Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Robotnícka duša

.časopis .týždeň doma

Ak sa pravicový týždenník odhodlá písať o

Ak sa pravicový týždenník odhodlá písať o ťažkom údele robotníkov, buď musí trpieť deficitom iných tém, alebo má na to vážny dôvod. Tristný príbeh zamestnancov Podpolianskych strojární (PPS) Detva, ktorí sedem rokov bezvýsledne demonštrujú za vyplatenie miezd, je ten druhý prípad.


.sú to vlastne dva paralelné príbehy. Úzko spolku súvisia, nie sú však totožné. Prvý sa týka fabriky, druhý robotníkov. 

.mečiar, Dzurinda, Fico
Kto je podľa detvianskych robotníkov vinníkom ich martýria? Ako vidia Mečiara, za ktorého sa to celé začalo, Dzurindu, za ktorého to vyvrcholilo a Fica, za ktorého sa to nie a nie ukončiť? Akademická úvaha o tom, že robotník za svoj ťažký údel viní vládnucu garnitúru politikov, znie iba zdanlivo logicky. Zákutia jeho duše sú nevyspytateľné.
„Pre nás ľudí je vláda ďaleko. Mňa zaujíma predstavenstvo tejto firmy, nie vláda,“ prizná sa úprimne Ondrej Tkáč, ktorý pracuje v PPS už 30 rokov. V roku 2003 bol štyri mesiace bez výplaty. Rodina žila zo skromného príjmu jeho manželky, ktorá pracuje ako predavačka, až napokon minuli všetky úspory a museli im pomôcť príbuzní. Ešteže majú v Divíne rodinný dom a dopestujú si. Robotník nerád politizuje. Považuje to za stratený čas. „Po roku 1989 som sa o to ešte zaujímal. Po troch voľbách ma to však prestalo baviť. Vyšlo mi, že je jedno, kto je tam. Kto je pri vláde, ten si aj nakradne. Spoločenská situácia ma zaujíma iba do úrovne našej firmy. Správam v médiách sa snažím vyhýbať, značne ma to deprimuje,“ priznáva Tkáč. Nezabudne však dodať, že dnešná Ficova vláda je „z ľudskej stránky“ zmenou k lepšiemu.
Mečiar, Dzurinda, Fico – všetci premiéri vraj detvianskym robotníkom iba sľubovali, prípadne ani to. Ten tretí im od 22. mája nestihol ani odpovedať na list, ktorým sa obrátili na Úrad vlády so žiadosťou o stretnutie s ním. No napriek tomu je Fico na Detve populárny, zatienil aj kedysi bezkonkurenčného Mečiara, ktorý mal tento kraj ako svoju baštu. „Môj obľúbenec? Fico. Prečo Fico? Neviem. Je mladší, tak asi s nami viac cíti. Jednoducho mu fandím,“ opisuje svoje inklinácie robotníčka Erika Kučerová, ktorá vo fabrike pracuje 14 rokov. Dnes spoločne s manželom a synom. Firma im dlhuje 60-tisíc korún. Príznačné je, že Dzurindu ani nespomenie. Iba ťažko tu vedia zabudnúť na to, že keď prišiel na Detvu dva mesiace pred voľbami v roku 2006, aby poklepkal základný kameň novej výrobnej haly, nepriniesol dohodu s veriteľmi, na ktorú čakali ako na spasenie.
Keď bolo vo fabrike na prelome rokov 2002 a 2003 najťažšie,  dostávali robotníci výplaty týždenne na ruku priamo od dodávateľov. Keď potom po konkurze v januári 2004 nastúpil nový generálny riaditeľ Jiří Heděnec, našiel ju v dezolátnom stave. „Exekútori odstavili energie. V kancelárii bolo desať stupňov, takže ako prvú vec som si musel ísť kúpiť do Zvolena teplú bielizeň. Ženy písali na počítači v rukaviciach a manažéri nosili na WC vodu vo vedrách,“ spomína Heděnec.

.o matke a dcére
Tak ako iné zbrojovky, aj táto kedysi slávna fabrika s 50-ročnou tradíciou po konverzii zbrojnej výroby po roku 1989 začala klesať ku dnu. Trpela stratou odbytu a prezamestnanosťou. V zlatej ére tu pracovalo 6-tisíc ľudí, v najťažších časoch na prelome rokov 2002 a 2003, keď exekútori vypli energie, iba necelá desatina tohto počtu. Mečiarovskí privatizéri PPS Detva Holding v duchu osvedčeného receptu rozdelili na „matku“ a „dcéru“. Na tú prvú pred krachom preniesli pasíva, na druhú aktíva, zjednodušene povedané. Hospodársky incest však nepriniesol ozdravenie firmy, práve naopak. Obidve „príbuzné“ išli do konkurzu, pričom veľkí veritelia, ktorými sú poisťovne a iné štátne inštitúcie, spočiatku bránili odpredaju fabriky. Viackrát aj vymenili správcu konkurznej podstaty. Zrejme dúfali, že ak firmu rozkúskujú, vyťažia z jej predaja viac. Záujmy detvianskych robotníkov boli bratislavským úradníkom srdečne ukradnuté.
Zamestnanci PPS sa stali rukojemníkmi manažmentu, správcov, veriteľov a súdov. Začiatkom roka 2003 pracovali niekoľko mesiacov bez toho, aby im vyplatili mzdy. Žili na doraz, z rodinných úspor. Ku koncu už nemali ani na chleba. V PPS často pracovali obaja manželia, prípadne aj ich deti. Niektorým rodinám firma dodnes dlhuje až 150-tisíc korún. Zaťali však zuby a dúfali, že fabrika sa pozviecha, čo sa aj napokon stalo. Neprestali pracovať ani vtedy, keď im neplatili. Naivné? Nie, skôr prejav zúfalstva. Protestovali tak, že obsadili hlavnú cestu Zvolen – Lučenec, viedli hladový pochod na Detviansky most, viackrát demonštrovali v Bratislave pred budovami ministerstiev či v Trenčíne pred sídlom DMG Holdingu. V kritických chvíľach sa ocitli zoči-voči kordónom policajtov a vodnému delu. Nič podobné sa v tejto miere od pádu socializmu na Slovensku nedialo. PPS Detva Holding v konkurze dnes dlhuje 1 300 bývalým zamestnancom približne 40 miliónov korún.


.odborárske homevideo
Skôr než mesto pripomína Detva náhodný zhluk panelákov, ktoré ktosi porozhadzoval po lazoch. Niet tu centra ani oporného bodu. V polovici 90. rokov túto slávnu dedinu povýšil Mečiar na okresné mesto. Sládkovič by sa potešil. No nestačil by sa čudovať, akých kovorobotníkov porobili komunisti z jeho detvianskych „holopupkáčov“.
„Raz to budem ukazovať svojim vnukom, nech vidia, ako sme tu žili,“ vloží zvárač Ján Petrinec pásku do videoprehrávača. Ako amatérsky filmár nakrúcal takmer všetky odborárske demonštrácie Detvancov. Má päť hodín materiálu. Stiahol si aj spravodajské šoty všetkých televízií, ktoré sa týkali prípadu PPS. Jednoducho pedant.
Sedíme v obývačke. Petrinec je vysoký chlap, jeho syn nosí pätnástky. O čo sú jeho topánky väčšie, o to sa zdá panelákový byt menší. „Kde to len môže byť?“ šomre Petrinec a pretáča pásku. Vo fabrike odrobil 27 rokov, dlhujú mu okolo 40-tisíc. Verí, že o tie peniaze neprišiel definitívne. Kolegom zo zbankrotovaných strojární v Martine ich vyplatili po ôsmich rokoch, tak sa azda dočkajú aj tu. V zime 2003 minuli všetky úspory a keby mu neplatili dlhšie, vyjdú na mizinu. Dcéra má osemnásť, syn tu v Detve skončil obchodnú akadémiu a je nezamestnaný. Teraz sedí rozložený na pohovke a vysvetľuje otcovi, kde má čo nahraté. Manželka, ktorá pracuje v PPS ako upratovačka, stojí vo dverách do kuchyne a ponúka kávu. Napätie pred predstavením vrcholí.
Na obrazovke čosi zašumí. Apríl 2002, demonštrácia pred budovou DMD Holding v Trenčíne. Prišli zo dva-tri autobusy robotníkov. Úprimne sa čudovali, čo za mramorom vyložené sídlo si to „páni“ postavili. Bos kovoodborárov Emil Machyna reční s neodmysliteľným megafónom v ruke. „Čakal nás tam iba vrátnik. Asi sa nás báli a všetci si vzali dovolenku,“ komentuje Petrinec situáciu a dodá s úsmevom: „Vidíte ten záber? Pozeráme sa, aké majú páni garáže a autá, na ktoré sme im zarobili. Zapichli sme im do zeme naše vlajky ako pozdrav a odišli sme.“
Trenčín bol však iba predohrou odborárskej rely, ktorá mala, takpovediac, tri vrcholové prémie. Na jar 2002 sa začala v Bratislave protestom pred budovou ministerstva hospodárstva. Chlapi v noci na schodoch pozerali hokej v televízii, takže im nebolo až tak clivo. Žiadali, aby bol na fabriku vyhlásený konkurz a veci sa tak pohli dopredu. Blokovali vchod do ministerstva, no netušili, že súd v Bystrici už konkurz medzičasom vyhlásil. Dozvedeli sa to až na druhý deň. Cestou domov na Detvu sa potom odborári zastavili vo Zvolene, vo štvrti novopostavených viliek príznačne prezývanej Zbojnícky vŕšok. Reku, pozrú, ako býva direktor. Petrincova kamera švenkne na dom europoslanca za SMER Vladimíra Maňku. Detail ukáže menovku na zvončeku. Video je didakticky poučné a triedne nekorektné. Mierne vyjavení a bezprizorní robotníci, s vlajkami, rapkáčmi, trúbami, vestami a šiltovkami sa napokon ocitli pred domom vtedajšieho podnikového riaditeľa. „Jeho manželka, s ktorou sme sa pohádali, zavolala na nás políciu,“ spomína Petrinec.

.blokáda mosta
V máji 2003 sa detvianski odborári vybrali zademonštrovať si do Šiah, na hranicu s Maďarskom. Akcia ako remeň. Klobásy, pivo aj muzika. Vrcholom však bola následná júnová blokáda Detvianskeho mosta, pretože veľkí veritelia nesúhlasili s predajom. Mal ich k tomu donútiť časovo neohraničený protest odborárov. Akciu koordinoval šéf odborov súčasných strojární PPS Group Stanislav Ľupták, ktorý vo fabrike pracuje od roku 1987. Viedol už prvé demonštrácie v roku 1995. O rok neskôr prišlo pod jeho vedením z Detvy štrnásť autobusov pred Úrad vlády. Ani on ako nestor si už pritom nepamätá všetky protesty. Utkvel mu najmä „hladový pochod“ na Zelený štvrtok v marci 2002, keď pochodovalo 800 robotníkov jedenásť kilometrov z fabriky do Detvy.
„Blokáda mosta mala byť našou najtvrdšou akciou. Riadne sme ju vopred nahlásili, no aj tak sme sa trochu báli, ako to dopadne,“ spomína Ľupták a dodáva: „V deň „D“ prišli dva autobusy policajtov, ktorí nám prehradili cestu na most. Mali pripravené aj vodné delo. My však poznáme terén, vrátili sme sa do mesta a súbežnou cestou sme sa dostali na hlavnú cestu pomedzi garáže.  Zvažovali, že nás začnú odtiaľ odnášať. Neurobili to. My sme sa pokojne chytili za ruky a čakali sme, čo sa bude diať.“
Aj túto „performanciu“ nafilmoval zvárač Petrinec. Jeho homevideo ukazuje, ako sa robotníci vždy v nestráženej chvíli, keď sa policajti nepozerali, posúvali o pár krokov aj s lanom, čím mužov zákona nenápadne vytláčali. Vtipné je aj to, že v tom čase sa v hoteli Detva, pred ktorým sa na hlavnej ceste všetko odohrávalo, konal medzinárodný kongres policajných zborov krajín V4. Témou rokovania bola spolupráca občanov a polície...
Robotníci na ceste aj nocovali. Aj si zatancovali, zaspievali, aj čo-to špekáčikov pojedli a domácej pálenky popili. Petrincovo homevideo neukazuje, či ponúkli v družnej nálade aj policajtov. Na druhý deň ráno išiel predák Ľupták na rokovanie do Bratislavy. Robotníci ostali na ceste a čakali. Keď im potom oznámil radostnú správu, že pod tlakom premiéra Dzurindu súhlasila Sociálna poisťovňa a Národný úrad práce s predajom podniku, rozišli sa spokojne domov či do práce.

.bitka dvoch správcov
Detvianski robotníci však ani zďaleka nevyhrali. Fabriku v konkurze zaťaženú pohľadávkami za viac ako miliardu korún síce kúpili v roku 2003 za 150 miliónov noví majitelia, ktorí obnovili výrobu a správajú sa zodpovedne, svoje peniaze však robotníci zatiaľ neuvideli. Časť z nich vo výške asi 20 percent im vyplatili z Garančného fondu, ktorý pre podobné prípady bankrotov vznikol s tým, že do neho prispievajú všetci zamestnávatelia. Väčšia časť ich výplat a odstupného je pre vlečúce sa súdne spory dodnes viazaná na účte správcu PPS Detva Holding
Podnik síce úspešne funguje pod novým menom PPS Group, a. s., ročne navyšuje výrobu o 30 percent, priemerný plat vo výške takmer 25-tisíc korún vysoko prekračuje regionálny priemer – v hre sú však stále neuzavreté záležitosti okolo „matky“ a „dcéry“ z roku 2001. Obidve firmy v konkurze majú síce tých istých veriteľov, no rozdielnych správcov s rozdielnymi motiváciami. Kým správca „dcéry“ má podľa nového zákona limitovanú výšku odmeny desať miliónov, odmena správcu „matky“ sa riadi staršou normou, nemá limit a môže dosiahnuť až 32 miliónov, čo je takmer toľko, ako sú pohľadávky 1 300 robotníkov. Absurdné.
„Tu sa bijú dvaja správcovia. Vyplateniu miezd bráni to, že ani po siedmich rokoch neexistuje rozhodnutie prvostupňového súdu vo veci žaloby na neplatnosť prevodu majetku, ktorú podal ešte prvý správca v roku 2001. Obávame sa, že je tu úsilie správcu „matky“ dosiahnuť to, že výťažok za predaj pôjde na ňu. To by znamenalo, že nedostaneme svoje peniaze, pretože zamestnanci majú požiadavky prihlásené v „dcére“. A správca chce zrejme tie peniaze získať pre seba,“ dodáva s obavami odborár Ľupták.
Didakticky poučné video zvárača Petrinca ukazuje, že demonštrácie sa za tie roky stali životným štýlom detvianskych robotníkov. Čo iné im však ostáva? Ich hnev je oprávnený, pretože, ak by mal napokon podľa pochybnej legislatívy, ktorá nelimitovala jeho odmenu, získať ich peniaze správca konkurznej podstaty materskej firmy, môžu si plánovať ďalší zájazd s transparentmi, píšťalkami a rapkáčmi – tentoraz k jeho domu. Sotva im to však pomôže.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite