Stručný a jasný odkaz tohto znenia zanechali na železnom zásobníku na vodu zúfalí záhradkári z chatkovej kolónie na okraji Jelšavy. Nepomohlo. Zlodeji asi nevedia čítať.
Poklopy ukradli a predali do zberu. Dlhodobo tu „speňažujú“ aj kovové ploty, strechy, poklopy na kanály či zábradlia.
Do tohto trojtisícového gemerského mestečka zavítala nová doba železná. Či skôr hrdzavá. Kradne sa vo dne v noci. Beztrestne, drzo a okato. Nevie si s tým rady primátor, polícia ani SBS. Nedávno spadol v bytovke chlapec do šachty, z ktorej ktosi ukradol poklop. Zázrakom sa mu nič vážne nestalo. Je to tá povestná kvapka, ktorou pretečie pohár trpezlivosti?
.dobyvatelia stratených kovov
„Ujo, pustite môjho brata. Ideme na prázdniny. Ujo, pustite ho,“ nalieha rómsky chlapček pred budovou polície v Jelšave. „Ujo“ policajt je však neoblomný. Maloletého brata pustia, až keď s ním spíšu zápisnicu o krádeži železného oplotenia. To je asi tak všetko, čo s ním môžu urobiť. Bežná rutina. Deň ako každý iný. „Čo by pomohlo? Keby zrušili všetky výkupne kovov,“ vraví mi šéf tunajšej policajnej stanice Ľubomír Kováč. Znie to logicky. Kde niet odberateľa, niet ani dodávateľa. Ani to by však nepomohlo. V poslednom čase sem jazdia počerní výkupcovia na otlčených ladách s maďarskými ŠPZ. Platia dvakrát viac ako slovenské výkupne, priamo na ruku a na ulici. Schengen im priniesol raj. Do Jelšavy je to z Maďarska necelých 30 kilometrov.
„Pojazdní výkupcovia sú dokonca takí drzí, že si chceli zaplatiť oznam v našom mestskom rozhlase,“ poznamená primátor Milan Kolesár. Dnes je utorok. V záhradkárskej osade na neho vyšla nočná strážna služba. Záhradkári sa tu striedajú, aby im nepokradli úrodu. No nielen to. Zmizli tu takmer dva kilometre kovového potrubia. Dva roky boli bez vody. Potom ho nahradili potrubím z plastu. Kolónia leží na trase z mesta na haldy magnezitky, kde často chodia dobyvatelia stratených kovov. Záhradkári preto buldozérom nahrnuli zeminu, aby im to skomplikovali. Neodradilo ich to však. Pozoruhodným úkazom je aj železný plot popri asfaltke. Na miestach, ktoré sú na dohľad pre strážnikov z magnezitky, je nepoškodený. Ale na miestach, kde im vo výhľade prekážajú stromy, už zmizli jeho podstatné časti.
„Hľadači kovov dokážu celé dni prekopávať magnezitárske haldy. Vyhĺbili si v nich dokonca tunely, kde lozia po štyroch. Alebo sa spúšťajú na lane sto metrov do bane cez vetraciu šachtu, aby vytiahli staré železo,“ vraví primátor Kolesár.
V Jelšave nedávno zmizlo zábradlie pri obchode s potravinami za bieleho dňa. Predavačka si nič nevšimla. Vraj sa tam hrali rómske deti. Na asfaltke a chodníkoch pri obchode zmizli viaceré poklopy kanálov. Mesto dalo vyrobiť nové z kovu, ktoré privarili tak, aby sa nedali zobrať. Alebo šikovní údržbári zo školy či magnezitky vyhotovia poklopy z laminátu či betónu. Kradnú sa aj kovové oplotenia z cintorína či platne z hrobov, ktoré páchatelia rozdrvia tak, aby oddelili betón od kovovej armatúry. Rodičom pracovníčky mestského úradu ktosi za bieleho dňa rozoberal plot v záhrade. Inde ukradli v noci kovovú rohož spred dverí, kade chodia ľudia s kočíkmi. Mesto nemá milióny na mestskú políciu, v rádovo nižšej sume si však zaplatilo služby SBS Berkut, s.r.o, ktorá stráži štrnást objektov v meste.
.rabovanie kaštieľa
Najhoršie je na tom nádherný kaštieľ. Mesto ho už dlhé roky bezvýsledne ponúka na predaj. Je ochotné znížiť cenu z troch na jeden milión korún. Nutné opravy si pritom vyžadujú 300 miliónov. Záujemcovia občas prídu, poobzerajú sa a idú preč. Ide pritom o unikát, aký nemá v okolí páru. Koháryovci ho postavili na prelome 18. a 19. storočia, pričom sa sobášom dostal do rúk Coburgovcov. Po 2. svetovej vojne začal pustnúť. Ešte v 50. rokoch tu fungovala lesnícka škola. Bývalý primátor chcel, aby tu sídlil vojenský archív. Pamiatkari však povolili úpravy interiéru. Sídlil tu Zväzarm, ktorý tu mal motorky a v pivniciach strelnicu. Neskôr aj klub dôchodcov, škola a internát. Od nástupu demokracie – ako tu hovoria – je kaštieľ prázdny. Zlodeji rabujú všetko kovové. Primátor odhaduje, že zmizlo 500 až 600 štvorcových metrov strechy pokrytej medenou krytinou.
„Telefonovali nám ľudia, ktorí išli z cintorína a videli, že zvnútra ktosi kradne strechu. Boli to detváky. Svietia si pritom sviečkami. Následne sme zamurovali všetky okná a prístupové otvory na prízemí. Páchatelia sa vynašli. Na najlepšie prístupnom okne na prvom poschodí si uviazali lano a vytiahli tehly zo steny tak, aby im otvory slúžili ako stúpačky...“ vraví Kolesár. „Vtipné“ je, že keď nedávno vyrušili esbéeskári páchateľov, tí ušli inou stranou kaštieľa, no nechali po sebe lup: zrolovaný plech zo strechy. Mesto ho speňažilo v zberni za 20-tisíc. Meď „ide“ po sto korún za kilo. Páchatelia zvyknú liezť dnu aj po kmeňoch blízkych stromov, z ktorých skočia na hrdzavý balkón na prvom poschodí. Riskantné, no vyplatí sa.
Vchádzam dnu s primátorom, jeho kolegom, dvomi esbéeskármi a ich vycvičeným vlčiakom. „Naposledy sme tu mali krádež asi pred mesiacom, ukradli dva metre krytiny,“ vraví Ondrej Kováč z mestského úradu. Zlodeji to majú pohodlné. Po schodoch sa dostanú až na krov, pričom medzi doskami sú medzery, cez ktoré vylezú až na strechu. Nožnicami na plech si odstrihnú, koľko chcú. Na južnej strane strechy vnútorného nádvoria je odhadom ešte asi sto metrov krytiny. Meter váži asi šest kíl. Teda 60-tisíc na ruku. Dobrá ponuka?
„Čo pomáha? Tvrdá ruka a represia, nič iné,“ vraví konateľ SBS Ján Bongya. Odkedy sem jeho ozbrojení chlapi chodia pravidelne, krádeží ubudlo.
.od Rusov k Rómom (a späť)
Jelšava je kúsok tretieho sveta v srdci EÚ. „Bieli“ utekajú, predávajú domy a pozemky pod cenu. Naopak „čierni“ sa sem sťahujú. Z Košíc či z Popradu. Počerní výkupcovia so zlatými prsteňmi na rukách sa ležérne premávajú po okolí na drahých autách a vykupujú pre nich domy. Platia cash. Oficiálne je tu desať percent Rómov, neoficiálne štyridsat. Nejde o to, že sú Rómovia, ale o to, ako žijú a ako sa (niektorí z nich) správajú. Povedzme to priamo a nekorektne. Kradnú. Jelšavania sa preto boja odísť na návštevu či na dovolenku. Vždy musí v dome niekto ostať. Konateľ SBS Bongya predpovedá, že o dvadsať rokov tu budeme mať Kosovo, vypukne etnická vojna. Nemyslím si to. „My“ nie sme Srbi a „oni“ nie sú Rómovia. Pravdu má skôr primátor.
„My Slováci radšej ustúpime, než by sme mali íst do konfliktu. Vysťahujeme sa, predáme domy, odídeme,“ vraví Kolesár, pričom tie slová možno vytesať do kameňa. Oprášme ho o pár desaťročí.
Jelšava je vyľudňované mesto duchov. Pred čarokrásnym, no načisto spustnutým kaštieľom v centre stojí zabudnuté delo a päťcípa červená hviezda, pamiatka na osloboditeľov, z ktorých sa rýchlo stali okupanti. Po invázii v auguste 1968 sa na dvadsať rokov „dočasne“ usídlili aj v tunajších kasárňach, až ich z Československa vyprášil rocker Michael Kocáb. Jelšavská delostrelecká posádka bola najväčšia, akú okupanti u nás vytvorili. Vystriedalo sa ich tu 40-tisíc. Mali tu svoje rodiny, domy a dobre zásobené obchody. Aj okupanti však Jelšavu prezývali magnezitová diera. Niektorí tu ostali dodnes. Získali „bumážku“ perspektívneho občana EÚ vďaka úcelovým sobášom s občiankami Slovenska, zväčša Rómkami.
Dnes sem prišli noví Rusi. Kapitalisti kúpili dve tretiny tunajších kasární, kde chcú sofistikovanou japonskou technológiou vyrábať kremíkové vlákna pre elektrotechnický priemysel. Tu? Zbláznili sa? Sotva. Vedia, čo činia. Iní noví Rusi si robia zálusk na tunajšiu magnezitku. Za akcie, ktoré miestni štastlivci kedysi kúpili po 30-tisíc korún, ponúkajú trištvrte milióna. Z gemerských baníkov sa možno z večera do rána stanú milionári. Primátor sa aj toho obáva. „Pokúpia si autá a peniaze sa rozkotúľajú. Keby si aspoň opravili domy,“ vzdychne si. Má opäť pravdu. Aj títo noví Rusi však vedia, čo činia. Susednú magnezitku v Lubeníku už kúpili. Jelšavská baňa je jazýčkom na váhach svetového trhu s magnezitom. Kto ju získa, bude dominovať. A po meste ruín a prízrakov sa potom budú premávať sociálne odkázaní v polmiliónových limuzínach. Prečo nie. V meste, kde pritom niet jediného hotela či penziónu. V meste dvoch výkupní kovov a lacného čínskeho obchodu, kde vždy okolo dvadsiateho, keď sa vyplácajú sociálne dávky, prekvitajú kšefty. V meste, odkiaľ zdupkal aj mobilný operátor, po ktorom sa tu nasťahoval zelovoc do domu s oranžovou fasádou. V meste kasární, z ktorých zmizli nielen ruskí, ale aj slovenskí vojaci; kasární, ktoré štát nechcel ani na väznicu.
.vyznanie mestu
Napriek tomu, či skôr práve preto Jelšavu milujem. V mojom intímnom rebríčku gubernií, kam by som rád išiel do tvorivého vyhnanstva, si drží dlhodobo prvé miesto. Milujem jelšavský čas zaseknutý v hrdle ako nemý výkrik. Milujem tiesnivé ticho, tmu preťatú zábleskami lúčov z lámp esbéeskárov, ktorí tu po nociach snoria hľadajúc páchateľov. Tunajší katolícky farár v tom nočnom tichu pravidelne počuje, ako pília plot fary alebo zábradlie mostíka nad potokom. Privolá obvykle policajtov, kým však tí prídu s „húkačkou“, páchatelia vezmú čiaru.
Keď som sem prišiel za socializmu prvýkrát, na záchode v krčme ležala mŕtvola. Upozornil som na tú skutočnosť čašníka (scenárista westernu by napísal, že ani nemrkol), zaplatil kofolu a odišiel. Odvtedy sa sem vraciam. To surrealistické mestečko, v porovnaní s ktorým bledne aj sláva Twin Peaksu, ma priťahuje silou, ktorej nie som schopný odolať. Ako teda s Jelšavou ďalej? Pomohla by nielen tvrdá ruka voči zlodejom, ale aj prísne kontroly výkupní kovov, sankcie a pokuty. Odborník na problematiku odpadov Ladislav Hegyi zo Spoločnosti priateľov zeme spomína aj bezplatné výkupné dvory, ktoré fungujú v niektorých západných krajinách. Nejde však iba o zlodejov a krádeže, ale o mesto ako také. V Jelšave dlhý čas platila stavebná uzávera, za posledných 20–30 rokov sa tu postavili iba dva domy. Miestni sa už spoliehajú iba na to, že úpadok môžu zastaviť ruskí investori. Tí možno prinesú prácu, peniaze a azda aj civilizovanejšie móresy.
