Seriál o majorovi Zemanovi vznikal pod dohľadom vtedajšieho Federálneho ministerstva vnútra a ideológov komunistickej strany. Obzvlášť veľký záujem dohliadači javili o diely odohrávajúce sa v rokoch 1967, 1968 a 1969.
Idea nakrútiť seriál propagujúci represívne zložky skrsla v hlavách súdruhov už začiatkom 70. rokov. Pracovníci tlačového odboru ministerstva vnútra – a samozrejme nielen oni – si uvedomovali, že po verejnej kritike Štátnej bezpečnosti v roku 1968 a po nasadení Verejnej bezpečnosti proti demonštrantom v roku 1969 je dôvera verejnosti v bezpečnostný aparát otrasená. Preto, ako píše Daniel Růžička v knihe Major Zeman: Zákulisí televizního seriálu, pripravili propagačnú vlnu v médiách.
Nešlo len o publicistické Felície (napríklad známa Federálna kriminálna ústredňa pátra), ale aj kriminalistické filmy či seriál „o úspešnej činnosti pracovníka československej spravodajskej služby.“ Seriál sa síce nerealizoval, ale vnútro neprestávalo mať záujem.
.poradcovia
Aspoň aké-také obrysy seriál nadobudol začiatkom roka 1973, keď vedenie armádnej a bezpečnostnej redakcie televízie predložilo prepracovaný námet s názvom Ideový návrh seriálu Třicet slavných případu majora X, ktorého hlavnou postavou mal byť hrdina tridsaťročného budovania socializmu a ktorý by bol tak trochu inšpirovaný poľským kapitánom Klossom. Vedenie televízie, ministerstvo a nakoniec aj Ústredný výbor strany súhlasili.
Spolupráca s ministerstvom mala dvojakú povahu: rezort podporoval tvorcov materiálne a technicky a zároveň jeho tlačové oddelenie tvorcom výdatne radilo. Ako píše Růžička, Scenárista Jiří Procházka najprv pripravil s náčelníkom tlačového odboru návrh ideovej koncepcie seriálu a tém jednotlivých dielov, podľa ktorých historici vyhľadali v archívoch ministerstva vhodné prípady, charakteristické pre ten-ktorý rok. Procházka potom koncepciu dopracoval a a poradcovia ju definitívne schválili. Po tom, ako každú desiatku dielov schválil aj režisér Jiří Sequens, išla na schválenie ideovej komisii ministerstva. Definitívny podpis nakoniec pripojil šéfredaktor armádnej a bezpečnostnej redakcie.
.biľakova pravda
Najostrejšie sledovanými boli však tri príbehy odohrávajúce sa v krízovom období rokov 1967 – 1969. Diely Klauni, Hrdelní pře (neskôr premenovaná na Štvanice) a Studna v súlade s Poučením z krízového vývoja v strane a v spoločnosti túto etapu československej histórie zobrazujú ako pokus nepriateľov socializmu o zmenu pomerov v krajine.
Prvý problém sa podľa Ružičku objavil pri pracovnej projekcii Klaunov (v tejto časti vyšetruje Zeman prípad postrelenej speváčky, v ktorom je hlavným podozrivým reformisticky či protisocialisticky naladený básnik Daneš, Zeman dostane rozkaz vyšetrovanie zastaviť). Na premietaní sa osobne zúčastnil aj vtedajší tajomník Ústredného výboru Vasil Biľak , ktorý s predvedeným dielom nebol spokojný a požadoval úpravy.
Na prvýkrát neprešla ani Hrdelní pře (tento diel sa točí okolo rehabilitácie kňaza, odsúdeného v roku 1953 v prípade tzv. plánických vrážd, Zemana zrádza jeho spolupracovník a prichádza o miesto vedúceho pražskej kriminálky), ktorú pre zmenu zhliadol normalizačný televízny riaditeľ Zelenka. Hoci Procházkov námet prešiel u ministra vnútra a literárny scenár mal požehnanie od tajomníka ÚV KSČ Fojtíka, televízni fiunkcionári sa ukázali pápežskejší od pápeža. Pretočených malo byť 1 103 metrov filmu z celkovej dĺžky 2 142 metrov. Režisér Sequens, ktorý scenár prerábal, ešte viac vypichol „kontrarevolučnú činnosť nepriateľov režimu.“
Ako píše Růžička, najmenšie starosti boli s dielom Studna (Zeman pracuje na obvodnom oddelení na pražskom Žižkove a súkromne sa vydáva vyriešiť príčiny rodinnej tragédie, po úspešnom vyriešení kauzy je opäť menovaný za náčelníka pražskej kriminálky), ktorého pracovný zostrih bol schválený bez pripomienok, len s odporúčaním vystrihnúť v jednej scéne vetu: „V dubnu, ještě tam budou“ a upraviť ju na „Duben, ještě tam budem.“
Meniť ale ani nebolo veľmi čo. Hoci tento diel patrí k najobľúbenejším, je aj jedným z najviac ideologicky zaťažených. Zeman v ňom hovorí o „vyčistení svinčíka“ a pomocník Verejnej bezpečnosti, ktorý Zemanovi s vyšetrovaním pomáha, vysloví takéto vety: „Loni v osmašedesátém mi tu vytloukli okna. Všude bylo vápnem napsáno Maštalíř je fízl, pověste ho! Bůhví, jak by to bylo se mnou dopadlo, kdyby nebyli přišli.“
Idea nakrútiť seriál propagujúci represívne zložky skrsla v hlavách súdruhov už začiatkom 70. rokov. Pracovníci tlačového odboru ministerstva vnútra – a samozrejme nielen oni – si uvedomovali, že po verejnej kritike Štátnej bezpečnosti v roku 1968 a po nasadení Verejnej bezpečnosti proti demonštrantom v roku 1969 je dôvera verejnosti v bezpečnostný aparát otrasená. Preto, ako píše Daniel Růžička v knihe Major Zeman: Zákulisí televizního seriálu, pripravili propagačnú vlnu v médiách.
Nešlo len o publicistické Felície (napríklad známa Federálna kriminálna ústredňa pátra), ale aj kriminalistické filmy či seriál „o úspešnej činnosti pracovníka československej spravodajskej služby.“ Seriál sa síce nerealizoval, ale vnútro neprestávalo mať záujem.
.poradcovia
Aspoň aké-také obrysy seriál nadobudol začiatkom roka 1973, keď vedenie armádnej a bezpečnostnej redakcie televízie predložilo prepracovaný námet s názvom Ideový návrh seriálu Třicet slavných případu majora X, ktorého hlavnou postavou mal byť hrdina tridsaťročného budovania socializmu a ktorý by bol tak trochu inšpirovaný poľským kapitánom Klossom. Vedenie televízie, ministerstvo a nakoniec aj Ústredný výbor strany súhlasili.
Spolupráca s ministerstvom mala dvojakú povahu: rezort podporoval tvorcov materiálne a technicky a zároveň jeho tlačové oddelenie tvorcom výdatne radilo. Ako píše Růžička, Scenárista Jiří Procházka najprv pripravil s náčelníkom tlačového odboru návrh ideovej koncepcie seriálu a tém jednotlivých dielov, podľa ktorých historici vyhľadali v archívoch ministerstva vhodné prípady, charakteristické pre ten-ktorý rok. Procházka potom koncepciu dopracoval a a poradcovia ju definitívne schválili. Po tom, ako každú desiatku dielov schválil aj režisér Jiří Sequens, išla na schválenie ideovej komisii ministerstva. Definitívny podpis nakoniec pripojil šéfredaktor armádnej a bezpečnostnej redakcie.
.biľakova pravda
Najostrejšie sledovanými boli však tri príbehy odohrávajúce sa v krízovom období rokov 1967 – 1969. Diely Klauni, Hrdelní pře (neskôr premenovaná na Štvanice) a Studna v súlade s Poučením z krízového vývoja v strane a v spoločnosti túto etapu československej histórie zobrazujú ako pokus nepriateľov socializmu o zmenu pomerov v krajine.
Prvý problém sa podľa Ružičku objavil pri pracovnej projekcii Klaunov (v tejto časti vyšetruje Zeman prípad postrelenej speváčky, v ktorom je hlavným podozrivým reformisticky či protisocialisticky naladený básnik Daneš, Zeman dostane rozkaz vyšetrovanie zastaviť). Na premietaní sa osobne zúčastnil aj vtedajší tajomník Ústredného výboru Vasil Biľak , ktorý s predvedeným dielom nebol spokojný a požadoval úpravy.
Na prvýkrát neprešla ani Hrdelní pře (tento diel sa točí okolo rehabilitácie kňaza, odsúdeného v roku 1953 v prípade tzv. plánických vrážd, Zemana zrádza jeho spolupracovník a prichádza o miesto vedúceho pražskej kriminálky), ktorú pre zmenu zhliadol normalizačný televízny riaditeľ Zelenka. Hoci Procházkov námet prešiel u ministra vnútra a literárny scenár mal požehnanie od tajomníka ÚV KSČ Fojtíka, televízni fiunkcionári sa ukázali pápežskejší od pápeža. Pretočených malo byť 1 103 metrov filmu z celkovej dĺžky 2 142 metrov. Režisér Sequens, ktorý scenár prerábal, ešte viac vypichol „kontrarevolučnú činnosť nepriateľov režimu.“
Ako píše Růžička, najmenšie starosti boli s dielom Studna (Zeman pracuje na obvodnom oddelení na pražskom Žižkove a súkromne sa vydáva vyriešiť príčiny rodinnej tragédie, po úspešnom vyriešení kauzy je opäť menovaný za náčelníka pražskej kriminálky), ktorého pracovný zostrih bol schválený bez pripomienok, len s odporúčaním vystrihnúť v jednej scéne vetu: „V dubnu, ještě tam budou“ a upraviť ju na „Duben, ještě tam budem.“
Meniť ale ani nebolo veľmi čo. Hoci tento diel patrí k najobľúbenejším, je aj jedným z najviac ideologicky zaťažených. Zeman v ňom hovorí o „vyčistení svinčíka“ a pomocník Verejnej bezpečnosti, ktorý Zemanovi s vyšetrovaním pomáha, vysloví takéto vety: „Loni v osmašedesátém mi tu vytloukli okna. Všude bylo vápnem napsáno Maštalíř je fízl, pověste ho! Bůhví, jak by to bylo se mnou dopadlo, kdyby nebyli přišli.“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.