehov a bez dna?

Dežo Ursiny našiel svojho textára v básnikovi Ivanovi Štrpkovi, s ktorým vytvoril kongeniálne pesničkárske dielo. Napriek tomu si napísal niekoľko textov aj sám, najmä v poslednom období života, keď už bol poznačený ťažkou chorobou. A predsa aj v tomto autentickom výkriku cítiť prítomnosť jeho životného priateľa. Dikcia básne pripomína ozveny Štrpkovej poézie, ale vstupuje do nej naliehavosť poznania cez optiku rozmýšľania o zmysle života a smrti.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite