Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Reakcia: Výdavky na lieky: sme zdravší

.časopis .kritická príloha

Dovoľujem si zareagovať na príspevok z

Dovoľujem si zareagovať na príspevok z ostatného čísla časopisu .týždeň 25/2008 (zo 16.6.2008) s vyššie uvedeným názvom. V predmetnom článku sa vyskytlo niekoľko nepresností, ba dokonca až odborných prešľapov.
Vzhľadom na fakt, že autorka článku nemá farmaceutické vzdelanie a nepohybuje sa v podmienkach zdravotníckej praxe, sú takéto chyby iba ťažko vyčítateľné. Keďže sa však domnievam, že čitateľ má právo na správne informácie, pokúsim sa uviesť sporné veci na pravú mieru.
1.Právo poisťovne obstarávať lieky je nebezpečné a štát by ho v žiadnom prípade nemal pripustiť.
V prvom rade treba povedať, že slovo „obstarávanie“ je v tomto prípade legislatívne nepoužiteľné, keďže zákon o liekoch a zdravotníckych pomôckach taký termín nepozná a súčasne zakazuje zaobchádzať s liekmi nad rámec tohto zákona. Čiže obstarávať lieky dnes nemôže nikto, ani poisťovňa, ani distribútor, ani lekáreň – ako vidno, na všetkých platí rovnaký meter.
Ale, čo by sa stalo, keby štát takto nepochopiteľne zaloboval v prospech poisťovní (áno, aj tých súkromných)? Sledujme pozorne, čo píše autorka: „...zdravotná poisťovňa...to bude musieť riešiť zmluvným vzťahom s poskytovateľmi lekárenskej starostlivosti...“. A teraz sa pozrime na súčasnú situáciu v slovenskom zdravotníctve za posledné 4 roky. Štát dopustil (keby som chcel byť zlý, tak napíšem, že štát zabezpečil), aby vzniklo kombinované, horizontálno-vertikálne reťazenie. Jedna finančná skupina dnes vlastní zdravotnú poisťovňu (stabilný a zákonom garantovaný príjem), vlastní aj nemocnice a ambulatóriá (stabilný a zákonom garantovaný príjem) a vlastní aj sieť lekární (stabilný a zákonom garantovaný príjem). Cieľ je jasný – nasmerovať pacienta („jeho“ zdravotnícke výkony a vyšetrenia, ako aj „jeho“ lieky) do konkrétnych zdravotníckych zariadení (nemocníc, ambulancií, lekární). Pacient ani netuší, ale takto obieha dokola v uzavretom systéme, čo pre danú finančnú skupinu predstavuje „perpetuum mobile“ na peniaze. Čo je však nebezpečné, je, že táto finančná skupina takto zarobené peniaze nevracia späť do zdravotného systému, ale presúva získané prostriedky do investícií v iných podnikateľských segmentoch. Práve preto nesmie štát dopustiť, aby zdravotná poisťovňa mohla s požehnaním paragrafov smerovať pacienta a jeho lieky do konkrétnej lekárne. Právo pacienta na slobodný výber zdravotníckeho zariadenia by malo byť posvätné a nedotknuteľné a je úlohou ministerstva chrániť záujmy pacienta. Alebo si máme myslieť, že ministerstvo chce takto podporovať záujmy silných finančných subjektov? Vážení pacienti, poučenie pre vás – nikdy si nenechajte diktovať: Choďte k tomu lekárovi, choďte do tej lekárne! Ide o pokus využiť vašu nevedomosť a pripraviť  vás o možnosť slobodného výberu.

2.Prečo tvoria náklady na lieky na Slovensku také vysoké percento z celkových nákladov na lieky?
Nuž, nie je to tým, že by sme ako Slováci hltali o toľko viac liekov než pacienti v iných krajinách Európy. V tomto smere by sme si plus/mínus mohli s našimi susedmi dokonca podať ruky. Akurát náš štát dáva na zdravotníctvo v porovnaní s okolitými krajinami tak málo, že tá istá suma vyjadrujúca absolútne náklady na lieky sa v percentuálnom vyjadrení ukazuje vyššia. Je to jasné, keď základ (oných povestných 100 %) je u nás o desiatky miliárd nižšia. Ale v čom má autorka pravdu, je fakt, že treba zefektívniť používanie liekov. Ciest je viac. Ako jeden z prvých krokov je zavedenie platených výkonov pre zdravotníkov, ktoré budú viesť ku zvýšeniu kompliancie a perzistencie pacientov. Dnes pacientovi predpíšeme a vydáme lieky, ale kto sa zaujíma, ako sa po pár dňoch pacient cíti? Kto sa pýta, či je s liekom spokojný? Kto sa zaujíma o to, či mu nežiaduce účinky nebránia liek poriadne užívať? Kto sa zaujíma, či si už lieky nezačínajú v účinkoch prekážať? Kto sa zaujíma o to, či sa pri dlhšom užívaní liekov skutočne zvýši kvalita pacientovho života? Taká činnosť by bola tým, čo by pacient uvítal (skúsenosti v tomto smere môžeme čerpať z iných európskych krajín). Na prvý pohľad sa zdá, že ide o navýšenie výdavkov na „nové“ výkony. Akurát, že takto odpadne neefektívne užívanie liekov a zlepšia sa terapeutické výsledky, čo povedie k menšiemu počtu hospitalizácií, nižšej chorobnosti a úmrtnosti a v neposlednom rade k vyššej kvalite života pacientov. Každá takto investovaná koruna nám ušetrí stovky až tisíce. Chce to zmenu myslenia nielen ministerstva. Ruku na srdce, zmeniť sa musí aj postoj poisťovní, lekárov, lekárnikov a v neposlednom rade aj pacientov. A až keď dosiahneme v tomto smere optimum a keď zabránime odlivu peňazí mimo zdravotníctva (pozri bod 1.), hovorme o navyšovaní peňazí pre zdravotníctvo.
3.Plošné zníženie cien nie je legitímnym nástrojom štátu pri cenovej regulácii.
Štát má regulovať ceny pomocou procesu kategorizácie, pričom využiť by mal (predovšetkým u nových a drahých liekov) farmako-ekonomické analýzy na úrovni prospešnosti, efektivity a užitočnosti nákladov na daný liek. Na čo najjednoduchšie vysvetlenie použijem príklad – koľko stojí zníženie tlaku o 10 jednotiek pri lieku A a pre lieku B? Ak je to liek B, nevadí, že je drahší, ale treba ho na dosiahnutie cieľa spotrebovať menej, teda, za menej peňazí.
Cena lieku sa bude aj tak znižovať. Žiadnemu lieku cena nestúpne (pozor, celková cena, nie doplatok!), práve naopak, každému lieku cena postupne len klesá. Inak by liek prestal byť konkurencieschopný voči adekvátnym liekom od iného výrobcu, ktorý ide s cenou dolu. Preto zákon umožňuje, že cena lieku môže byť znížená iba (opakujem, iba) na základe žiadosti držiteľa registračného rozhodnutia pre daný liek. Inak, toto sa deje, každé tri mesiace (na ľútosť lekárnikov) k takému poklesu dochádza v rámci kategorizácie. Neveríte? Stiahnite si kategorizačný zoznam z ministerskej stránky dnes a porovnajte ho s tým, čo tam bude svietiť o mesiac. Za každý liek, u ktorého spozorujete nárast celkovej ceny čo i len o jeden halier máte u mňa korunu. Štát nemôže plošne znížiť ceny liekov. Nemôže. Skrátka, nemôže. Ale aj tak to urobil. Vážení pacienti, máte pocit, že máte nižšie doplatky. Odpoveď vám nepodsúvam, ale ja ju poznám. Logika však velí, že keď finančne stratili výrobcovia a lekárne, kto tie peniaze zarobil?  Žeby poisťovne? Žeby aj súkromné poisťovne? Prečo štát prihrieva polievočku súkromným poisťovniam? Prečo sa pýtam?
Na záver dodávam svoje profesijné curriculum. Som farmaceut. Poistený som v súkromnej zdravotnej poisťovni. Pracujem v lekárni ako lekárnik-asistent. Moja mzda (hrubá) sa pohybuje na úrovni priemernej mzdy v našom regióne (to som už započítal aj nočnú zmenu 1x za týždeň). Ako nemajiteľa lekárne by ma straty z plošného zníženia vôbec nemuseli trápiť. Rovnako by mi mohlo byť ľahostajné aj protizákonné a neetické smerovanie pacientov a štátom požehnané navyšovanie zisku zdravotných poisťovní. Prečo teda píšem tieto riadky. Nuž, veď som to spomenul hneď na začiatku – pre poriadok.

.peter Stanko, Univerzitná lekáreň, Bratislava
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite