Metallica v piesni One spieva o mužovi, ktorý prišiel vo vojne o časť tváre, preto stratil zrak, sluch a čuch. Akoby toho nebolo málo, museli mu lekári amputovať obe ruky aj nohy. Z človeka tak zostal iba kus mäsa – torzo, ktoré si uvedomovalo, že jestvuje.
Hudobníci z Metallicy si túto absurdne existencialistickú situáciu nevymysleli. Text vznikol na základe knihy Johnnymu dali pušku od amerického prozaika a scenáristu Daltona Trumba. Román o jednoduchom chlapcovi, ktorý veril v ideály pravdy a spravodlivosti dosiahnuteľné vojnou, sa dodnes považuje za silný pacifistický manifest. Málokomu by však zišlo na um, že tento ťažký údel môže byť návodom na mystické zameranie pozornosti do vlastného vnútra – kontempláciu. Kontemplácia totiž vyžaduje najmä uzatvorenie či až umŕtvenie vonkajších zmyslov a stiahnutie svojho vedomia do procesov vnútorného prežívania.
.prah temnej noci
Kontemplácia je stav mlčania a obnaženosti pred pravdou, bezradnosti ľudských túžob a odpútanosti od zmyslového sveta; je to hlboký ponor do sveta bez myšlienok a hnutí vôle; kontemplácia buduje chrám ticha, uháša starosti a znepokojenia; je to stav oslobodenia a odovzdania sa Najvyššej moci, ktorá je stravujúcou Láskou; kontemplácia je absolútne umlčanie vlastného chcenia a absolútne prijatie Boha. Nemalo by ísť o chvíľkové vzplanutie entuziazmu, kontemplácia je proces. Ak chce niekto nastúpiť mystickú cestu, musí často obracať svoju myseľ dovnútra. Pocit naplnenia nehľadať vo vonkajších okolnostiach, ale ponoriť sa v intenzívnom stíšení mysle do seba a postupne nachádzať transcendenciu seba, sveta a celého kozmu.
Rád karmelitánov, ktorý sa špecializuje na kontemplatívnu prax, uvádza vo svojich stanovách slová: „Kontemplácia sa začína vtedy, keď sami seba zveríme Bohu.“ Teológ Karl Rahner definuje kontempláciu ako nerušené zotrvávanie duše v Božej prítomnosti. Dodáva však, že v určitých štádiách sa plody kontemplácie prejavujú ako stavy vyprahnutosti či temnej noci (termín používal sv. Ján z Kríža), pretože človek sa zbavuje svojho zamerania na vonkajšie prostredie.
Temná noc je veľká téma kontemplácie. Nejde len o prvotné prežívania, keď adept hľadí do svojho vnútra mesiace, niekedy aj roky a okrem tmy a mŕtvolného ticha nevidí a nepočuje nič iné. Aj pokročilí mystici zažívajú na ceste chvíle, keď „Boh zahaľuje svoju tvár“. Volajú ho, klopú na dvere, a odozva neprichádza – Boh sa halí do tmy. Tieto momenty mystici porovnávajú s golgotským prežívaním Krista v okamihu úzkostnej agónie, keď volal: „Bože môj, prečo si ma opustil!“ Mystik musí tieto stavy prežiť niekoľkokrát, aby pochopil, že prítomnosť a pôsobenie Boha v našich životoch nie je samozrejmé. Temná noc ho stopercentne naučí nikoho neodsudzovať. Dokonca ani ateistov, ani tých, ktorí žijú znám neznámych dôvodov v odlúčení od Boha.
.dívam sa na Pána
Kontemplácia nie je len sedenie so založenými rukami. Je to v prvom rade cesta morálneho úsilia, celodennej disciplíny, snaha o poctivé konanie a neustále žitie s myšlienkou na Boha. Mystik doslova chodí a prebýva s Bohom. Samotné pohrúženie sa do seba, vnímanie ticha či prijímanie mystických obrazov a zážitkov – to je až záverečná fáza.
Obsah kontemplácie sa slovne veľmi ťažko vyjadruje, je to jednoducho prežívanie harmónie s Bohom. Kapucín Bernard Bartoň zvykne spomínať príbeh, ktorý zažil počas pastorácie väzňov. Za mužom odsúdeným na smrť prišla pár dní pred popravou manželka. O ničom sa nerozprávali, len si v mlčaní vyjadrovali hlbokú lásku. To isté robí duša, ktorá kontempluje. Plne sa odovzdáva Bohu a on ju v absolútnej láske – presahujúcej všetky pojmy a vzťahy – objíma. Jeden veriaci z farnosti sv. Jána Vianey sa často modlil v kostole, a keď sa ho ľudia pýtali, čo toľko Kristovi hovorí, odpovedal: „Dívam sa na Pána a Pán sa díva na mňa.“ Svätec a mystik Ján z Kríža v diele Temná noc píše základnú poučku kontemplácie: „Úplne stačí v pokoji a v tichu zamerať svoju pozornosť a lásku na Boha.“
Možno niekto nadobudne pocit, že ľudia oddávajúci sa kontemplatívnej praxi sú čudáci. Znalec mystickej modlitby kardinál Tomáš Špidlík to však popiera: „Nejde tu o nejaké snenie alebo útek zo sveta, ktorý nás obklopuje, ale, naopak, o intenzívny vhľad do skutočnosti.“ Doba ženie ľudstvo do čoraz vyšších obrátok. Zastavenie a oddanie sa rozjímaniu preto svet chápe ako mrhanie časom. Špidlík má však pravdu – je to obrovský klam.
Kto praktizuje stiahnutie sa mysle dovnútra, zbavuje sa plytkého nazerania na život. Neuteká pred radosťou ani utrpením, vníma hĺbku roklín života aj smrti. Pomocou kontemplácie človek preniká do tajov trpezlivosti, mierumilovnosti a nachádza pravé kráľovstvo pokoja. Kontemplácia pomáha poľudšťovať naše „ja“, pretože ho spája s najhlbším Prameňom existencie. Nie čudáci a blázni, ale najvzácnejší z ľudí vo všetkých vekoch praktizovali vnútorné stíšenie a kontempláciu. Jej ovocie siaha ďaleko, až za hranice kresťanstva. Kontempláciu poznajú mystické školy hinduizmu, budhizmu, judaizmu, islamu... Ako píše evanjelický teológ a veľký mystik Ján Maliarik vo svojom diele Kontemplácia: „Už mnohí kráčali touto Cestou do sveta divov. Mnohí našli v sebe bránu do ríše najdokonalejšieho krásna živého Boha, bránu otvorili, Boha uvideli a zakúsili jeho plnosť.“
.nahá duša vo vetre
Základ kontemplácie je obrátenie pozornosti dovnútra. V tom nám môže pomôcť v úvode spomínaný obraz „okypteného vojaka“. Predstavte si, že ste práve stratili všetky poznávacie zmysly. Nič nevidíte, nič nepočujete, nič nemôžete ovoňať ani ohmatať. Nemáte žiadne spojenie so svetom. Neexistujete? Nie, vnímate. Vnímate čo? Jedine to, čo vytvoria vaše myšlienky. Lenže keď vypnete i tie, čo zostane? Vnímanie holej existencie. Duša sa ocitne nahá vo vetre. V tej nahote a tichu ste v Božom lone.
.juraj Jordán Dovala
Autor je kňaz cirkvi československej husitskej, teológ a spisovateľ
Hudobníci z Metallicy si túto absurdne existencialistickú situáciu nevymysleli. Text vznikol na základe knihy Johnnymu dali pušku od amerického prozaika a scenáristu Daltona Trumba. Román o jednoduchom chlapcovi, ktorý veril v ideály pravdy a spravodlivosti dosiahnuteľné vojnou, sa dodnes považuje za silný pacifistický manifest. Málokomu by však zišlo na um, že tento ťažký údel môže byť návodom na mystické zameranie pozornosti do vlastného vnútra – kontempláciu. Kontemplácia totiž vyžaduje najmä uzatvorenie či až umŕtvenie vonkajších zmyslov a stiahnutie svojho vedomia do procesov vnútorného prežívania.
.prah temnej noci
Kontemplácia je stav mlčania a obnaženosti pred pravdou, bezradnosti ľudských túžob a odpútanosti od zmyslového sveta; je to hlboký ponor do sveta bez myšlienok a hnutí vôle; kontemplácia buduje chrám ticha, uháša starosti a znepokojenia; je to stav oslobodenia a odovzdania sa Najvyššej moci, ktorá je stravujúcou Láskou; kontemplácia je absolútne umlčanie vlastného chcenia a absolútne prijatie Boha. Nemalo by ísť o chvíľkové vzplanutie entuziazmu, kontemplácia je proces. Ak chce niekto nastúpiť mystickú cestu, musí často obracať svoju myseľ dovnútra. Pocit naplnenia nehľadať vo vonkajších okolnostiach, ale ponoriť sa v intenzívnom stíšení mysle do seba a postupne nachádzať transcendenciu seba, sveta a celého kozmu.
Rád karmelitánov, ktorý sa špecializuje na kontemplatívnu prax, uvádza vo svojich stanovách slová: „Kontemplácia sa začína vtedy, keď sami seba zveríme Bohu.“ Teológ Karl Rahner definuje kontempláciu ako nerušené zotrvávanie duše v Božej prítomnosti. Dodáva však, že v určitých štádiách sa plody kontemplácie prejavujú ako stavy vyprahnutosti či temnej noci (termín používal sv. Ján z Kríža), pretože človek sa zbavuje svojho zamerania na vonkajšie prostredie.
