... zachytáva posledné mesiace života opatrovateľky inšpirovanej priamo matkou režiséra.
Takáto premisa, prirodzene, vyvoláva očakávania osobného, intímneho a emotívneho filmu. Tie však Domácí péče, ktorú Česko tento rok vysiela do boja o Oscara za najlepší zahraničný film, napĺňa iba čiastočne.
jednoducho film o umieraní
Označiť filmy o umieraní za žáner môže pôsobiť necitlivo – a samozrejme, do značnej miery aj zjednodušujúco. Ak by sme však o podobnom „žánri“ (aspoň pre potreby tohto textu) mohli hovoriť, Horákov film jeho konvencie napĺňa do bodky. Na správnom mieste sa tak dočkáme citlivého zobrazenia, či naopak, zamlčania vecí, na správnom mieste zase snímka na emócie diváka pritlačí. V dobe, keď vynikajúcich filmov s podobnou témou poznáme viacero, však prirodzene očakávame aj istú pridanú hodnotu.
Práve tú akoby sa Domácí péče ani nepokúšala priniesť. Vo svojom základe snímka funguje, príbeh zdravotnej sestry Vlasty, ktorá obetavo chodí od jedného domu k druhému a stará sa o pacientov, je napísaný síce konvenčne, no dôveryhodne a nakrútený civilne. Do istej miery to platí aj o vykreslení postáv – tu však narážame na prvé výrazné limity filmu. Tvorcovia si dali záležať, pokiaľ ide o vybudovanie charakterov Vlasty a jej manžela Laďu; ich uveriteľnosti pomáhajú aj vynikajúce herecké výkony Aleny Mihulovej a Bolka Polívku.
Dvojicou ústredných protagonistov sa však výpočet plnokrvných postáv začína aj končí.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.