Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Prízraky konformity

.časopis .fenomén

    Miloš Forman v Goyových prízrakoch opäť predkladá naliehavú výpoveď o individuálnej odlišnosti a spoločenskej perzekúcii. Španielsko. Koniec osemnásteho storočia.



     Maliar Francisco Goya (Stellan Skarsgard) svojím realistickým zobrazením ľudského zla poburuje katolícku cirkev. Od možnej perzekúcie ho zachráni rehoľník Lorenzo (Javier Bardem). Goyove obrazy pre neho predstavujú realistické zobrazenie spoločenského rozvratu. Namiesto perzekúcie maliara navrhne odstránenie zla v spoločnosti. K tomu má dôjsť pomocou prísnejších trestov proti heretikom a kacírom. Obeťou jeho ťaženia sa stane imladučká Ines (Natalie Portman), dcéra Goyovho dobrého priateľa. Táto udalosť viac či menej poznačí životy ich všetkých. Pre Formana sa príbeh stáva len zámienkou na to, aby sledoval zlo ukryté v spoločnosti i v samotnom človeku. Nejde len o zachytenie neľudskosti a bezcitnosti vtedajšej katolíckej cirkvi, ale o zobrazenie netolerancie prítomnej v každej spoločnosti bez ohľadu na jej spoločenské či politické zriadenie. Režisér sa teda opätovne vracia k téme spoločenskej konformity spojenej s perzekúciou neprispôsobivých alebo odlišných jedincov a opakujúcej sa v rozličných variáciách takmer v každom z jeho filmov. V tomto prípade využíva Goyov úprimný a ničím nezakalený pohľad na realitu na to, aby poukázal na zaslepenosť mocou a ideológiou, ktorá bráni človeku vidieť skutočnú podstatu vecí. Archetyp hrdinu ovládaného pocitom vlastnej dôležitosti p
redstavuje Lorenzo. Jeho postava je napísaná neobvykle precízne a pravdivo, čo umocňuje pozoruhodný výkon Javiera Bardema. Podlý charakter oportunistického Lorenza kontrastuje s Goyovou snahou zachovať si vlastnú tvár. Jeho predstaviteľ Stellan Skarsgard ho obdaril osobitým čarom a charizmou. Goyu môžeme v istom zmysle chápať ako ďalšieho formanovského rebela voči spoločnosti. Jeho vzdor však nenachádzame v reálnom konaní, ako to býva u Formana obvyklé, ale v umeleckej tvorbe, čím sa stáva do istej miery podobným i samotnému režisérovi. Formanov príbeh funguje nielen ako spoločenská kritika, ale aj ako neobvykle napínavý príbeh. Režisérovi sa podarí vyvolať divácky záujem už na samom začiatku diela a udržiava ho až do úplného konca. Vďaka premyslenej kombinácii obrazov a hudby dokáže každej scéne dodať jedinečnú atmosféru, čím prehlbuje jej vyznenie. Samozrejme, nemôže chýbať ani typický formanovský, absurdný, miestami až čierny humor a irónia. Na ten účel využíva najmä kontrast medzi slovami o obrazmi. Poukazuje ním na hlúposť zdanlivo racionálnych úmyslov i vzdialenosť medzi akoukoľvek vznešenou teóriou a praxou.
Goyove prízraky prinášajú Formanovu osobnú výpoveď o ľudskom zle a spoločenskej konformite aj premyslene nakrútenú drámu s dôkladne prepracovanými charaktermi a zaujímavou vizuálnou stránkou. Vďaka tomu ponúkajú neobvyklý divácky zážitok. Forman opäť potvrdil svoju režisérsku povesť.

.ľuba Heinzlová
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite