Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Muž bez pamäti

.peter Zajac .časopis .kritická príloha

Kádrové materiály boli jedným z

Kádrové materiály boli jedným z najnenávidenejších znakov komunistického režimu. Mali v sebe niečo z norimberských zákonov.


Ľudí trestali nie za to, že sa niečím previnili, ale za to, že boli. Každý musel po nástupe do zamestnania vypísať dotazník a uviesť v ňom všetky politické príslušnosti a sociálny pôvod rodičov, starých rodičov, súrodencov, manželov, manželiek, ich rodičov a súrodencov. Bola to hlboká orba.
Veľmi často sa hovorí o materiáloch ŠtB, ale na kádrové materiály, ktoré rozhodovali o životnom osude každého z nás a znamenali hrozbu a neraz aj reálne verejné udávanie, verejnosť medzičasom zabudla. Robotníci, roľníci a príslušníci pracujúcej inteligencie dotazníky hneď po novembri 1989 zničili. Ľuďom sa uľavilo, že už podľa nich nebude nikto rozhodovať o ich osudoch.
Pokladali sme to vtedy za znak oslobodenia spod kladiva a kosáka komunistickej ideológie. Zabudli sme však na to, že sme tým vygumovali aj našu pamäť a dali návod na jej gumovanie do budúcnosti.
Všeobecné ničenie kádrových materiálov malo niekoľko dôsledkov. Neodstránili sme len správu o tom, kto a za čo bol pred rokom 1989 pracovne diskriminovaný, ale aj o tom, kto a v akej miere sa na diskriminácii podieľal. Vytvorili sme vzorec, ktorý začal platiť aj v novom režime. Vznikli staré a nové príbehy bez pamäti. Do všeobecného zabudnutia upadlo, kto a ako sa správal v novembri 1989 a po ňom, za Mečiara, za Dzurindu. A za Fica si už ľudia nepamätajú ani len to, čo bolo včera.

Môj niekdajší šéf Anton Popovič vysvetľoval študentom vzťah medzi invariantom a variantom na prezidentskom obraze Gustáva Husáka. Jeho vysvetlenie bolo jednoduché a názorné: invariantom bol rám, variantom jeho vnútro. Inými slovami a len tak mimochodom im nepriamo povedal, že funkcia prezidenta zostane, aj keď už Husáka nebude.
Celkom náhodou som nedávno objavil na internetových stránkach oficiálny životopis prezidenta republiky Ivana Gašparoviča. Prezidentské životopisy majú tie isté vlastnosti ako zarámované obrazy. Invariantom, ktorý sa opakuje v každom životopise, je život ako diaľnica, smerujúci priamočiaro a bez zákrut k funkcii prezidenta, variantmi, ktorý sa retušujú, sú všetky odbočky, obchádzky, jednosmerky, slepé uličky, rigoly a diery na ceste, zaplatené aj nezaplatené pokuty.
Zo života prezidenta sa však dozvedáme nezriedka aj fakty, ktoré nie sú súčasťou oficiálneho životopisu. Len nedávno sme sa napríklad mohli dočítať, že prezident Gašparovič „počas víkendu zase raz potvrdil svoju vášeň pre urastené kone“.
Zaujímavá informácia, hodná prezidenta. Niekedy by sme sa však radi dočítali aj to, na čo sa zabúda. Kedy a prečo napríklad Ivan Gašparovič vstúpil do Komunistickej strany, prečo ho z nej vyškrtli, ako sa stal po roku 1989 československým generálnym prokurátorom, prečo ho vtedajší československý prezident Havel zbavil funkcie, ako vstúpil do HZDS,  prečo sa stal predsedom Národnej rady, významným činiteľom a neoddelitelnou súčasťou mečiarovského režimu, ako mu slúžil až do chvíle, kým sa ho Mečiar nezbavil, ako vo funkcii predsedu Národnej rady onálepkoval svojho predchodcu v dnešnej funkcii legendárnym výrokom, zľudoveným pod slovným spojením starý ujo, ktoré už medzitým zrástlo nielen s Michalom Kováčom ako individuálnym variantom, ale aj so slovenskými prezidentmi ako jeho invariantom a ako sa stal Slotovým a Ficovým výtvorom.      
Oficiálne životopisy majú tendenciu vyrábať mužov bez vlastností.  Tak je to aj v prípade Ivana Gašparoviča. Jednu z jeho základných vlastností však poznáme predsa len celkom bezpečne. Je mužom bez pamäti. Ale fakt je, že tých urastených koní sa „vôbec nebál, aj ich pohladkal.“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite