Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Smutný muž

.časopis .fenomén

   Jeho filmy predstavujú outsiderov každého druhu. On sám – na rozdiel od mnohých iných umelcov – priznáva, že v tvorbe často čerpá z vlastných zážitkov. Súcití so svojimi hrdinami. Vie, čo prežívajú obyvatelia periférie.

    Pozná osamelosť čierneho Petra, vzostupy a pády geniálneho Amadea, aj Goyovo šialenstvo... Čech aj Američan. Nezávislý inovatívny filmár aj miláčik Hollywoodu. Režisér Miloš Forman.
Život tohto zvláštneho človeka od počiatku, doslova od samého počatia, sprevádzajú udalosti a okolnosti hodné samostatného filmového scenára. Ak by vznikol, nebola by to komédia... V autobiografii, ktorá nedávno vyšla v českom vydavateľstve Bookman, Miloš Forman píše: „Nikdy som sa neobzeral naspäť do detstva. Ten čas pre mňa zostal len akousi vzdialenou absurdnou vidinou, podivnou zmesou desivých, ale aj nádherných spomienok.“
   
.
putovné dieťa
    Narodil sa v roku 1932 v stredočeskej Čáslavi ako tretí syn manželov Formanovcov. Od brata Pavla, v poradí druhého, ho delilo dvanásť rokov. Miloš celé roky hĺbal nad tým, prečo sa rodičia rozhodli splodiť ho tak neskoro. Vysvetlenie prišlo až po tom, čo obaja zahynuli v koncentračnom tábore. Priniesla ho žena, ktorá sa v Osvienčime spriatelila s jeho matkou: biologickým otcom Miloša Formana nebol učiteľ Rudolf Forman, ale istý židovský architekt, ktorý niekoľko rokov pracoval na ich rodinnom hoteli Rut. Počas vojny sa rodina rozpŕchla. Najstarší brat Blahoslav sa oženil, Pavel pracoval pri kočovnom divadle a malý Miloš putoval z rodiny do rodiny. Citový kolotoč, ktorý v detstve absolvoval, ho naučil, že „v živote dosť pomôže, ak sa človek dokáže zapáčiť a nerobí zbytočné problémy. Prišiel som na to, že búriť sa a robiť kravál je obrovský existenciálny luxus, a tak zo mňa vyrástol skôr diplomat než čokoľvek iné.“
    Na chlapčenskej internátnej škole pre vojenské siroty v Poděbradoch sa jeho osud prepojil s niekoľkými, neskôr významnými ľuďmi. Václav Havel či režisér Ivan Passer... To boli prvé „dobré“ kontakty v jeho životnom diári. Neskôr k nim pribúdali ďalšie a ďalšie.
 
.
vôňa ženy a iné vône
    Miloš Forman túžil pracovať pre divadlo od raných tínedžerských rokov. Raz ho totiž brat Pavel zobral na predstavenie svojho divadla, pričom nadšeného súrodenca pustil do zákulisia. Chlapec nemusel vyvinúť veľké úsilie na to, aby v momente pochopil, že patrí do tohto a žiadneho iného sveta.
    Do sveta, ktorý vonia „báječnou zmesou pachov zmyselnej ženskosti a kvetín, lacných parfémov, fialiek a upotených tiel, pudreniek a rúžov, naškrobených čipiek syčiacich pod rozpálenou žehličkou, guľôčok proti moliam, alkoholu a čerešňovej bublaniny, piškótiek a prepotených tričiek, sukienok slabo zaváňajúcich močom...“
    Neskôr, keď divadlu priznal aj inú hodnotu – dokáže sprostredkovať pravdu srdca –, ho lákalo ešte viac. Mladého absolventagymnázia však neprijali na DAMU. Únikový východ našiel na dramaturgii pražskej FAMU, kde sa spolu s ďalšími študentmi úspešne zavlnil v rytme českej novej vlny.
    FAMU Formanových čias, to bolo uvoľnenie 60. rokov a mená ako Ivan Passer, Jan Němec, Věra Chytilová, Jiří Menzel, Jaroslav Papoušek... Všetci vedeli, čo nechcú – filmy v duchu socialistického realizmu.
    Chytilová dnes spomína: „Nespájalo nás takmer nič, iba škola a vôľa reflektovať dobu, v ktorej žijeme.“ Podľa nej však každý hľadal vlastnú cestu – jeden o druhom takmer nevedeli, nepoznali cudzie plány do budúcna, ani sa vzájomne neovplyvňovali v tvorbe. Chytilová sa vtedajšiemu divákovi prihovárala pomocou štylizácie, zatiaľ čo jej kolega postupoval celkom opačne – razil cestu
superrealizmu.
    Filmový teoretik Martin Ciel vidí prínos celej generačnej skupiny najmä v tom, že jej predstavitelia vniesli do filmu prirodzenosť a dokumentárnosť, autenticitu. Niečo podobné sa vtedy d

ialo len vo Francúzsku. „Sám Forman pritom nebol žiadny Einstein kinematografie, spolu s ostatnými však priniesol nový vietor a vytiahol štáb z ateliérov na ulicu.“

 .
herci-neherci
    A tak vznikli úžasné filmy:
Štěňata, Černý Petr, Konkurs, Lásky jedné plavovlásky, Hoří, má panenko. Po Formanovej emigrácii sa zaradili do množiny „české“. Obyčajné, jednoduché príbehy zo života, tváre z ulice, dovtedy nevídané výkony nehercov...
    „Po skúsenostiach z Černého Petra, kde až výsledok ukázal, čo neherci unesú, som sa zameral zásadne na neprofesionálov,“ spomína režisér v knihe A. J. Liehma
Příběhy Miloše Formana. „Človek ich však musel veľmi dobre poznať, mať ich prekuknutých, vedieť, ako sa v rôznych situáciách správajú, čoho sú schopní.“ A tak začal hľadať aj medzi príbuznými a do filmu Lásky jedné plavovlásky obsadil sestru svojej prvej (vtedy už bývalej) manželky Jany Brejchovej – Hanu.
    Príbehy, ktoré plavovláska zo Zruča na plátne rozpráva svojim kamarátkam, z veľkej časti pochádzajú z jej vlastného života. „Miloš ma naozaj poznal, vedel, kde som silná, kde zraniteľná, a potom na mňa hral ako na nástroj,“ spomína Hana Brejchová v trochu rozpačito pôsobiacej knihe
Lásky té plavovlásky, ktorú napísala spolu s novinárom Dušanom Spáčilom.
    Nielen ona, aj iné Formanove objavy (príslušníci dobrovoľného hasičského zboru vo Vrchlabí, ktorí si zahrali v
Hoří, má panenko, predovšetkým) spomínajú na nakrúcanie s ním ako na jeden z vrcholných zážitkov svojho života.
    Lásky jedné plavovlásky
aj Hoří, má panenko boli v rokoch svojho vzniku nominované na Oscara za najlepší zahraničný film. Napriek tomu, že žiadneho nezískali, otvorili – najmä druhý menovaný – svojmu režisérovi brány Hollywoodu.


.
americký zlý se
   
Letenku do Hollywoodu poskytol 35-ročnému Milošovi Formanovi magnát Charlie Bluhdorn, riaditeľ firmy Gulf and Western, ktorá vlastnila štúdiá Paramount. Vtedy ešte Forman na žiadnu emigráciu nepomýšľal a celú transakciu – film českého režiséra pre Hollywood výmenou za honorár – mala pod palcom československá spoločnosť Filmexport. Taká zákazka znamenala slušný zisk pre štát, a tak nikto nevidel v angažmáne problém. S výnimkou autora.
    „V Československu som dosiahol všetko, čo som dosiahnuť mohol, a preto bol Hollywood ďalším logickým krokom,“ hovorí režisér v autobiografii. „Zakrátko som však zistil, že moje filmárske inštinkty sú príliš české, s americkým filmom som nemal žiadnu skúsenosť.“ Jeho prvý hollywoodsky výtvor má názov
Taking Off, sám režisér ho však nazýva posledným českým. Rýchlo si totiž uvedomil, že pokiaľ chce ostať vo vysnívanej továrni na sny, s obľúbenou dokumentaristickou metódou a s milovanými nehercami sa musí rozlúčiť. Po Taking Off sa však s českými zvykmi nadobro rozlúčil aj inak – emigroval.
    V Amerike Formana predchádzala povesť experimentátora a nadaného európskeho režiséra, a svoju inovatívnosť teda spočiatku nemusel zakopať do zeme. Martin Ciel hovorí: „V 60. a prvej polovici 70. rokov, keď vHollywoode vznikali filmy, akým je
Bezstarostná jazda, si režiséri ešte mohli veľa dovoliť, vtedy sa ešte film chápal ako vyjadrenie osobnej výpovede.“ Nový Hollywood, ktorý vznikol aj vďaka Stevenovi Spielbergovi a jeho E.T. Mimozemšťanovi, sa však viac orientoval na reklamu a jednoduchosť. Na Formanovej tvorbe môžeme podľa Ciela dobre vidieť, ako dokáže taká mašinéria likvidovať inovatívnosť a nútiť do zjednodušovania výpovede a priemernosti.
    „Kvalita jeho novších filmov –
Muža na Mesiaci alebo zatiaľ posledného Goyu – je s kvalitou Taking Off, oscarového Preletu nad kukučím hniezdom či Vlasov neporovnateľná.“ Ciel s trochou ľútosti konštatuje, že Goya je akurát dobrý hollywoodsky film: predvídateľný, ale udrží v napätí, dobre zahraný, ale neuveriteľne naivný vo výpovedi. „Napriek všetkému však režisér nikdy neklesol pod elementárnu úroveň vkusu a remesla.“
  
.
samotár sám o sebe
    Věra Chytilová, ktorá o svojom kolegovi z FAMU nakrútila v roku 1981 film
Chytilová verzus Forman, približuje ich vzájomnú konfrontáciu na tému „autorský film“. „Forman tvrdil, že každý film je autorský, pretože už len výberom témy sa prejavuje osobnosť tvorcu.“ Forman zastáva klasickú filmovú stavbu, vedie diváka pevnou rukou, nedáva mu na výber, neposkytuje možnosť polemizovať. „Prináša síce iné, ale predsa len hodnoty, pretože je zrozumiteľný priemernému divákovi,“ obhajuje napokon kolegu režisérka.
    Ak výber témy naozaj prezrádza mnohé o vyberajúcom, potom je Miloš Forman duševný samotár najhrubšieho zrna. Napriek zástupom milovaných a milujúcich kamarátov, žien, detí, obdivovateľov..., ktoré ho obklopujú.
    Vlastným večným smútkom sa vôbec netají, pretože pozná jeho korene. „Zrejme sa nikdy nezbavím pocitu desaťročného chlapca, ktorému nikdy nie je daný dostatok času, aby niekam naozaj zapadol, chlapca na periférii citového jadra cudzích rodín, kam ho nikdy nevezmú. Akoby som sa vždy díval cez stenu skleníka a videl všetko, čo sa deje vnútri, ale nemohol sa toho dotknúť a nemohol tým byť zasiahnutý,“ uvažuje vo svojej knihe.
    „Vo svojich filmoch vidím podobných outsiderov, ako zápasia s rovnakým pocitom vyvrhnutosti. Všetky tie postavy odvrhuje a zároveň vábi uzavretý svet, do ktorého chcú patriť a ktorý ich nikdy neprijme napriek tomu, že v ňom zanechávajú nezmazateľnú stopu.“

MILOŠFORMAN/ Narodil sa v roku 1932 v Čáslavi. Jeho rodičia zahynuli v koncentračnom tábore, a preto vyrastal v domove mládeže pre obete 2. svetovej vojny v Poděbradoch. Absolvoval pražskú FAMU, spolupracoval sMartinom Fričom a Alfrédom Radokom. Svoj prvý film Černý Petr natočil v roku 1963 a získal zaň viacero ocenení. V Čechách ešte natočil filmy Lásky jedné plavovlásky a Hoří, má panenko. V roku 1968 odišiel do USA. Jeho prvým „americkým“ filmom bola snímka Taking Off, za ktorú dostal cenu na MFF v Cannes. Nasledovali úspešné filmy ako Prelet na kukučím hniezdom, Vlasy, Ragtime, Amadeus, aj menej úspešné snímky ako Valmont, Ľud vs. Larry Flint či Muž na mesiaci. Jeho najnovším filmom sú Goyove prízraky.



.denisa Doričová

 

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite