Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Človek vs. dav: posledný prípad majora Zemana

.časopis .fenomén

So seriálovým majorom Zemanom sa česko-slovenská spoločnosť vyrovnáva v niekoľkých vlnách minimálne od konca éry, ktorú pomáhal konštituovať.

So seriálovým majorom Zemanom sa česko-slovenská spoločnosť vyrovnáva v niekoľkých vlnách minimálne od konca éry, ktorú pomáhal konštituovať.


Keď seriál pred viac ako dekádou po dlhšej prestávke reprízovala prvá slovenská komerčná televízia, zdvihla sa síce vlna protestov, aj keď neveľká a pomerne vlažných, ale na sledovanosti sa to nijako negatívne neprejavilo. Podobne o rok, dva  neskôr, keď seriál v repríze uviedla česká verejnoprávna televízia aj so sériou komentárov, uvádzajúcich veci na pravú mieru. Tam boli síce protesty ostrejšie, i čosi ako verejná diskusia sa rozpútalo, ale opäť bez priameho negatívneho vplyvu na sledovanosť.
Skôr tie protesty, iniciované tak intelektuálnymi elitami, ako aj združeniami politických väzňov a ďalších obetí patologického systému, sledovanosť pomáhali zvyšovať. Lebo stále platí, že kontroverzie sú fajn a odriekaného najväčší krajec sa nám žiada.

.jeden z nás
Ak na prelome dekád dokonca v Čechách existovala recesisticko-ironizujúca Spoločnosť priateľov majora Zemana, ktorá organizovala semináre a vydávala knižky, v ktorých sa okrem iného rieši aj chrup súdruha Zemana, tak práve preto, že odmietnuť majora Zemana, zabudnúť naň a nakydať, koľko unesie, nie je vôbec jednoduché. 
Lebo Honza Zeman a všetko, čo reprezentuje, je chtiac-nechtiac našou súčasťou, naším dedičstvom, dokonca stigmou, a ignorovať ho by bolo nielen nepraktické, ale aj nebezpečné. Ak sa nemáme poučiť z minulosti stále prítomnej v našom myslení i čítaní sveta, tak z ničoho. 
Dnes je major Zeman okrem iného vďačným obchodným artiklom, až sa chce napísať konvenčným popkultúrnym artefaktom, ktorého úspešnosť, nie kvalita, sa dá merať počtom predaných nosičov. DVD majorovi Zemanovi svedčí, pätnásť diskov, po dve epizódy na každom, sa utešene predáva vskutku za ľudové, rovnostárske ceny nepresahujúce sumu, za ktorú si kúpime trebárs škatuľku cigariet. Aj topológia sedí, v Česku sa major Zeman predával najprv v trafikách, potom vo všakovakých výpredajoch a takto sa dostal aj k nám. 
A ono je to, vzhľadom na obsah tých DVD, krásne, lebo Majora Zemana na DVD si môže dovoliť vlastniť naozaj každý, bez ohľadu na triedu, robotníci, roľníci i pracujúca inteligencia. Je dobojované, žiada sa zvolať do Honzovej usmiatej tváre, sarkastický rozmer toho zvolania major aj tak nezachytí, lebo také čosi je mu cudzie.   

.dejiny podľa víťazov
Človek nemusí byť pamätník, postačí aj chatrná skúsenosť s reálnym socializmom, prípadne celkom povrchná znalosť našich moderných dejín, aby pochopil, že normalizácii veril sotvakto z priamych účastníkov a svedkov toho, čo jej predchádzalo. Pražskej jari a predčasnej jesene, ktorú priviezli okupačné vojská.

Normalizácia nenechávala miesto pre ilúzie, bola to potemkinovská dedina blahobytu a major Zeman bol náter, verejne deklarovaná lož, ktorej nebolo treba veriť, stačilo ju akceptovať a prípadne, ak to človeku pohľad do zrkadla dovolil, baviť sa. Dejiny napísané víťazmi v samoľúbom presvedčení, že ich nikto nebude súdiť.   
Na druhej strane, pre Husákove deti znamenal Major Zeman čosi viac ako hanebné, tendenčné lži, predstavoval jeden z mála televíznych programov, z ktorých v osemdesiatych rokoch aspoň v druhom pláne nebol cítiť súdružský komplex malosti – seriál, na ktorý sa dalo a dá normálne dívať, bez ohľadu na ideologické pozadie.
Veľkosť, epickosť a produkčná veľkorysosť 30 prípadov majora Zemana dodnes vyráža dych. Seriál vyrobila v rozmedzí rokov 1974 až 1979 Československá televízia Praha v Ústrednej redakcii armády, bezpečnosti a brannosti vo Filmovom štúdiu Barrandov. Bolo nakrútených tridsať dielov s minutážou pohybujúcou sa od päťdesiatjeden minút k pol druha hodine, všetky na filmový materiál, filmovalo sa v exteriéroch, ak bolo treba pokojne v zahraničí, s veľkým dôrazom na autentickosť výpravy. V seriáli sa striedajú dobové rekvizity od telefónov až ak automobilom vrátane takých, ktoré si rekreačný divák nemá šancu všimnúť. Premenou v súlade s plynutím času od roku 1945 (prvá epizóda Smrt u jezera) do 1973 (posledná epizóda Růže pro Zemana) rovnako prechádzajú až s nedbanlivou samozrejmosťou aj kostýmy a interiéry bytov.
Ak by to nevypovedalo o ničom inom, tak aspoň o tom, že na 30 prípadoch majora Zemana sa nešetrilo, a čo je dôležitejšie, je to na nich vidieť.

.veľké hviezdy
Kapitolou samou osebe je majestátne obsadenie a herecké výkony zúčastnených, až sa zdá, že v majorovi si zahrali všetci prvoligoví českí a v menšej miere aj slovenskí herci troch generácií, zväčša vo vedľajších, epizódnych úlohách. Žiadny štek nebol dosť malý, aby tvorcom nestál za obsadenie hviezdou.
To, čo v kontextoch doby môžeme vnímať ako šikanu, vynútenú kolaboráciu s režimom, dnes robí z Majora Zemana unikátne dielo encyklopedickej povahy. V hereckej akcii v ňom možno vidieť skutočné legendy formátu Filipovského, Kopeckého, Fialovej, Skořepovej, Menšíka, Kemra či Hlinomaza. Pointou ich účasti, ich spoluzodpovednosti za Zemana je, že skutočne hrajú, nesabotujú boľševický opus magnum, naopak, precízne vykresľujú aj postavy, ktoré sa v obraze nezdržia viac ako sedem minút čistého času a predovšetkým postavy, v ktorých niet koho alebo čo hrať.
Major Zeman vďaka tomu disponuje dramatickou hĺbkou, ktorú nevidieť ani na Shakespearovských slávnostiach.
Preexponované herecké obsadenie je, žiaľ, aj jednou z najväčších slabín inak remeselne dokonale spracovaného seriálu. V Majorovi Zemanovi totiž aj malé a žiadne úlohy – bez ohľadu na hĺbku vykreslenia charakterov postáv na úrovni scenára, hrajú veľkí herci. Preto dnes niektoré scény, predovšetkým tie, ktoré chcú byť dramaturgicky vystavané na vzájomnej interakcii postáv – na iskrení, pnutiach, vnútorných konfliktoch – pôsobia alebo ako výjavy z besiedky národného centra duševného zdravia alebo ako zo stratených absurdných drám Eugčne Ionesca. Sem patrí i ono ničím nemotivované, akejkoľvek empatie zbavené Zemanovo chrapúnstvo (prejavujúce sa v stretoch so svedkami a podozrivými ale aj s obeťami), ktoré máme pravdepodobne čítať ako výraz profesionálneho odstupu, odmeranosti a zároveň objektivizujúcej korektnosti.  

.režisér a ideológ
Pod každým z tridsiatich prípadov majora Zemana je ako režisér podpísaný Jiří Sequens, zároveň jeden z hlavných scenáristov seriálu,  aparátnik a ideologicky bezchybný súdruh, iste, ale aj v najpravejšom slova zmysle jeden zo žiakov Sergeja Ezenštejna (Sequens navštevoval jeho semináre režijnej práce v rokoch 1946 – 47). Sequens teda bol teoreticky podkutý režisér – umelec, študent filmových škôl v Moskve a Paríži, ktorý mal z dnešného uhla pohľadu iba tú smolu, že bol pravdepodobne presvedčeným komunistom. To však z neho nerobí zlého človeka a aj keby, v žiadnom prípade to neznamená, že Sequens neobstojí, respektíve neobstál ako režisér.
Umenie a morálka sú aj v Sequensovom prípade oddelené nádoby, o umeleckých a režisérskych kvalitách Leni Riefenstahlovej tiež nikto nepochybuje.
Major Zeman zo Sequensovej filmografie trčí práve preto, že je zaťažený ideologickým posolstvom zdanlivo nezlučiteľným s brilantným ovládaním filmového jazyka. Chyba, ak sa pozrieme na iné Sequensove diela, viac-menej oslobodené od výrazného ideologického programu, čo len čiastočne porovnateľného s tým Zemanovým – či už ide o Atentát (1964), či o seriál Hříšní lidé města pražského (1968) a na naň nadväzujúce kvarteto filmov s radou Vacátkem (Pěnička a Paraplíčko, 1970; Partie krásného dragouna, 1970; Vražda v hotelu Excelsior, 1971; Smrt černého krále, 1971), všetky ilustrujú, že Sequensa môžeme obviňovať z hocičoho, len z toho, že bol režisérskym diletantom, nie. 
Naopak, Sequensovo režisérske majstrovstvo, podporené vzhľadom na jeho ideologický profil absolútnou kreatívnou slobodou, dosahuje v Majorovi Zemanovi svoj vrchol a robí z 30 prípadov seriál, ktorý nielenže obstojí v priamej konfrontácii s tými najsúčasnejšími globálnymi seriálovými hitmi, ale v mnohom ich dokonca predbieha, respektíve ukazuje sa v ich svetle ako dielo vizionárske a priekopnícke.

.seriál i séria
30 prípadov majora Zemana je seriálom tridsiatich pokračovaní, v ktorých sa rieši metapríbeh Honzu Zemana, najprv väzňa prepusteného z koncentračného tábora, potom kriminalistu lokálneho významu, potom špičkového kriminalistu, a tak ďalej a zároveň muža, ktorého profesijný osud je spojený s jeho súkromným životom, muža, ktorý ovdovel kvôli práci, kvôli práci, respektíve vďaka nej sa znova oženil a muža, ktorý odchádza do dôchodku vo chvíli, keď boj proti kriminalite, boj proti triednemu nepriateľovi a boj proti imperializmu splynú v jedno.
Nosnými prvkami tohto metapríbehu, rozprestretého do jednotlivých epizód, je najprv Zemanov konflikt s jeho Nemesis – agentom Bláhom (imperialistický špión, vrah prvej Zemanovej ženy Lídy), potom konflikt s nepriateľom vo vlastných radoch – Mirkom Stejskalom, dlhoročným kolegom a priateľom, ktorý Honzu zradí v roku 1968, keď kolaboruje s reformátormi a vo finále konečne konflikt so sebou samým, respektíve s dospievaním svojej dcéry Lidušky, ktorá vyrástla bez toho, že by si to Honza výraznejšie všimol, či inak zásadnejšie sa do procesu zapojil. A tak sa Liduška spúšťa a chodí po večeroch do krčmy počúvať kontroverzného poetu (Já jen, že by mně táta zabil, kdyby vědel, že jsem tady. Já mu řekla, že jdu s pionýrskou recitační úderkou. Do domova důchodců).
Z toho uhla pohľadu je Major Zeman seriálom na pokračovanie, seriálom vzájomne prepojených a rozvíjajúcich sa dielov.
Primárne je však Major Zeman sériou vnútorne uzatvorených epizód so začiatkom a koncom, v ktorých sa vždy vyšetruje iný prípad. Prípadné vynechanie tej-ktorej epizódy teda diváka neodstaví, každá epizóda je samostatným dramatickým útvarom.
Seriál 30 prípadov majora Zemana je teda seriálom aj sériou a hoci toto členenie sa u nás udomácňuje len teraz, v praxi to znamená, že Major Zeman predvídal trend, ktorého obrovský divácky potenciál v plnej miere objavili až Akty X a dnes, v časoch vrcholiaceho seriálového boomu, sa stal konvenciou ako nevyhnutný predpoklad úspechu.
Vrcholom v syntéze oboch prístupov je tá epizóda Majora Zemana, ktorú tvoria dve časti (Rukojmí v Bella Vista a Poselství neznámé Země) – opäť prvok, ktorý je dnes celkom bežný, v sedemdesiatych rokoch však vec odvážna, nevídaná a hádam nevidená, ktorú pointuje fakt, že znamenala prienik Majora Zemana na filmové plátno. Film Rukojmí z Bella Vista, zostrihaný z dvoch spomenutých častí, mal v kinách premiéru v roku 1979.  

.nadčasová záležitosť
Ďalším v dobe vzniku unikátnym prvkom je žánrová rôznorodosť jednotlivých, primárne kriminálnych epizód. Nájdeme medzi nimi psychologickú drámu (Štvanice), triler (Kvadratura ženy), špionážny triler (línia s agentom Bláhom), komédiu (Třetí housle), horor (Studna), dokonca nechýbajú epizódy, v ktorých sú zreteľne čitateľné prvky westernu, road movie či generačnej výpovede. Žánrové posuny a variácie Majora Zemana sú dôležité aj preto, že práve cez ne sa niektoré epizódy vymanili z osídiel celku a tešia sa veľkej diváckej obľube – platí to predovšetkým o desivej Studni a undergroundových Mimikrách, ktoré, celkom paradoxne, stali sa obľúbenejšími než tie ostatné, napriek tomu, alebo práve preto, že sú z hľadiska komunistickej ideológie zaťažené najviac a najsofistikovanejšie.    
Pokračovať vo vymenúvaní všetkého toho, čo robí z Majora Zemana nadčasovú záležitosť, by sa dalo ešte veľmi dlho, patrilo by sa spomenúť geniálnu hudbu Zděňka Lišku, intertextuálnu sieť, ktorou sa Zeman prepája s príbuznými filmami a seriálmi (v kancelárii mu visí ten istý obraz Prahy ako radovi Vacátkovi) či majorove prieniky do iných umeleckých druhov – literatúry a komiksu (ten dokonca kreslil Kája Saudek) a napriek tomu sa nám 30 prípadom majora Zemana rehabilitovať nepodarí, pokiaľ si neuvedomíme to najzásadnejšie: prečo stále funguje..

.sen každého systému
Nie ako ironicko-nostalgické obzretie sa za čímsI, čo je preč, ale ako seriál, na ktorý ľudí baví dívať sa preto, že z hľadiska idey, ktorú šíri, zostáva aktuálny.
Všetko je to asi v najbizarnejšej epizóde seriálu – v Tatranských pastorálach, ak niekde definuje Major Zeman svoj program, tak práve tu, v epizóde, ktorá môže zároveň slúžiť ako Sequensov estetický manifest.
V Tatranských pastorálach sa Zeman účastní ako komparzista v prestrojení nakrúcania filmu o nikdy nevyriešenej vražde. Film sa má volať Vrah přijde do kina a režisér ho nakrúca s ambíciou pomôcť pri odhalení zločinu, s ktorým si polícia nevie rady. V symbolickej i celkom konkrétnej rovine sa tu ocitá konflikt medzi básňou a pravdou, medzi fikciou a faktami, medzi umením a vedou, pričom to druhé vyhráva, nekompromisne, bez výnimiek a spochybnení. V diskusiách Zemana s režisérom odznejú veci, ktorých sa treba skutočne báť. Dichtung und Wahrheit a padne i Goetheho meno, nech Honza ukáže, že je síce guma, ale nie hlupák.
V Honzovej ideologicky vymletej mysli je umenie celkom zbavené pravdivosti, dokonca zbavené nároku ju hľadať, báseň je kratochvíľou bez hlbšieho zmyslu, fantázia sa dostáva do okov, do područia, ako čosi, čo vlastne nepotrebujeme, ba čo viac, ako čosi, čo ľudstvu vlastne prekáža na ceste k dokonalosti.
A to je hrozba obsiahnutá v Majorovi Zemanovi, ktorej sa treba báť, preto je dívať sa naň stále nebezpečné.
Tie prvoplánové ľavicové ideologické drísty sa odfiltrujú veľmi ľahučko, preto ich v Zemanovi ani veľmi niet. Ak sa spomína strana, tak možno raz, dvakrát. Zato iné hodnoty sú na programe dňa viac-menej neustále, hodnoty zdanlivo univerzálne, všetky však vedú ku konformite, k pritakaniu, k súhlasu, k začleneniu sa do stáda, k nevytŕčaniu, k pasivite.
Všetko bez okamžitého pragmatického a praktického dosahu je v Honzovom svete na druhej koľaji. Zeman skutočne šíri posolstvo, univerzálne platné nad politickými systémami a ideológiami, posolstvo, na konci ktorého je neovládateľná neuchopiteľná jedinečná individualita celkom rozpustená v manipulovateľnom dave.
Sen každého systému, človek bez ľudskosti.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite