Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Značka nie je hračka

.časopis

    Festival súčasnej mestskej hudby Wilsonic, ktorý sa druhý júnový víkend konal v Bratislave, už pekných pár rokov bojuje o to, aby sa jeho názov spájal s kvalitou.


    Tentoraz bol k cieľu oveľa bližšie než kedykoľvek predtým.Festivalový areál na petržalskom brehu Dunaja ponúkol návštevníkom program na troch pódiách, ďalšie dve boli na lodi kotviacej na riečnych vlnách. Okrem hudby sa na Wilsonicu našiel aj priestor na rozhovory o nej, prechádzky popri rieke, či na lozenie po detských preliezačkách a hojdačkách. Atrakcie pre deti nespomíname náhodne, ku koncertu takých Psapp sa skvelo hodili. Britská dvojica v dobrej nálade predviedla, ako znie správna toytronica. Teda experimentálna elektronika s množstvom (čo i len najnepatrnejších) samplov a samplíkov, detských hudobných nástrojov a vlastnoručne vyrobených hračiek. Niektorí z návštevníkov sú ich novými šťastnými majiteľmi. Z batohov a tašiek zavesených na mikrofónových stojanoch speváčka Galia Durant lovila všakovaké, zväčša mačacie postavičky a zopár ráz ich aj hodila do skandujúceho davu. A hudba? Harmonická, radostná, bohatá na infantilnú zvukomaľbu i prácu so speváčkiným medovým hlasom. Chutný optimistický pokrm s energetickou prílohou a muzikantskou zručnosťou spoluhráča Carima Classmana a ďalších troch členov živej verzie tohto projektu.

.nočné slnko
    Ďalšími rozdávačmi energie boli švédski dídžeji Magnus Zingmark a Oscar Simonsson. Pod názvom Koop ich ľúbia na celom svete, najmä pre džezom nasiaknuté vibrácie, ktoré vedia chlácholiť, ale aj roztancovať. Na koncertoch im sekunduje kombo zložené z bubeníka, kontrabasistu, perkusionistu, trombonistu a hráča na vibrafón a marimbu, ale hlavne kongeniálna vokalistka Yukimi Nagano. Skladby zostavené výhradne z fragmentov ponachádzaných v iných pesničkách vďaka jej hlasovému fondu a` la Billie Holiday nemôžu pôsobiť umelo, ale stávajú sa v jej podaní živočíšnymi dielami. Zakladatelia Koop, odetí do čierno-bielych dámskych rób, predviedli na pódiu skvelú šou a Nagano napriek nočnému času mala v hlase slnečno, a to nielen počas úspešného hitu Summer Sun, koncertne obohateného o bubenícku exhibíciu.
  
.
boje so zvukom
   Nemecké združenie Thief bolo ďalším príjemným prekvapením tohto ročníka.
Ide o hĺbavého pesničkára Saschu Gottschalka a dvoch členov Jazzanovy. Jemné tóny španielky lahodne splývali s elektronikou, pesničkársky prejav bol správne trochu melancholický, nie nepodobný iným songwriterom z tanečných labelov. Kým napríklad indie pesničkár menom Fink vydáva na značke Ninja Tune, projektom Thief sa hrdí združenie Sonar Kollektiv. Našťastie v čase jeho koncertu bol na pódiu ešte dobrý zvuk, nasledujúci Jazzanova s Clarou Hill (a aj ich priaznivci) by ho tiež iste uvítali. Nedočkali sa. Pre zvukové zlyhania vyšli niektoré očakávané mená ako sklamania, hoci nie vinou účinkujúcich. S rôznymi zvukovými problémami občas zápasili všetky pódiá – raz bol potlačený vokál, inokedy prehnane nazvučená basa... Dokonca i veľkolepo pôsobiaci The Heritage Orchestra kombinovaní s členmi Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu na to doplatili – pri ich zvukovo poddimenzovanom vystúpení nebolo možné naplno vychutnávať pre veľký orchester aranžované nujazzové melódie, ktoré v kombinácii s dunajským nábrežím pôsobili dojmom slávnostného promenádneho koncertu.
    Od francúzskeho zoskupenia Nouvelle Vague zazneli podľa očakávania znamenité podoby podstatných a časom overených skladieb v novom šate. Dôkaz, že new wave a bossanova nie sú si cudzie, sme mali možnosť počuť napríklad vo skvelých úpravách
Ever Fallen in Love od pankáčskych Buzzcocks alebo Heart of Glass od Blondie. Potešili i nové podoby trvaliek od Yazoo či záverečná Love Will Tear Us Apart od Joy Division. Ľahkosť v melodike i na pódiu a príjemná nočná zábava sa niesli nad hladinou Dunaja.
  
.
objavy z východu
    Wilsonic však okrem favoritov a headlinerov ponúka i menej známe mená, čím rozširuje hudobné obzory svojho publika. Za všetky príjemné objavy tohto ročníka, sústredené najmä v sekcii talentov zo strednej
a východnej Európy, spomeňme aspoň Estónca menom Dseir, ktorý na druhý deň otváral pódium divadla Aréna. Temný noise, roztopašný cliq-hop, veľké plochy odkazujúce na mrazivú islandskú hudbu prerušované dramatickými skokmi. Laptop ako hudobný nástroj, zvuk ako vstupenka do sna. Pochmúrne a pôsobivé kompozície dopĺňal kvílením do mikrofónu, deformovaním hlasu, niekedy si sám výrazne poskočil do rytmu. Tváril sa pritom strápene, temne, výrazovo dopĺňal vlastné kompozície. Po hodinke skromne odišiel, zahalený vo farebnom dyme, no ostal po ňom veľký zážitok. Do Arény sa na jeho umenie prišlo napriek skorému načasovaniu pozrieť slušné množstvo ľudí. Ďalším Estóncom, ktorý zaujal, bol Ramo Teder alias Pastacas. Tento umelec pomocou mašiniek nanášal na seba hudobné vrstvy, ktoré v reálnom čase vyrábali pomocou rôznych strunových nástrojov, basgitary, priečnej flauty a hlasu paletu pestrofarebných zvukov a vytvárali z nich world music pre 21. storočie.
    Oceňujeme aj tematický blok Austrian Showcase s dídžejmi a umelcami pôsobiacimi v rakúskom rádiu FM4. Dídžejka Mimu nielenže pekne hrala a krehko spievala, ale predvádzala aj vlastný vídžejing, napríklad v podobe starých filmov o správnom postupe pri varení alebo pri atómovom výbuchu. Hneď za ňou nasledovala umelkyňa menom Gustav, ktorá do vydýchaného priestoru Arény priniesla trochu koncepčného chladu. Škoda len, že hlasno nazvučené vystúpenia v priestore divadla chytali občas nepríjemnú spätnú väzbu a zneisťovali aj samotných účinkujúcich. Možno by stálo za uváženie dať nabudúce do tohto priestoru skôr akustické a poloakustické projekty než laptopových umelcov.
  
.
wilsonic v malom meste
    Wilsonic je festival, ktorý neodškriepiteľne patrí do hlavného mesta. O tom, že postupne prekračuje hranice Bratislavy, svedčí aj to, že druhým najčastejším jazykom na trávniku medzi pódiami bola angličtina. Vysoká návštevnosť domácich i cudzincov síce spôsobila tlačenicu v baroch, no zároveň bola odmenou pre organizátorov a interpretov. Výnimkou bol začiatok piatkového programu, keď domáci zástupca Barbie Idijot nielenže hral iba pre niekoľko nadšencov, ale polovicu sľubne znejúceho setu mu navyše pokazila zvuková skúška dubovej skupiny Pole zo stanu oproti. Zdá sa, že k mestskému festivalu patrí aj štipka malomeštiactva – chodí sa predsa až na veľké mená v programe, či nie? Urbánny, zvukový, audiovizuálny, nielen číro elektronický, taký mal byť tohtoročný Wilsonic. Vďaka mnohým svetlým miestam v bohatom dvojdňovom programe sa mu to naozaj podarilo.
 
Festival Wilsonic, 8. – 9. jún 2007,
Tyršovo nábrežie, Bratislava.

.matej Lauko,
.vladimír Potančok
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite