Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Očakávaná smrť al-Káidy

.františek Šebej .časopis .kritická príloha

Al-Káida nie je ani celkom zrazená na kolená, ani menej nebezpečná, ale utrpela niekoľko skutočne ťažkých úderov, z

Al-Káida nie je ani celkom zrazená na kolená, ani menej nebezpečná, ale utrpela niekoľko skutočne ťažkých úderov, z ktorých sa už nemusí pozviechať. Úderov zvonka, ale aj, prekvapivo, zvnútra – od svojich ideologických druhov. Možno čaká na smrť.


Oslavovať však zatiaľ nie je čo. Ale Carter Andress, výkonný riaditeľ a hlavný vlastník  spoločnosti AISG (American-Iraqi Solution Group) si myslí, že pre americké bojové jednotky sa síce ešte vojna v Iraku neskončila, ale z okien jeho kancelárie v Bagdade sa takmer dá už ten koniec vojny, hoci v diaľke tesne nad horizontom, vidieť. Svoju „správu z Červenej zóny“ napísal pre National Review Online 24. júna, je teda veľmi čerstvá. AISG je skupina medzinárodných firiem v Iraku, ktoré sú všetky vlastnené Iračanmi a Američanmi a spojili svoje sily na rekonštrukciu Iraku. Robia a budujú všetko možné, dovedna pre nich pracuje viac než 56-tisíc Iračanov, z čoho je 3 600 Iračanov zamestnaných na plný úväzok. Carter Andress má teda z irackého terénu bohaté skúsenosti a vie, čo hovorí. Píše, že počet teroristických útokov na konvoje dramaticky klesol, že ťažba ropy už prevýšila predvojnový stav a že iracká vláda je na najlepšej ceste k finančnej sebestačnosti. Ešte dôležitejšie je však to, čo píše o irackej al-Káide: „Počas uplynulých troch mesiacov iracká armáda úspešne prebrala vedenie vo veľkých bezpečnostných operáciách v Mosule proti posledným baštám al-Káidy v krajine a proti šiítskym militantom podporovaným Iránom v Basre a v bagdadskom Sadr City. Demokraticky zvolená iracká vláda má už aj politickú vôľu konečne zbaviť krajinu všetkých ozbrojených milícií. Stovky Iračanov, s ktorými pracujem, majú spoločný refrén: ´Bes džaiš wahid bil Irak – džaiš Iraki!´(Jediná armáda v Iraku – iracká armáda!). To je v priamom protiklade s Džaiš al Mehdi (Mahdiho armádou) Moktadu Sadra (radikálny šiítsky klerik, pozn. red.) a je to priamy dôkaz rastúcej dôvery v schopnosť štátu brániť sa. Tu je veľkými písmenami napísaná stratégia odchodu: Zabezpečiť, aby sa Američanmi vycvičené iracké bezpečnostné sily presadili, a americké bojové jednotky môžu ísť domov.“

.úspech „surge“
Svetové médiá sa vracajú k Iraku iba sporadicky – vždy, keď sa podarí samovražednému atentátnikovi zabiť ďalších ľudí na niektorom trhu či pred verejnou budovou. Pozitívnym správam z Iraku nevenuje žiadne médium priveľkú pozornosť (či už preto, lebo sú v rozpore s povinným protibushovským scenárom mediálneho irackého príbehu, alebo preto, lebo dobré správy jednoducho nedvíhajú „sledovanosť“). Ale počet tých krvavých incidentov v Iraku klesol aj bez mediálnej podpory naozaj dramaticky. I počet zabitých nevinných ľudí. Nie je to preto, lebo militanti z irackej al-Káidy dostali rozum či ľudský cit. Ten im bol bezo zvyšku vyoperovaný džihádistickou indoktrináciou. Počet zabitých klesol preto, lebo džihádisti z al-Káidy stratili takmer úplne podporu Iračanov – vrátane irackých sunitov, svojich bývalých spojencov, ktorí už mali plné zuby nezmyselného krviprelievania, a ktorých kmeňoví lídri sa pridali na stranu Američanov a irackej regulérnej armády v boji proti al-Káide. Počet zabitých irackých civilistov klesol preto, lebo od februára 2007, keď nastúpila nová americká vojenská stratégia zvaná „surge“ (spojená so signifikantným zvýšením počtu amerických bojových jednotiek o 30-tisíc mužov i s ich novým aktívnym prístupom k boju), americké a iracké bojové jednotky zabili a zajali toľko džihádistov z al-Káidy, že jej rady významne zdecimovali. Pred februárom 2007 spočívala americká stratégia skôr v obrane vlastných jednotiek a v ad hoc reakciách na teroristické útoky al-Káidy. Keď prišiel útok, vojaci udreli na mieste, úspešne či neúspešne, a stiahli sa.
Od februára 2007 je stratégiou nečakať na útoky, ale plánovite ísť spolu s irackou armádou od jednej bašty al-Káidy k ďalšej, všade sa snažiť vyhľadať a zabiť či zajať príslušníkov al-Káidy a neopustiť potom územie, ale zostať tam a pomáhať miestnym obyvateľom a bezpečnostným silám nastoliť pokoj, vládu zákona, obnoviť infraštruktúru. Jednoducho vytvoriť prostredie, ktoré už militantov z al-Káidy nevpustí, zbaviť ich základní. To sa darí vo veľkej škále. Veľká väčšina bojovníkov al-Káidy v Iraku nie sú ani neboli Iračania, ale naverbovaní militanti z iných arabských krajín a z európskych moslimských komunít. Ochotní regrúti z celého moslimského sveta, ktorí sa chcú v Iraku opásať trhavinami a vybuchnúť niekde medzi ľuďmi v Bagdade či Mosule, sa síce stále ešte nájdu, ale razantne ich ubúda. Asi pre mladých frustrovaných moslimov nie je nič menej príťažlivé ako neúspešný džihád. A iracký džihád al-Káidy je viditeľne neúspešný, to je dnes už ťažké zakryť. „Tam, kde sa predtým voľne prechádzali, vládli a terorizovali obyvateľov džihádisti, žijú, pracujú a budujú komunitu americkí vojaci spolu s irackými bezpečnostnými silami,“ opísal týmto klišé typický obraz zo zaprášeného starobylého mesta Balad Ruz v irackej provincii Dijala kapitán amerických vojenských záloh David French, ktorý je tam práve nasadený so svojou bojovou jednotkou. Ale, klišé či neklišé, dnešná iracká realita je na mnohých miestach, ktoré predtým kontrolovala al-Káida, presne taká.
Okrem úspechu vojenskej stratégie „surge“, a rozhodnutia pôvodných sunitských vzbúrencov pridať sa k regulárnej irackej armáde a k Američanom v boji proti svojim bývalým kamarátom z al-Káidy, zohrávajú pri poklese násilia v Iraku svoju úlohu ešte dva faktory. Prvým je prímerie, ktoré dodržiava šiítska „Mahdiho armáda“ už od augusta 2007, čo je nezanedbateľný moment v sektársky rozdelenom Iraku, v ktorom sa al-Káida snažila rozpútať občiansku vojnu práve vraždením šiítov a krvavými útokmi na ich svätyne. Tým druhým faktorom je smutný fakt, že mnoho Iračanov utieklo pred násilím zo zmiešaných enkláv, napríklad v Bagdade. Teraz sú utečencami („misplaced persons“) vo vlastnej krajine, čo, paradoxne, znamená, že je viac „brániteľného priestoru“ a menej území, o ktoré sa vedie spor. Napísali to vo svojom hodnotení situácie analytici zo Simon Fraser University z Vancouveru v Kanade v správe Human Security Brief za rok 2007 (celú nesmierne zaujímavú správu možno nájsť na http://www.humansecuritybrief.info ). Z týchto faktorov bola podľa správy pre budúcnosť islamizmu a džihádistických teroristických kampaní vo svete tým najdôležitejším faktorom práve tá neobyčajná vzbura irackých sunitských moslimov proti al-Káide v Iraku. Práve preto, píše sa v správe, nech už sa stane čokoľvek, je veľmi nepravdepodobné, že sa osud al-Káidy v Iraku zvráti.

.prepad verejnej podpory
Ten istý prameň uvádza aj výsledky niekoľkých výskumov verejnej mienky, podľa ktorých dramaticky poklesla podpora džihádistických terorických akcií a al-Káidy vôbec v moslimských krajinách. Ku koncu roka 2007 naozaj podporovalo prítomnosť Talibanu a cudzích džihádistov v krajine iba 1 percento (!) Afgáncov. Aj v Pakistane klesla veľmi významne, zrejme vďaka vlne krvavých atentátov všeobecne pripisovaných al-Káide, podpora islamistickým stranám a v oblasti na severozápadnej hranici, kde je najvyššia koncentrácia bojovníkov al-Káidy, klesla podpora Usámu bin Ládina zo 70 percent v auguste 2007 na neuveriteľné 4 percentá v januári 2008. Ťažko, pravda, povedať, nakoľko je možné merať verejnú mienku v niektorých oblastiach Pakistanu s dostatočnou validitou a čo vlastne zistené čísla odrážajú, ale ten trend asi neklame. Decembrový výskum v Saudskej Arábii, čo je predsa len „ľahšie merateľné“ prostredie než severozápad Pakistanu, ukázal tiež, že sa bin Ládinovi krajania „dramaticky postavili proti nemu, proti al-Káide a proti terorizmu vo všeobecnosti“. A v Iraku ukázal rozsiahly výskum, že až 100 percent Iračanov – rovnako sunitov ako šiítov – považuje útoky irackej al-Káidy na civilných obyvateľov za „neprijateľné“. Iracionálne krvavé násilie pripravilo al-Káidu v Iraku aj o posledné zvyšky verejnej podpory. A bez verejnej podpory nemá nijaká vzbura, a už vôbec nie teroristická organizácia, nádej na úspech.
Tie tisíce mŕtvych irackých moslimov zabitých inými moslimami pod zámienkou džihádu, pôsobia aj cez veľmi defektnú mravnú optiku islamského sveta ako iracionálna, zbytočná a neakceptovateľná obeť, ktorá úplne delegitimizuje páchateľov aj ich organizáciu v očiach väčšiny islamského sveta – nech už ten vníma Západ a jeho údajné viny akokoľvek.


.ideológ džihádu al-Šaríf
Začiatkom júna tohto roku vyšli v časopisoch The New Yorker a The New Republic dva obsiahle články s veľmi podobnou tématikou: kritika teroru al-Káidy od jej pôvodných prominentných členov a ideológov. V časopise The New Yorker z 2. júna 2008 opisuje Lawrence Wright revoltu jedného z najvýznamnejších pôvodných ideológov al-Káidy a jej džihádu Sajjída Imáma al-Šarífa, ktorého islamský svet pozná najmä pod vojnovým krycím menom Dr. Fadl. Nasledujúce dve pasáže nášho článku prinášajú vo veľmi skrátenej podobe príbeh al-Šarífa a jeho ideologickej rebélie, ako ho opisuje Lawrence Wright:
Päťdesiatosemročný Egypťan al-Šaríf alias Dr. Fadl si v súčasnosti odpykáva trest doživotného väzenia v zariadení známom ako Scorpion vnútri egyptského väzenia Tora, kde väznili popredných politických väzňov. O podmienkach v egyptských väzniciach netreba mať nijaké ilúzie, ale aj podľa údajov od al-Šarífovho syna Ismaila v jeho prípade ide o pomerne „panské“ väzenie. Jeho cela je súkromná izba s kúpeľňou, malou kuchynkou, chladničkou a televízorom. A al-Šaríf alias Dr. Fadl tam môže písať i študovať. Al-Šaríf je bývalým lídrom egyptskej teroristickej skupiny al-Džihád, ktorej členovia vrátane „dvojky“ al-Káidy Ajmana al-Zawahírího, sa stali pôvodným jadrom vznikajúcej al-Káidy. Al-Šaríf patril spočiatku k najužšiemu vedeniu organizácie. Pred dvoma desaťročiami napísal dve knihy, ktoré patria k najdôležitejším pre moderných islamistov a al-Káida ich používala na indoktrináciu naverbovaných členov a na zdôvodnenie oprávnenosti zabíjania. Prvú z nich napísal v Pešávare v pakistanskom exile, kde pracoval ako chirurg operujúci mnohých zranených mudžahedínov z vojny proti sovietskym okupantom v Afganistane. Tam s ním pracoval aj Ajman al-Zawahírí, s ktorým sa pokúšali nanovo zorganizovať egyptský Islamský džihád. Al-Šarífova prvá kniha sa volá Základná príručka na prípravu, vyšla v roku 1988 a je považovaná za jeden z najdôležitejších študijných textov pre adeptov džihádu. Začína sa tým, že džihád je prirodzeným stavom islamu. Tvrdí tiež, že moslimovia musia byť v konflikte s neveriacimi a k mieru sa majú uchýliť iba v okamihoch svojej extrémnej slabosti. A tiež, že je povinnosťou každého veriaceho zúčastniť sa na džiháde, pretože väčšina moslimských krajín je pod vládou neveriacich, ktorých treba odstrániť násilím a nastoliť islamský štát. Niektoré arabské vlády považovali al-Šarífovu „príručku“ za natoľko škodlivú, že zatvorili každého, koho nachytali s jej výtlačkom. Druhú vyše 1 000-stranovú knihu dokončil al-Šaríf počas svojho pobytu v Sudáne, kam nasledoval z Pakistanu al-Zawahírího a Usámu bin Ládina a nazval ju Kompendium hľadania božského poznania. Bola vo svojich dôsledkoch ešte násilnejšia než jeho prvá kniha. Písalo sa v nej, že dokonca i moslimovia, ktorí sa podriadia demokracii vrátane zamestnancov vlády, polície a súdov, i tí, ktorí sa chcú k moci dopracovať mierovým spôsobom, a nie násilným džihádom, sú v skutočnosti neveriaci a treba ich zabiť. Odpadlíci od viery sú podľa tejto knihy aj tí, ktorí nesúhlasia s týmito myšlienkami a aj tých treba zabiť.
Al-Šaríf interpretuje islam v knihe tak úzko, že takmer každý obyčajný moslim sa nájde za jeho svätými hranicami. Moslimovia, ktorí nasledujú al-Šarífovo myslenie, podľa tejto knihy veria, že majú od Boha právo zabiť ako kacíra takmer každého, kto nesúhlasí s ich zúženým pohľadom na to, kto je správny moslim.
Ajman al Zawahírí, ktorému al-Šaríf odchádzajúci v roku 1994 do Jemenu i s rodinou zanechal rukopis knihy, aby ju vydal, bol novou, neobyčajne krvilačnou knihou nadšený. Pred jej vydaním však na nej všeličo vrátane jej názvu zmenil – kniha, ešte aj podľa tohto bezohľadného muža, zachádzala miestami priďaleko. To nahnevalo al-Šarífa do nepríčetnosti, lebo nepovažoval Ajmana al-Zawahírího za muža s dostatočným teologickým vzdelaním na to, aby čokoľvek na jeho diele opravoval. Neprijal ani neskoršie al-Zawahírího ospravedlnenie a neodpustil mu dodnes.
Sajjíd Imám al-Šaríf je inak pozoruhodný a talentovaný muž. Korán a takmer všetky hadísy vedel vraj spamäti už ako mladý chlapec a mohol sa rozhodnúť medzi náboženským štúdiom a medicínou. Rozhodol sa pre medicínu, ktorú i vyštudoval so špecializáciou na liečbu popálenín a poranení. Vravia, že bol výborným chirurgom. Al-Zawahírí je al-Šarífov spolužiak z medicíny, ale na rozdiel od al-Šarífa nikdy nebol vynikajúcim praktizujúcim lekárom. Al-Zawahírí bol rád verejnou postavou, ale autoritou Islamského džihádu a mozgom v pozadí bol vždy sociálne zdržanlivý al-Šaríf.
Dňa 11. augusta 1988 sa stretli najvyšší lídri exilového al-Džihádu vrátane al-Šarífa a al-Zawahírího v Pešavare spolu s Palestínčanom Abdullahom Azzamom, ktorý verboval mladých Arabov do vojny proti Sovietom. S Azzamom prišiel aj jeho mladý protežant zo Saudskej Arábie Usáma bin Ládin. Oni mali ideológiu a skúsených bojovníkov, bin Ládin peniaze. Sovieti už ohlásili, že sa sťahujú z Afganistanu a títo muži, plní triumfu z víťazstva nad veľmocou a nových nádejí, sa radili, čo ďalej. Výsledkom porady bola nová skupina, ktorú nazvali al-Káida. „Celé roky po založení al-Káidy neurobili nič bez porady so mnou,“ chválil sa nedávno al-Šaríf v rozhovore pre arabský denník Al Hayat.
Čosi viac než mesiac po 11. septembri 2001 al-Šarífa jemenské úrady zadržali a držali ho vo väzbe bez obvinenia, súdu či prístupu k advokátovi až do februára 2004. Potom ho vydali do Egypta, kde už bol v neprítomnosti dávnejšie odsúdený na doživotie.
Nuž a tento al-Šaríf sa postavil z väzenia otvorene proti praktikám organizácie, ktorej pomohol k životu. Postavil sa svojím spôsobom – knihou.

.vzbúrený ideológ al-Šaríf
Kniha, ktorú al-Šaríf napísal vo väzení a na ktorú upozornil faxom z väzenia londýnske arabské noviny Ašark Al Awsat, má dlhý názov, ktorý zvyknú skracovať ako „Racionalizácia džihádu v Egypte a vo svete“. Jej prvá časť vyšla koncom roku 2007 na pokračovanie v dvoch vplyvných arabských denníkoch: kuvajtskom al-Džarida a egyptskom al-Masri al-Jawm. Kniha je, zdá sa, v absolútnom rozpore s tým, čo tvrdili al-Šarífove predchádzajúce texty a jej otváracia pasáž znie: „Nie je nič, čo viac nahnevá Boha a privolá jeho hnev, ako nedovolené prelievanie krvi a ničenie majetku.“ Al-Šaríf stanovuje aj nové pravidlá pre džihád, ktoré v zásade označujú väčšinu súčasných foriem terorizmu za ilegálne podľa islamských zákonov a obmedzujú možnosť svätej vojny (džihádu) na extrémne zriedkavé okolnosti. Jeho argumenty sa môžu zdať väčšine moslimov tajomné, ale pre mužov, ktorí riskovali životy, aby vykonali, čo považovali za autentický príkaz svojej viery, je každé jeho slovo útokom na ich svetonázor a stavia otáznik na ich nádeje na spasenie, hodnotí al-Šarífove nové závery Lawrence Wright.
Tu je ešte niekoľko ďalších podrobností: Podľa al-Šarífa na džihád treba aj súhlas rodičov a dlžníkov a potenciálny bojovník potrebuje aj požehnanie od kvalifikovaného imáma či šejka; nemôže jednoducho počúvnuť volanie charizmatických lídrov konajúcich v mene islamu: „Ó, vy mladí ľudia, nenechajte sa oklamať hrdinami internetu, vodcami mikrofónov, ktorí vydávajú vyhlásenia podnecujúce mládež, zatiaľ čo žijú pod ochranou spravodajských služieb alebo kmeňa, alebo vo vzdialenej jaskyni či pod ochranou politického azylu v krajine neveriacich. Už uvrhli pred vami mnohých iných do pekiel, hrobov a väzení.“
Džihád sa nevyžaduje podľa al-Šarífa ani vtedy, keď je nepriateľ dvojnásobne silnejší. Tvrdí, že pre tieto situácie Boh dovoľuje prímeria. Zaujímavé je i toto jeho nové tvrdenie: „V šaríji nie je nič o zabíjaní Židov a Nazarénov, ktorých niektorí volajú križiakmi. Sú susedmi moslimov... a byť láskavým k svojmu susedovi je náboženskou povinnosťou.“ Nie je dovolené ani zabíjať nevinných. V zjavnej reakcii na bombové útoky al-Káidy v New Yorku a Washingtone, ale i v Madride a v Londýne, píše toto: „Nie je čestné bývať s ľuďmi – aj keď sú neveriaci a nie sú stranou zmluvy, ak vám dali povolenie vstúpiť do ich domu a žiť s nimi, a keď vám a vášmu majetku poskytli bezpečie, a keď vám dali možnosť pracovať či študovať, alebo keď vám poskytli politický azyl a slušný život a iné skutky milosrdenstva – a potom ich zradiť zabíjaním a ničením. Toto neboli spôsoby a zvyky Proroka.“
Najoriginálnejším argumentom v knihe i v rozhovore s al-Šarífom je podľa Lawrencea Wrighta tento: Únoscovia a samovražední atentátnici z 11. septembra „zradili nepriateľa“, pretože dostali víza, ktoré sú kontraktom na ochranu. A zradiť hostiteľa je pre moslima neprípustné.
Islamisti oddaní džihádu a al-Káide okamžite zaregovali zlostnými tirádami a vyše dvestostránkovým „listom“ publikovaným v marci tohto roku na internete zaregoval, logicky, aj Ajman al-Zawahírí. V egyptskom väzení teda majú faxy, asi sú napájané tým istým vedením ako prístroj na elektrické šoky, ironizuje al-Zawahírí autentickosť a nezávislosť al-Šarífovej knihy. To robia aj iní islamisti, ale autorita al-Šarífa alias Dr. Fadla je v očiach mnohých radikálnych moslimov neotrasiteľná. Mnohí si začínajú spytovať svedomie. Lawrence Wright si všimol, že al-Zawahírího argumentácia je miestami hrozne ťažkopádna a defenzívna, miestami nepresvedčivá a miestami komicky akademická až absurdná. Týmto neskutočným citátom zdôvodňuje al-Zawahírí povinnosť moslimov pripravovať sa na džihád: „Imám Ahmad povedal: ´Počuli sme od Haruna bin Ma´rufa, citujúceho Abu Wahaba, ktorý citoval Amru bin al Harísa citujúceho Abu Aliho Tamamaha bin Šafiho, že počul Ukbah bin Amira povedať, že počul Proroka povedať z kazateľnice: ´Proti nim priprav svoju silu´.“ To je naozaj úplne neotrasiteľný argument. V dokazovaní oprávnenosti zabíjať v džiháde v rôznych komentároch islamských „učencov“ či vo výrokoch šariatských súdov je však práve takých „argumentov“ množstvo.
Al-Šaríf nie je sám v islamskom svete, ale ani v egyptskom väzení. Fax do Londýna podpísalo s ním viacero prominentných väznených bývalých džihádistov a vážne rozhovory o oprávnenosti teroristických aktov, ktorých Egypt zažil dosť, sa začali medzi väznenými egyptskými džihádistami už dlho pred príchodom al-Šarífa.

.sú aj iní a nie je ich málo
Podľa druhého spomenutého článku z časopisu The New Republic z pera Petra Bergena a Paula Cruickshanka, ktorý bol publikovaný 11. júna 2008, napísal v novembri 2007 otvorený a veľmi kritický list al-Zawahírímu aj Noman Benotman, líbyjský islamský radikál a bývalý bojový druh mudžahedínov z vojny proti Sovietom v Afganistane. V liste vyzval al-Káidu, aby ukončila všetky svoje operácie v arabských krajinách i na Západe. Občania západných krajín sú nevinní a nemajú byť cieľom teroristických útokov, píše Benotman. Autori o ňom píšu ako o vzdelanom a aristokratickom mužovi s vybraným anglickým prízvukom, v elegantnom obleku, o ktorom by nikto nepovedal, že bojoval v prvej línii v Afganistane. Ale tí, ktorých kritizuje, to veľmi dobre vedia. Ešte v roku 2000 ho Usáma bin Ládin pozval do Kandaháru na veľkú strategickú poradu s inými džhádistami, na ktorej ohlásil aj svoj úmysel zaútočiť na Spojené štáty. Benotman bol už vtedy ku všetkému veľmi kritický a povedal, medzi iným, že  džihádistické hnutie zlyhalo, s poukazom na občiansku vojnu v Alžírsku, ktorú začali džihádisti, a ktorá stála životy až 100-tisíc ľudí. Bin Ládinovi tiež povedal, že útok na Spojené štáty nikam nepovedie. „Keď som im povedal, že Amerika zaútočí na celý región, ak na ňu ešte raz zaútočia, smiali sa,“ spomína si Benotman. Vo svojej kritike al-Káidy nezostal sám, pridali sa i ďalší. Napríklad dva mesiace pred Benotmanovým listom sa ozval voľakedajší bin Ládinov saudský náboženský mentor a vzor šejk Salman al-Oudah, uznávaný islamský učenec. Povedal vo vplyvnej arabskej televízii MBC toto: „Môj brat Usáma, koľko krvi bolo preliatej? Koľko bolo zabitých nevinných ľudí, detí a žien... v mene al-Káidy? Budeš šťastný, keď stretneš Všemohúceho Boha, nesúc na svojom chrbte bremeno tých stoviek tisícov či miliónov (obetí)?“ Na mysli mal určite aj Irak, kde samovražední atentátnici z al-Káidy zabili viac než 10-tisíc Iračanov a väčšinu z nich len preto, lebo boli šiíti. Al-Oudahove silné slová ani Benotmanov list si západná tlač príliš nevšimla, ale arabská tlač mu venovala veľkú pozornosť. Keďže noví kritici al-Káidy majú z minulosti reputáciu nebojácnych bojovníkov za vec islamu, ich kritika účinkuje. Šejk al-Oudah je medzi radikálnou moslimskou mládežou veľkou autoritou a jeho slová majú váhu. V roku 2006 rečnil v Londýne k zhromaždeniu až 20-tisíc mladých moslimov a al-Káidu a terorizmus nešetril. Nie je to priateľ Západu ani demokracie, ale za to mu patrí aj trochu nášho rešpektu.

.implózia
Pokles verejnej podpory pre al-Káidu a terorizmus neznamená automaticky, že už nepriťahujú nikoho. Nových adeptov na 72 panien v raji džihádistov si bude al-Káida zháňať o niečo ťažšie, ale, ako poznamenal Robert Lambert, donedávna šéf jednotky pre kontakt s moslimami londýnskej metropolitnej polície, „al-Káida si cení viac tucty naverbovaných než stovky priaznivcov“. Ale možno ich už nebudú ani tucty. Na druhej strane pred týždňom vyšiel v londýnskom denníku Telegraph článok Patricka Sawera, ktorý cituje varovanie z policajnej správy, že mladí britskí moslimovia sa „obracajú k extrémizmu“. Na základe telefonických rozhovorov s viac než 600 moslimami z Londýna, Birminghamu a Oldhamu výskumníci z univerzitného inšitútu policajnej vedy z Cardiffu konštatujú, že mladí britskí moslimovia preukazujú "znepokojivú mieru“ podpory pre extrémistické elementy a pre extrémistické násilie. Zdá sa, že to, čoho (možno) ubudlo v  rodnom Pakistane ich rodičov, pribudlo v ich rodnom Londýne.
Pokles verejnej podpory v moslimských komunitách spojený s nečakane ostrou kritikou vražednej teroristickej stratégie al-Káidy priamo z radov voľakedajších ideologických spojencov a islamských autorít, môže znamenať predzvesť postupnej implózie al-Káidy a celého džihádistického hnutia. Koniec koncov, al-Káida slávi dvadsiate výročie vzniku a nedosiahla zo svojich blúznivých apokalyptických cieľov nič. Naopak, je od nich ďalej než kedykoľvek predtým. Jej lídri, ktorí sa predtým presúšali s kalašnikovmi na pleci ulicami Kandaháru, Pešávaru či Chartúmu sa musia skrývať v neprístupných horách. Ulice už nie sú, zostáva iba, horko-ťažko, internet, ten vynález neveriacich. Keď niektorí z nich vystrčí nos, zabije ho americká raketa, americká guľka, iracká guľka, alebo ho zradia moslimskí bývalí priatelia. To je reč, ktorej rozumejú aj „islamskí účenci“ a klerici. Zhrnuté a podtrhnuté, odvrhnutí mnohými náboženskými autoritami z vlastných radov, sprevádzaní rastúcim odporom väčšiny moslimov čakajú lídri al-Káidy na jej pomalú smrť. A tušia, že tých 72 panien je, aspoň čo sa ich týka, v nedohľadne.
Nám v západnom svete zostáva závažná otázka: Sme svedkami schopnosti islamu vyrovnať sa s patologickou herézou, alebo je to iba pokrytecká a dočasná reakcia inherentne agresívnej a expanzívnej totalitnej doktríny, ktorou je islam ako taký, na strašný výprask a neúspech? Prišla by tá nečakaná rozumná kritika aj bez toho výprasku? Pobúrila ich všetkých iba smrť nevinných moslimov, alebo im prekáža aj smrť nevinných Židov či rovno neveriacich? Islam na to neodpovedal, iba pár klerikov a niekoľko zaslúžilých radikálov zo žalára. To je primálo. Al-Káida, zdá sa, skapína, ale oslavovať ešte nie je čo. Udrieť môže aj zo smrteľnej postele.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite