Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Koľko škodí Fico?

.peter Schutz .časopis .komentáre

V

V debatách o dvoch rokoch vlády sa presadzuje nebezpečná téza, že Robert Fico je len štandardný postkomunistický populista, ktorý sa priživuje na krídlach rastu, avšak veľké nebezpečenstvo nepredstavuje, keďže toho zase tak veľa nepokazil.
Jedným z dôkazov, aké krátkozraké sú takého hodnotenia, je rozvrat druhého dôchodkového piliera.
Otázka, či je veľa alebo málo tých zhruba 90 tisíc účastníkov, čo využili možnosť vystúpiť z druhého piliera, je typická slepá ulička, v akých blúdi slovenská verejná debata. Z hľadiska Ivana Bernátka, ktorému premiér prišil nezvládnutie kampane (a preto ho posiela do Bruselu...), je to zrejme veľmi málo, vzhľadom na medzisúčty, povedzme v marci (5000 ľudí), však až dosť. Omnoho horší dopad, ako päť percent odídencov z 1,6 milióna sporiteľov je však destabilizácia systému. Teda signál, že súkromné sporenie je možné otvárať a zatvárať podľa nálad politikov. Vláda vytvorila precedens – keď sa niekomu bude zdať, že v Sociálnej poisťovni je málo peňazí, bude už s otvorením systému kalkulovať ako so štandardnou možnosťou, omnoho vábivejšou ako znižovanie výdavkov rozpočtu. (Tým, samozrejme, nevravíme, že fluktuácia medzi piliermi nesmie existovať, ale jedine predvídateľná zo zákona.)

Najväčší úder systému však koalícia zasadila inde – nie jeho „otvorením“ na pol roka, ale zavedením dobrovoľnosti vstupu pre „prvopoistencov“. Tento krok, ktorý veľké vzrušenie paradoxne nevyvolal, totiž znamená, že tento štát sa i v druhej polovici 21. storočia zaväzuje zabezpečiť v starobe istú množinu (nevedno akú) dôchodcov výlučne zo zdrojov verejného poistenia. To je najväčšie nešťastie, aké táto koalícia spáchala. Sporenie v druhom pilieri totiž historicky vzniklo práve preto, aby predišlo hroziacim kolapsom a aby rozložilo riziká priebežného financovania dôchodkov, ktoré je v úplne zmenených demografických a globálno-ekonomických podmienkach 21. storočia neudržateľné. Štátne dôchodkové systémy totiž nielenže zdevastovali hodnoty ako rodina, solidarita či zodpovednosť, ale ich zneužívanie politikmi na korumpovanie voličov ťahá pod hladinu verejné financie, kdekoľvek oko dohliadne.
Keď bývalá vláda zavádzala svoju najlepšiu reformu, možno sama netušila, že povinných 9 percent do sporenia neznamená v prvom rade „vyššie dôchodky“, ako znela propaganda, ale predovšetkým čiastočné odštátnenie zabezpečenia v starobe. A tým aj výraznú úľavu pre verejné financie. Pokiaľ dobrovoľnosť „prvopoistencov“, ktorá je vôbec najškodlivejším príspevkom Ficovej vlády za dva roky, niekto v budúcnosti neopraví, tak ani 9-percentný nepovinný odvod do fondov dôchodkový problém Slovenska principiálne nerieši, keďže nevieme, koľko mladých si vyberie dvojpilierový systém.
Hrozbu nových zmien pravidiel počas hry vytvárajú aj „témy“, ktoré koalícia zatiaľ nedotiahla, ako napríklad manipulácia s pomerom odvodových percent medzi jednotlivými piliermi (návrh HZDS). Ficova koalícia však už dokázala zbúrať nádej, ktorá vznikla po spustení reformy: Teda, že na rozdiel od štátneho piliera, s ktorým sa politici „hrajú“ trikrát do roka, bude súkromné sporenie tabu. To, aké nebezpečenstvo to zakladá do budúcnosti, je jasné každému, kto si skúsi predstaviť Sociálnu poisťovňu pri dvojpercentnom raste HDP, alebo nedajbože recesii.
Toľko hádam stačí k analýzam, ako málo nebezpečný a škodlivý je pre túto krajinu a jej ekonomiku Robert Fico.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite