Definitívny „pohrebný“ kurz, ktorým po novom roku prepočítame hodnotu všetkého, je už určený a nemenný. Rovnica „výhodnosti“ však má toľko premenných, že každému vyjde výsledok, aký si želá.
Stanovenie definitívneho výmenného kurzu koruny pri zavedení eura od prvého januára budúceho roka je vlastne len formalitou, ďalším z „míľnikov“ formálneho politického a ekonomického procesu prijímania euromeny. A predsa: až taká obyčajná formalita to zjavne nebola.
Ani nemohla byť. Konverzný kurz totiž určuje hodnotu celého nášho majetku. Každý halier sa počíta, pretože pri väčších sumách, akými sú hodnota nehnuteľnosti, úspory alebo povedzme súčet výplat v najbližších piatich rokoch, aj zdanlivo drobné sumy narastajú do citeľných rozmerov.
.skvelá tridsiatka
Je teda rozhodnutie ministrov financií krajín eurozóny, že Slovensko vymení koruny za eurá v kurze 30,126 SKK/Euro dobrou správou? Odpoveď nie je vôbec taká jednoduchá, ako by sa mohlo zdať. A hoci tento záver je pomerne triviálny, jeho opakovanie je v záplave jednoznačných súdov stále potrebné, pretože zo spôsobu argumentácie vyplýva miera pochopenia či nepochopenia toho, čo sa na Slovensku v posledných rokoch deje.
Aj skeptik musí uznať, že dotiahnutie konverzného kurzu tesne k hodnote 30 korún za eur je nečakane dobrým rozuzlením hádanky, kde sa kurz skončí. Ešte nedávno, len pred pár mesiacmi, sa za úplne realistickú (a konsenzuálne označovanú za „rovnovážnu“) označovala úroven okolo 32 korún za euro. A ešte pred dvoma rokmi vyzerala veľmi priaznivo aj úroven pod 38 korún za euro. Tridsiatka je preto lepšia, nech ktokoľvek čakal.
Argument, že tak ako koruna posilňovala (a teda voči západným krajinám relatívne zvyšovala naše bohatstvo) doteraz, mohla by aj ďalej, a preto je jej zafixovanie a nahradenie eurom predčasné a chybné, sa ponúka na ligotavej tácke. Je však lepšie nenechať sa oslepiť tým leskom: práve pri tomto argumente je totiž v hre priveľa premenných na akékoľvek silné vyhlásenia.
.predlžovanie úsecky?
To, že koruna dlhodobo posilňovala, bolo dané tým, že po roku 1998 sme v zásade, napriek všetkým zádrhom, po celý čas mali vládu, ktorá buď veci výrazne zlepšovala, alebo aspoň nezhoršovala. Prvá Dzurindova vláda ozdravila bankový sektor a začala s nevyhnutnými zmenami, druhá Dzurindova vláda zmodernizovala krajinu spôsobom, ktorý je aj v svetovom meradle unikátny. Dnešná vláda síce kazí všeličo, ale s eurom a s ním súvisiacimi kritériami (zdravé verejné financie) sa po krátkom váhaní tiež stotožnila.
Takže, ak koruna silnie, je to preto v kombinácii s regionálnym vývojom. Koruna je totiž slabá mena, ktorej pohyby len málokedy nekopírujú vývoj ostatných mien v regióne. Z týchto dvoch vysvetlení vyplýva, že by stačilo, keby Slovensko nemalo napríklad druhú Dzurindovu vládu, alebo keby sa táto vláda rozhodla euro nezaviesť a uprednostniť masívne zvýšenie prerozdeľovania, alebo keby sa celý región vydal „maďarskou“ cestou – a o krivke čoraz silnejšej koruny by sme mohli iba snívať.
Navyše, robiť projekcie predlžovaním úsecky minulého vývoja do budúcnosti je jednou z najklasickejších učebnicových chýb, akých sa ekonóm môže dopustiť. Z tohto všetkého teda vyplýva jediné: ako by sa vyvíjal kurz v alternatíve „neskoršie prijatie eura“, dnes nikto nemôže jednoznačne zodpovedať. Je možné, že kurz by ďalej rástol a my by sme voči zahraničiu ďalej bohatli. Ale je aj pokojne možné, že by sme sa nestačili čudovať z celkom opačného vývoja.
.vyššia inflácia
Pri debatách o tom, o koľko sme „zbohatli“ silnejúcim kurzom a ako na konci tejto hviezdnej trajektórie slovenskej koruny v časoch čoraz drahšej ropy a komodít doplatíme, sa navyše často zabúda na veľmi dôležitú vec. Nielen koruna, ale aj euro posilňuje, a to voči americkému doláru, v ktorom sa ropa, ako aj väčšina komodít obchoduje. Ceny ropy a týchto komodít sú také vysoké aj preto, že dolár slabne. Inými slovami, ak by sa svet rozhodol zrazu obchodovať s ropou v eurách, dôsledkom by nebolo dramatické zdraženie v eurozóne, ale úprava cien tak, aby zodpovedala dnešnej dolárovej úrovni.
Inflácia, o ktorej sa toľko hovorí, pochopiteľne, bude v čase nášho dobiehania vyššia (a spolu s cenami by mali rýchlejšie rásť aj platy). Ale jednak nie je dôvod očakávať dramatický vývoj (ak sa niečo dramatické mimo našej kontroly nestane), pretože Slovinsko či Pobaltie, ktorými sa často argumentuje, sú všetko veľmi špecifické prípady, z ktorých sa možno dá v niektorých aspektoch poučiť, ale určite nie vziať si nejaký všeobecne akceptovateľný odkaz.
.viera v Európu
Pochopiteľne, zavedenie eura, ku ktorému aj prostredníctvom stanovenia konverzného kurzu nezadržateľne smerujeme, má aj iné ako čisto ekonomické aspekty. Možno dokonca najmä iné aspekty, keďže euro je tak trochu nepriznaná snaha unifikovať Európu čo najviac aj politicky.
O tomto úsilí veľkých štátov EÚ si môžeme myslieť čokoľvek. Isté je, že trpí demokratickým deficitom, ale tiež sa zdá, že nijaký z dramatických scenárov „byrokratického dinosaura“, ktorý smeruje ku kolapsu, sa neuskutočňuje. Ekonomiky krajín EÚ či ešte hlbšie integrované štáty eurozóny sú veľmi rôznorodé – niektorým sa darí veľmi dobre, iným menej. Niektoré majú rozumnejšie vlády, iné menej. Ak sa nám zdá, že zaostávame za USA alebo inými časťami sveta na úrovni vedy a výskumu, vzdelania, bohatstva, produktivity, vždy existuje rozumné vysvetlenie (napríklad menej bohatí sme aj preto, že pracujeme menej tvrdo ako Američania), a kde nie je, zostáva otázka: kedy za posledné desaťročia to bolo inak?
Unifikácia Európy je politický projekt, a jeho vnímanie je preto do veľkej miery vecou presvedčenia a viery. To platí aj o prijatí euromeny, hoci tu sa niektoré veci javia ako dané. Na zavedení eura ušetria podnikatelia, ktorí obchodujú so zahraničím, veľké sumy, nazývané aj transakčné náklady (výmena meny, poistenie kurzového rizika a podobne). Zavedenie eura výrazne zvýši cenovú transparentnosť (čo však ocenia najmä tí, ktorí chodia nakupovať aj do zahraničia a budú vedieť porovnať).
Je pravdepodobné, že eliminácia hrozby menovej krízy pritiahne nejakých investorov, pre ktorých je eurozóna oveľa stabilnejším priestorom ako zóna slovenskej koruny.
Na druhej strane je možné, že prídeme o ďalšie zhodnocovanie svojho bohatstva voči západným krajinám. Celkom isto prídeme o svoju vlastnú menovú politiku a napríklad naše úrokové sadzby už viac nebudú reagovať na tunajší vývoj, ale skôr na vývoj hlavných európskych ekonomík – ak nebudeme ako-tak zladení s ich hospodárskym cyklom, budeme mať smolu.
Frenetické vítanie eura nie je namieste. A akokoľvek je akademická úvaha o možnosti odloženia eura o pár rokov lákavá, namieste nie je ani hľadanie dôvodov, prečo ho do poslednej chvíle ofrfľávat. Nie je totiž vylúčené, že za dnešnú stabilitu a dobré časy vďačíme práve jemu. 30,126-korunovému euru.
