a to na strane prichádzajúcich i prijímajúcich.
Kým v 16. storočí sa reformačné myšlienky Martina Luthera a Jána Kalvína rozšírili po Uhorsku a ešte začiatkom 17. storočia krajina slúžila ako útočisko pre prenasledovaných náboženských exulantov z Rakúska a Česka, časom začalo úsilie Katolíckej cirkvi dobyť naspäť stratené pozície silnieť aj tu. Zvlášť v 70. rokoch 17. storočia sa samotné Uhorsko stalo zdrojom exulantov. Historička Eva Kowalská sa tejto málo známej kapitole našich dejín venuje v pozoruhodnej monografii Na ďalekých cestách, v cudzích krajinách. A hoci kniha vyšla ešte predtým, než Európu zasiahla tohtoročná utečenecká vlna, niektoré paralely sú až zarážajúce.
z vlasti na galeje
Habsburgovci i katolícka vrchnosť veľmi dúfali, že komunity evanjelických veriacich stratia vytrvalosť vo viere, pokiaľ ich zbavia farárov. V rokoch 1672 až 1674 prebehlo niekoľko veľkých procesov s duchovnými a ďalšími exponovanými osobnosťami, ktorých cieľom bolo homogenizovať vtedajšie Horné Uhorsko z hľadiska vierovyznania. Časť obvinených podpísala reverz a krajinu smeli opustiť za dopredu stanovených podmienok. Časť, naopak, tvrdohlavo trvala na svojej nevine. Tí skončili najprv za mrežami v Leopoldove, Komárne či inde, aby neskôr boli predaní na galeje do Neapola. Keďže už vtedy vzbudila situácia hornouhorských protestantov záujem po celej Európe, prihovárali sa za ich prepustenie napríklad anglický konzul či holandský admirál.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.