Poklopy ukradli a predali do zberu. Dlhodobo tu „speňažujú“ aj kovové ploty, strechy, poklopy na kanály či zábradlia.
Do tohto trojtisícového gemerského mestečka zavítala nová doba železná. Či skôr hrdzavá. Kradne sa vo dne v noci. Beztrestne, drzo a okato. Nevie si s tým rady primátor, polícia ani SBS. Nedávno spadol v bytovke chlapec do šachty, z ktorej ktosi ukradol poklop. Zázrakom sa mu nič vážne nestalo. Je to tá povestná kvapka, ktorou pretečie pohár trpezlivosti?
.dobyvatelia stratených kovov
„Ujo, pustite môjho brata. Ideme na prázdniny. Ujo, pustite ho,“ nalieha rómsky chlapček pred budovou polície v Jelšave. „Ujo“ policajt je však neoblomný. Maloletého brata pustia, až keď s ním spíšu zápisnicu o krádeži železného oplotenia. To je asi tak všetko, čo s ním môžu urobiť. Bežná rutina. Deň ako každý iný. „Čo by pomohlo? Keby zrušili všetky výkupne kovov,“ vraví mi šéf tunajšej policajnej stanice Ľubomír Kováč. Znie to logicky. Kde niet odberateľa, niet ani dodávateľa. Ani to by však nepomohlo. V poslednom čase sem jazdia počerní výkupcovia na otlčených ladách s maďarskými ŠPZ. Platia dvakrát viac ako slovenské výkupne, priamo na ruku a na ulici. Schengen im priniesol raj. Do Jelšavy je to z Maďarska necelých 30 kilometrov.
„Pojazdní výkupcovia sú dokonca takí drzí, že si chceli zaplatiť oznam v našom mestskom rozhlase,“ poznamená primátor Milan Kolesár. Dnes je utorok. V záhradkárskej osade na neho vyšla nočná strážna služba. Záhradkári sa tu striedajú, aby im nepokradli úrodu. No nielen to. Zmizli tu takmer dva kilometre kovového potrubia. Dva roky boli bez vody. Potom ho nahradili potrubím z plastu. Kolónia leží na trase z mesta na haldy magnezitky, kde často chodia dobyvatelia stratených kovov. Záhradkári preto buldozérom nahrnuli zeminu, aby im to skomplikovali. Neodradilo ich to však. Pozoruhodným úkazom je aj železný plot popri asfaltke. Na miestach, ktoré sú na dohľad pre strážnikov z magnezitky, je nepoškodený. Ale na miestach, kde im vo výhľade prekážajú stromy, už zmizli jeho podstatné časti.
„Hľadači kovov dokážu celé dni prekopávať magnezitárske haldy. Vyhĺbili si v nich dokonca tunely, kde lozia po štyroch. Alebo sa spúšťajú na lane sto metrov do bane cez vetraciu šachtu, aby vytiahli staré železo,“ vraví primátor Kolesár.
V Jelšave nedávno zmizlo zábradlie pri obchode s potravinami za bieleho dňa. Predavačka si nič nevšimla. Vraj sa tam hrali rómske deti. Na asfaltke a chodníkoch pri obchode zmizli viaceré poklopy kanálov. Mesto dalo vyrobiť nové z kovu, ktoré privarili tak, aby sa nedali zobrať. Alebo šikovní údržbári zo školy či magnezitky vyhotovia poklopy z laminátu či betónu. Kradnú sa aj kovové oplotenia z cintorína či platne z hrobov, ktoré páchatelia rozdrvia tak, aby oddelili betón od kovovej armatúry. Rodičom pracovníčky mestského úradu ktosi za bieleho dňa rozoberal plot v záhrade. Inde ukradli v noci kovovú rohož spred dverí, kade chodia ľudia s kočíkmi. Mesto nemá milióny na mestskú políciu, v rádovo nižšej sume si však zaplatilo služby SBS Berkut, s.r.o, ktorá stráži štrnást objektov v meste.
.rabovanie kaštieľa
Najhoršie je na tom nádherný kaštieľ. Mesto ho už dlhé roky bezvýsledne ponúka na predaj. Je ochotné znížiť cenu z troch na jeden milión korún. Nutné opravy si pritom vyžadujú 300 miliónov. Záujemcovia občas prídu, poobzerajú sa a idú preč. Ide pritom o unikát, aký nemá v okolí páru. Koháryovci ho postavili na prelome 18. a 19. storočia, pričom sa sobášom dostal do rúk Coburgovcov. Po 2. svetovej vojne začal pustnúť. Ešte v 50. rokoch tu fungovala lesnícka škola. Bývalý primátor chcel, aby tu sídlil vojenský archív. Pamiatkari však povolili úpravy interiéru. Sídlil tu Zväzarm, ktorý tu mal motorky a v pivniciach strelnicu. Neskôr aj klub dôchodcov, škola a internát. Od nástupu demokracie – ako tu hovoria – je kaštieľ prázdny. Zlodeji rabujú všetko kovové. Primátor odhaduje, že zmizlo 500 až 600 štvorcových metrov strechy pokrytej medenou krytinou.
„Telefonovali nám ľudia, ktorí išli z cintorína a videli, že zvnútra ktosi kradne strechu. Boli to detváky. Svietia si pritom sviečkami. Následne sme zamurovali všetky okná a prístupové otvory na prízemí. Páchatelia sa vynašli. Na najlepšie prístupnom okne na prvom poschodí si uviazali lano a vytiahli tehly zo steny tak, aby im otvory slúžili ako stúpačky...“ vraví Kolesár. „Vtipné“ je, že keď nedávno vyrušili esbéeskári páchateľov, tí ušli inou stranou kaštieľa, no nechali po sebe lup: zrolovaný plech zo strechy. Mesto ho speňažilo v zberni za 20-tisíc. Meď „ide“ po sto korún za kilo. Páchatelia zvyknú liezť dnu aj po kmeňoch blízkych stromov, z ktorých skočia na hrdzavý balkón na prvom poschodí. Riskantné, no vyplatí sa.
Vchádzam dnu s primátorom, jeho kolegom, dvomi esbéeskármi a ich vycvičeným vlčiakom. „Naposledy sme tu mali krádež asi pred mesiacom, ukradli dva metre krytiny,“ vraví Ondrej Kováč z mestského úradu. Zlodeji to majú pohodlné. Po schodoch sa dostanú až na krov, pričom medzi doskami sú medzery, cez ktoré vylezú až na strechu. Nožnicami na plech si odstrihnú, koľko chcú. Na južnej strane strechy vnútorného nádvoria je odhadom ešte asi sto metrov krytiny. Meter váži asi šest kíl. Teda 60-tisíc na ruku. Dobrá ponuka?
„Čo pomáha? Tvrdá ruka a represia, nič iné,“ vraví konateľ SBS Ján Bongya. Odkedy sem jeho ozbrojení chlapi chodia pravidelne, krádeží ubudlo.
.od Rusov k Rómom (a späť)
Jelšava je kúsok tretieho sveta v srdci EÚ. „Bieli“ utekajú, predávajú domy a pozemky pod cenu. Naopak „čierni“ sa sem sťahujú. Z Košíc či z Popradu. Počerní výkupcovia so zlatými prsteňmi na rukách sa ležérne premávajú po okolí na drahých autách a vykupujú pre nich domy. Platia cash. Oficiálne je tu desať percent Rómov, neoficiálne štyridsat. Nejde o to, že sú Rómovia, ale o to, ako žijú a ako sa (niektorí z nich) správajú. Povedzme to priamo a nekorektne. Kradnú. Jelšavania sa preto boja odísť na návštevu či na dovolenku. Vždy musí v dome niekto ostať. Konateľ SBS Bongya predpovedá, že o dvadsať rokov tu budeme mať Kosovo, vypukne etnická vojna. Nemyslím si to. „My“ nie sme Srbi a „oni“ nie sú Rómovia. Pravdu má skôr primátor.
„My Slováci radšej ustúpime, než by sme mali íst do konfliktu. Vysťahujeme sa, predáme domy, odídeme,“ vraví Kolesár, pričom tie slová možno vytesať do kameňa. Oprášme ho o pár desaťročí.
Jelšava je vyľudňované mesto duchov. Pred čarokrásnym, no načisto spustnutým kaštieľom v centre stojí zabudnuté delo a päťcípa červená hviezda, pamiatka na osloboditeľov, z ktorých sa rýchlo stali okupanti. Po invázii v auguste 1968 sa na dvadsať rokov „dočasne“ usídlili aj v tunajších kasárňach, až ich z Československa vyprášil rocker Michael Kocáb. Jelšavská delostrelecká posádka bola najväčšia, akú okupanti u nás vytvorili. Vystriedalo sa ich tu 40-tisíc. Mali tu svoje rodiny, domy a dobre zásobené obchody. Aj okupanti však Jelšavu prezývali magnezitová diera. Niektorí tu ostali dodnes. Získali „bumážku“ perspektívneho občana EÚ vďaka úcelovým sobášom s občiankami Slovenska, zväčša Rómkami.
Dnes sem prišli noví Rusi. Kapitalisti kúpili dve tretiny tunajších kasární, kde chcú sofistikovanou japonskou technológiou vyrábať kremíkové vlákna pre elektrotechnický priemysel. Tu? Zbláznili sa? Sotva. Vedia, čo činia. Iní noví Rusi si robia zálusk na tunajšiu magnezitku. Za akcie, ktoré miestni štastlivci kedysi kúpili po 30-tisíc korún, ponúkajú trištvrte milióna. Z gemerských baníkov sa možno z večera do rána stanú milionári. Primátor sa aj toho obáva. „Pokúpia si autá a peniaze sa rozkotúľajú. Keby si aspoň opravili domy,“ vzdychne si. Má opäť pravdu. Aj títo noví Rusi však vedia, čo činia. Susednú magnezitku v Lubeníku už kúpili. Jelšavská baňa je jazýčkom na váhach svetového trhu s magnezitom. Kto ju získa, bude dominovať. A po meste ruín a prízrakov sa potom budú premávať sociálne odkázaní v polmiliónových limuzínach. Prečo nie. V meste, kde pritom niet jediného hotela či penziónu. V meste dvoch výkupní kovov a lacného čínskeho obchodu, kde vždy okolo dvadsiateho, keď sa vyplácajú sociálne dávky, prekvitajú kšefty. V meste, odkiaľ zdupkal aj mobilný operátor, po ktorom sa tu nasťahoval zelovoc do domu s oranžovou fasádou. V meste kasární, z ktorých zmizli nielen ruskí, ale aj slovenskí vojaci; kasární, ktoré štát nechcel ani na väznicu.
.vyznanie mestu
Napriek tomu, či skôr práve preto Jelšavu milujem. V mojom intímnom rebríčku gubernií, kam by som rád išiel do tvorivého vyhnanstva, si drží dlhodobo prvé miesto. Milujem jelšavský čas zaseknutý v hrdle ako nemý výkrik. Milujem tiesnivé ticho, tmu preťatú zábleskami lúčov z lámp esbéeskárov, ktorí tu po nociach snoria hľadajúc páchateľov. Tunajší katolícky farár v tom nočnom tichu pravidelne počuje, ako pília plot fary alebo zábradlie mostíka nad potokom. Privolá obvykle policajtov, kým však tí prídu s „húkačkou“, páchatelia vezmú čiaru.
Keď som sem prišiel za socializmu prvýkrát, na záchode v krčme ležala mŕtvola. Upozornil som na tú skutočnosť čašníka (scenárista westernu by napísal, že ani nemrkol), zaplatil kofolu a odišiel. Odvtedy sa sem vraciam. To surrealistické mestečko, v porovnaní s ktorým bledne aj sláva Twin Peaksu, ma priťahuje silou, ktorej nie som schopný odolať. Ako teda s Jelšavou ďalej? Pomohla by nielen tvrdá ruka voči zlodejom, ale aj prísne kontroly výkupní kovov, sankcie a pokuty. Odborník na problematiku odpadov Ladislav Hegyi zo Spoločnosti priateľov zeme spomína aj bezplatné výkupné dvory, ktoré fungujú v niektorých západných krajinách. Nejde však iba o zlodejov a krádeže, ale o mesto ako také. V Jelšave dlhý čas platila stavebná uzávera, za posledných 20–30 rokov sa tu postavili iba dva domy. Miestni sa už spoliehajú iba na to, že úpadok môžu zastaviť ruskí investori. Tí možno prinesú prácu, peniaze a azda aj civilizovanejšie móresy.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.