Stanovenie definitívneho výmenného kurzu koruny pri zavedení eura od prvého januára budúceho roka je vlastne len formalitou, ďalším z „míľnikov“ formálneho politického a ekonomického procesu prijímania euromeny. A predsa: až taká obyčajná formalita to zjavne nebola.
Ani nemohla byť. Konverzný kurz totiž určuje hodnotu celého nášho majetku. Každý halier sa počíta, pretože pri väčších sumách, akými sú hodnota nehnuteľnosti, úspory alebo povedzme súčet výplat v najbližších piatich rokoch, aj zdanlivo drobné sumy narastajú do citeľných rozmerov.
.skvelá tridsiatka
Je teda rozhodnutie ministrov financií krajín eurozóny, že Slovensko vymení koruny za eurá v kurze 30,126 SKK/Euro dobrou správou? Odpoveď nie je vôbec taká jednoduchá, ako by sa mohlo zdať. A hoci tento záver je pomerne triviálny, jeho opakovanie je v záplave jednoznačných súdov stále potrebné, pretože zo spôsobu argumentácie vyplýva miera pochopenia či nepochopenia toho, čo sa na Slovensku v posledných rokoch deje.
Aj skeptik musí uznať, že dotiahnutie konverzného kurzu tesne k hodnote 30 korún za eur je nečakane dobrým rozuzlením hádanky, kde sa kurz skončí. Ešte nedávno, len pred pár mesiacmi, sa za úplne realistickú (a konsenzuálne označovanú za „rovnovážnu“) označovala úroven okolo 32 korún za euro. A ešte pred dvoma rokmi vyzerala veľmi priaznivo aj úroven pod 38 korún za euro. Tridsiatka je preto lepšia, nech ktokoľvek čakal.
Argument, že tak ako koruna posilňovala (a teda voči západným krajinám relatívne zvyšovala naše bohatstvo) doteraz, mohla by aj ďalej, a preto je jej zafixovanie a nahradenie eurom predčasné a chybné, sa ponúka na ligotavej tácke. Je však lepšie nenechať sa oslepiť tým leskom: práve pri tomto argumente je totiž v hre priveľa premenných na akékoľvek silné vyhlásenia.
.predlžovanie úsecky?
To, že koruna dlhodobo posilňovala, bolo dané tým, že po roku 1998 sme v zásade, napriek všetkým zádrhom, po celý čas mali vládu, ktorá buď veci výrazne zlepšovala, alebo aspoň nezhoršovala. Prvá Dzurindova vláda ozdravila bankový sektor a začala s nevyhnutnými zmenami, druhá Dzurindova vláda zmodernizovala krajinu spôsobom, ktorý je aj v svetovom meradle unikátny. Dnešná vláda síce kazí všeličo, ale s eurom a s ním súvisiacimi kritériami (zdravé verejné financie) sa po krátkom váhaní tiež stotožnila.
Takže, ak koruna silnie, je to preto v kombinácii s regionálnym vývojom. Koruna je totiž slabá mena, ktorej pohyby len málokedy nekopírujú vývoj ostatných mien v regióne. Z týchto dvoch vysvetlení vyplýva, že by stačilo, keby Slovensko nemalo napríklad druhú Dzurindovu vládu, alebo keby sa táto vláda rozhodla euro nezaviesť a uprednostniť masívne zvýšenie prerozdeľovania, alebo keby sa celý región vydal „maďarskou“ cestou – a o krivke čoraz silnejšej koruny by sme mohli iba snívať.
Navyše, robiť projekcie predlžovaním úsecky minulého vývoja do budúcnosti je jednou z najklasickejších učebnicových chýb, akých sa ekonóm môže dopustiť. Z tohto všetkého teda vyplýva jediné: ako by sa vyvíjal kurz v alternatíve „neskoršie prijatie eura“, dnes nikto nemôže jednoznačne zodpovedať. Je možné, že kurz by ďalej rástol a my by sme voči zahraničiu ďalej bohatli. Ale je aj pokojne možné, že by sme sa nestačili čudovať z celkom opačného vývoja.
.vyššia inflácia
Pri debatách o tom, o koľko sme „zbohatli“ silnejúcim kurzom a ako na konci tejto hviezdnej trajektórie slovenskej koruny v časoch čoraz drahšej ropy a komodít doplatíme, sa navyše často zabúda na veľmi dôležitú vec. Nielen koruna, ale aj euro posilňuje, a to voči americkému doláru, v ktorom sa ropa, ako aj väčšina komodít obchoduje. Ceny ropy a týchto komodít sú také vysoké aj preto, že dolár slabne. Inými slovami, ak by sa svet rozhodol zrazu obchodovať s ropou v eurách, dôsledkom by nebolo dramatické zdraženie v eurozóne, ale úprava cien tak, aby zodpovedala dnešnej dolárovej úrovni.
Inflácia, o ktorej sa toľko hovorí, pochopiteľne, bude v čase nášho dobiehania vyššia (a spolu s cenami by mali rýchlejšie rásť aj platy). Ale jednak nie je dôvod očakávať dramatický vývoj (ak sa niečo dramatické mimo našej kontroly nestane), pretože Slovinsko či Pobaltie, ktorými sa často argumentuje, sú všetko veľmi špecifické prípady, z ktorých sa možno dá v niektorých aspektoch poučiť, ale určite nie vziať si nejaký všeobecne akceptovateľný odkaz.
.viera v Európu
Pochopiteľne, zavedenie eura, ku ktorému aj prostredníctvom stanovenia konverzného kurzu nezadržateľne smerujeme, má aj iné ako čisto ekonomické aspekty. Možno dokonca najmä iné aspekty, keďže euro je tak trochu nepriznaná snaha unifikovať Európu čo najviac aj politicky.
O tomto úsilí veľkých štátov EÚ si môžeme myslieť čokoľvek. Isté je, že trpí demokratickým deficitom, ale tiež sa zdá, že nijaký z dramatických scenárov „byrokratického dinosaura“, ktorý smeruje ku kolapsu, sa neuskutočňuje. Ekonomiky krajín EÚ či ešte hlbšie integrované štáty eurozóny sú veľmi rôznorodé – niektorým sa darí veľmi dobre, iným menej. Niektoré majú rozumnejšie vlády, iné menej. Ak sa nám zdá, že zaostávame za USA alebo inými časťami sveta na úrovni vedy a výskumu, vzdelania, bohatstva, produktivity, vždy existuje rozumné vysvetlenie (napríklad menej bohatí sme aj preto, že pracujeme menej tvrdo ako Američania), a kde nie je, zostáva otázka: kedy za posledné desaťročia to bolo inak?
Unifikácia Európy je politický projekt, a jeho vnímanie je preto do veľkej miery vecou presvedčenia a viery. To platí aj o prijatí euromeny, hoci tu sa niektoré veci javia ako dané. Na zavedení eura ušetria podnikatelia, ktorí obchodujú so zahraničím, veľké sumy, nazývané aj transakčné náklady (výmena meny, poistenie kurzového rizika a podobne). Zavedenie eura výrazne zvýši cenovú transparentnosť (čo však ocenia najmä tí, ktorí chodia nakupovať aj do zahraničia a budú vedieť porovnať).
Je pravdepodobné, že eliminácia hrozby menovej krízy pritiahne nejakých investorov, pre ktorých je eurozóna oveľa stabilnejším priestorom ako zóna slovenskej koruny.
Na druhej strane je možné, že prídeme o ďalšie zhodnocovanie svojho bohatstva voči západným krajinám. Celkom isto prídeme o svoju vlastnú menovú politiku a napríklad naše úrokové sadzby už viac nebudú reagovať na tunajší vývoj, ale skôr na vývoj hlavných európskych ekonomík – ak nebudeme ako-tak zladení s ich hospodárskym cyklom, budeme mať smolu.
Frenetické vítanie eura nie je namieste. A akokoľvek je akademická úvaha o možnosti odloženia eura o pár rokov lákavá, namieste nie je ani hľadanie dôvodov, prečo ho do poslednej chvíle ofrfľávat. Nie je totiž vylúčené, že za dnešnú stabilitu a dobré časy vďačíme práve jemu. 30,126-korunovému euru.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.