... čudný krehký koláčik, čo vyzerá ako do seba zavinuté plátno. My ho voláme štrúdľa.
Niektorí hovoria, že práve tým, kde všade sa tradične k nedeľnému obedu či poobedňajšej káve pripravovala štrúdľa, vieme veľmi presne zrekonštruovať bývalé hranice veľkej rakúsko-uhorskej monarchie. Je jedno, či to bol Slovinec, Čech, Moravák, Švajčiar, Rakúšan, Talian, Maďar, Slovák , Žid, Srb, Chorvát, Poliak, alebo Alsasan, pokiaľ jeho babička ťahala doma štrúdľu, bol to do roku 1918 našinec.
Štrúdľa vraj pochádza priamo zo srdca monarchie, prvý zapísaný recept je z roku 1696 a leží dodnes vo Viedenskej mestskej knižnici. Najväčšiu slávu štrúdľa zažila v osemnástom storočí spolu s rozmachom kaviarenskej kultúry. To, že naša rakúsko-uhorská kuchyňa čerpá z obrovskej rôznorodosti ľudí, ktorí v monarchii žili, je dávno známe. No štrúdľa je dôkazom ešte niečoho ďalšieho. Naša kuchyňa je ovplyvnená aj tými, ktorí k nám skočili takrečeno na kratučkú, možno trošku výbojnejšiu návštevu a ako to už býva, priniesli si so sebou nielen chuť plieniť a nadväzovať krátkodobé romantické zväzky, ale aj klasiky vlastnej kuchyne. A tak sa spolu s Turkami do Viedne dostalo v pätnástom storočí aj veľmi tenké ťahané cesto, ktoré niektoré národy volajú filo či kôry. My ho už poznáme pod názvom štrúdľové, pretože v našich končinách sa exotická turecká baklava poeurópčila na značne umravnenú štrúdľu.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.