Pri autonehode v západnom Poľsku prišiel o život Bronislaw Geremek, jeden z „mozgov“ hnutia Solidarita a architektov politickej transformácie v strednej Európe, neskôr minister zahraničných vecí, ktorý doviedol Poľsko k členstvu v NATO.
Jednoducho ikona stredoeurópskeho disentu, a to najmä v očiach Západu. A predsa bol človekom mnohých tvárí.
Formulky oslavných životopisov zďaleka nevyčerpávajú príbeh človeka, ktorého dráha by mohla slúžiť ako príklad osudov mnohých stredoeurópskych intelektuálov minulého polstoročia.
Európa ho poznala najskôr ako intelektuála a historika – autora priekopníckych prác o „ľuďoch z okraja spoločnosti“ v stredovekom Paríži, muža prednášajúceho na Sorbonne. Svoje výborné kontakty so západnými elitami potom využil začiatkom 80. rokov, keď sa pre západný svet stal hovorcom hnutia Solidarita. Geremek patril totiž medzi intelektuálov, ktorí v auguste 1980 prišli do Gdanska podporiť rodiace sa nezávislé odbory. Bol hlavným poradcom Lecha Walesu a predsedom programového výboru na prvom zjazde Solidarity. A keď na ulice poľských miest poslal v decembri 1981 generál Jaruzelski tanky, Geremek patril medzi prvých internovaných.
Koncom 80. rokov sa potom disident mení na architekta demokratickej transformácie a štátnika, ktorý určuje budúce osudy Poľska. Patrí medzi hlavných účastníkov rokovaní „za okrúhlym stolom“, ktorý potvrdil „mierovú“ cestu demokratizácie na základe dohody s komunistami, a vedie „solidaritný“ poslanecký klub po prvých poloslobodných voľbách. Po roku 1989 – hoci patrí medzi najuznávanejšie autority politického života – sa na vrchol dostáva už len raz: ako minister zahraničia vedie poslednú fázu rokovaní o vstupe Poľska do NATO. Posledné roky potom trávi v Bruseli ako jeden z najváženejších členov europarlamentu. Odtiaľ vedie svoje posledné politické boje: proti vláde bratov Kaczynských a ich snahám o plošné lustrácie, za podporu euroústavy a neskôr Lisabonskej zmluvy.
Omnoho menej známa je prvá polovica Geremekovho života. Narodil sa v židovskej rodine a za vojny bol na poslednú chvíľu zachránený z varšavského geta a ukrytý v poľskej rodine. Tú svoju detskú skúsenosť nazýval „peklom“ a nerád sa k nej vracal, no v neskorších rokoch razantne vystupoval proti obvineniam, že Poliaci sa podieľali na holokauste.
Za stalinského teroru prešiel typickou dráhou mladého straníckeho aktivistu – najskôr v úderníckom Zväze bojujúcej mládeže a od roku 1950 v komunistickej strane. Vo Varšave študuje históriu a v čase, keď sa na vysokých školách masovo vylučujú a prenasledujú študenti s „nesprávnym politickým profilom“, sa stáva predsedom univerzitných straníckych štruktúr. „Veril som, že komunizmus je mladosťou sveta,“ vyhlásil neskôr, ale podrobnosti jeho biografie z tohto obdobia zastiera tajomstvo, ktoré sa stalo dôvodom na početné špekulácie jeho oponentov. V roku 1956 odchádza do Paríža na postgraduálne štúdiá a v prvej polovici 60. rokov pôsobí v hlavnom meste Francúzska ako riaditeľ Poľského kultúrneho strediska – zastáva teda post rezervovaný len pre preverených ľudí režimu. Zo strany vystupuje až v roku 1968: po antisemitských čistkách v štátnom aparáte a na protest proti invázii do Československa.
Biografia Bronislawa Geremeka tak poskytuje takmer exemplárny príbeh známy z československej generácie „šesťdesiatosmičkárov“. Prešiel si typickou cestou od otravy „hegelovským jedom“ k demokratickej opozícii. Mohol tak byť – na rozdiel od tých, ktorí vábeniu komunizmu nikdy nepodľahli – príťažlivým partnerom v rokovaniach pre odstupujúcich komunistov aj pre ľavicovo-liberálny európsky establišment. Nedá sa však poprieť, že jeho tragická smrť znamená odchod ďalšieho velikána verejného života, ktorý tvaroval strednú Európu, ako ju dnes poznáme.
Autor je publicista
Jednoducho ikona stredoeurópskeho disentu, a to najmä v očiach Západu. A predsa bol človekom mnohých tvárí.
Formulky oslavných životopisov zďaleka nevyčerpávajú príbeh človeka, ktorého dráha by mohla slúžiť ako príklad osudov mnohých stredoeurópskych intelektuálov minulého polstoročia.
Európa ho poznala najskôr ako intelektuála a historika – autora priekopníckych prác o „ľuďoch z okraja spoločnosti“ v stredovekom Paríži, muža prednášajúceho na Sorbonne. Svoje výborné kontakty so západnými elitami potom využil začiatkom 80. rokov, keď sa pre západný svet stal hovorcom hnutia Solidarita. Geremek patril totiž medzi intelektuálov, ktorí v auguste 1980 prišli do Gdanska podporiť rodiace sa nezávislé odbory. Bol hlavným poradcom Lecha Walesu a predsedom programového výboru na prvom zjazde Solidarity. A keď na ulice poľských miest poslal v decembri 1981 generál Jaruzelski tanky, Geremek patril medzi prvých internovaných.
Koncom 80. rokov sa potom disident mení na architekta demokratickej transformácie a štátnika, ktorý určuje budúce osudy Poľska. Patrí medzi hlavných účastníkov rokovaní „za okrúhlym stolom“, ktorý potvrdil „mierovú“ cestu demokratizácie na základe dohody s komunistami, a vedie „solidaritný“ poslanecký klub po prvých poloslobodných voľbách. Po roku 1989 – hoci patrí medzi najuznávanejšie autority politického života – sa na vrchol dostáva už len raz: ako minister zahraničia vedie poslednú fázu rokovaní o vstupe Poľska do NATO. Posledné roky potom trávi v Bruseli ako jeden z najváženejších členov europarlamentu. Odtiaľ vedie svoje posledné politické boje: proti vláde bratov Kaczynských a ich snahám o plošné lustrácie, za podporu euroústavy a neskôr Lisabonskej zmluvy.
Omnoho menej známa je prvá polovica Geremekovho života. Narodil sa v židovskej rodine a za vojny bol na poslednú chvíľu zachránený z varšavského geta a ukrytý v poľskej rodine. Tú svoju detskú skúsenosť nazýval „peklom“ a nerád sa k nej vracal, no v neskorších rokoch razantne vystupoval proti obvineniam, že Poliaci sa podieľali na holokauste.
Za stalinského teroru prešiel typickou dráhou mladého straníckeho aktivistu – najskôr v úderníckom Zväze bojujúcej mládeže a od roku 1950 v komunistickej strane. Vo Varšave študuje históriu a v čase, keď sa na vysokých školách masovo vylučujú a prenasledujú študenti s „nesprávnym politickým profilom“, sa stáva predsedom univerzitných straníckych štruktúr. „Veril som, že komunizmus je mladosťou sveta,“ vyhlásil neskôr, ale podrobnosti jeho biografie z tohto obdobia zastiera tajomstvo, ktoré sa stalo dôvodom na početné špekulácie jeho oponentov. V roku 1956 odchádza do Paríža na postgraduálne štúdiá a v prvej polovici 60. rokov pôsobí v hlavnom meste Francúzska ako riaditeľ Poľského kultúrneho strediska – zastáva teda post rezervovaný len pre preverených ľudí režimu. Zo strany vystupuje až v roku 1968: po antisemitských čistkách v štátnom aparáte a na protest proti invázii do Československa.
Biografia Bronislawa Geremeka tak poskytuje takmer exemplárny príbeh známy z československej generácie „šesťdesiatosmičkárov“. Prešiel si typickou cestou od otravy „hegelovským jedom“ k demokratickej opozícii. Mohol tak byť – na rozdiel od tých, ktorí vábeniu komunizmu nikdy nepodľahli – príťažlivým partnerom v rokovaniach pre odstupujúcich komunistov aj pre ľavicovo-liberálny európsky establišment. Nedá sa však poprieť, že jeho tragická smrť znamená odchod ďalšieho velikána verejného života, ktorý tvaroval strednú Európu, ako ju dnes poznáme.
Autor je publicista
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.