Temná noc je veľká téma kontemplácie. Nejde len o prvotné prežívania, keď adept hľadí do svojho vnútra mesiace, niekedy aj roky a okrem tmy a mŕtvolného ticha nevidí a nepočuje nič iné. Aj pokročilí mystici zažívajú na ceste chvíle, keď „Boh zahaľuje svoju tvár“. Volajú ho, klopú na dvere, a odozva neprichádza – Boh sa halí do tmy. Tieto momenty mystici porovnávajú s golgotským prežívaním Krista v okamihu úzkostnej agónie, keď volal: „Bože môj, prečo si ma opustil!“ Mystik musí tieto stavy prežiť niekoľkokrát, aby pochopil, že prítomnosť a pôsobenie Boha v našich životoch nie je samozrejmé. Temná noc ho stopercentne naučí nikoho neodsudzovať. Dokonca ani ateistov, ani tých, ktorí žijú znám neznámych dôvodov v odlúčení od Boha.
.dívam sa na Pána
Kontemplácia nie je len sedenie so založenými rukami. Je to v prvom rade cesta morálneho úsilia, celodennej disciplíny, snaha o poctivé konanie a neustále žitie s myšlienkou na Boha. Mystik doslova chodí a prebýva s Bohom. Samotné pohrúženie sa do seba, vnímanie ticha či prijímanie mystických obrazov a zážitkov – to je až záverečná fáza.
Obsah kontemplácie sa slovne veľmi ťažko vyjadruje, je to jednoducho prežívanie harmónie s Bohom. Kapucín Bernard Bartoň zvykne spomínať príbeh, ktorý zažil počas pastorácie väzňov. Za mužom odsúdeným na smrť prišla pár dní pred popravou manželka. O ničom sa nerozprávali, len si v mlčaní vyjadrovali hlbokú lásku. To isté robí duša, ktorá kontempluje. Plne sa odovzdáva Bohu a on ju v absolútnej láske – presahujúcej všetky pojmy a vzťahy – objíma. Jeden veriaci z farnosti sv. Jána Vianey sa často modlil v kostole, a keď sa ho ľudia pýtali, čo toľko Kristovi hovorí, odpovedal: „Dívam sa na Pána a Pán sa díva na mňa.“ Svätec a mystik Ján z Kríža v diele Temná noc píše základnú poučku kontemplácie: „Úplne stačí v pokoji a v tichu zamerať svoju pozornosť a lásku na Boha.“
Možno niekto nadobudne pocit, že ľudia oddávajúci sa kontemplatívnej praxi sú čudáci. Znalec mystickej modlitby kardinál Tomáš Špidlík to však popiera: „Nejde tu o nejaké snenie alebo útek zo sveta, ktorý nás obklopuje, ale, naopak, o intenzívny vhľad do skutočnosti.“ Doba ženie ľudstvo do čoraz vyšších obrátok. Zastavenie a oddanie sa rozjímaniu preto svet chápe ako mrhanie časom. Špidlík má však pravdu – je to obrovský klam.
Kto praktizuje stiahnutie sa mysle dovnútra, zbavuje sa plytkého nazerania na život. Neuteká pred radosťou ani utrpením, vníma hĺbku roklín života aj smrti. Pomocou kontemplácie človek preniká do tajov trpezlivosti, mierumilovnosti a nachádza pravé kráľovstvo pokoja. Kontemplácia pomáha poľudšťovať naše „ja“, pretože ho spája s najhlbším Prameňom existencie. Nie čudáci a blázni, ale najvzácnejší z ľudí vo všetkých vekoch praktizovali vnútorné stíšenie a kontempláciu. Jej ovocie siaha ďaleko, až za hranice kresťanstva. Kontempláciu poznajú mystické školy hinduizmu, budhizmu, judaizmu, islamu... Ako píše evanjelický teológ a veľký mystik Ján Maliarik vo svojom diele Kontemplácia: „Už mnohí kráčali touto Cestou do sveta divov. Mnohí našli v sebe bránu do ríše najdokonalejšieho krásna živého Boha, bránu otvorili, Boha uvideli a zakúsili jeho plnosť.“
.nahá duša vo vetre
Základ kontemplácie je obrátenie pozornosti dovnútra. V tom nám môže pomôcť v úvode spomínaný obraz „okypteného vojaka“. Predstavte si, že ste práve stratili všetky poznávacie zmysly. Nič nevidíte, nič nepočujete, nič nemôžete ovoňať ani ohmatať. Nemáte žiadne spojenie so svetom. Neexistujete? Nie, vnímate. Vnímate čo? Jedine to, čo vytvoria vaše myšlienky. Lenže keď vypnete i tie, čo zostane? Vnímanie holej existencie. Duša sa ocitne nahá vo vetre. V tej nahote a tichu ste v Božom lone.
.juraj Jordán Dovala
Autor je kňaz cirkvi československej husitskej, teológ a spisovateľ
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.