Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Horná Lužica – z baní jazerá

.luboš Palata .časopis .týždeň vo svete

Seehotel, alebo Hotel pri jazere, má štyri hviezdičky. Pritom ešte pred dvadsiatimi rokmi bol len takou lepšou baníckou ubytovňou. A

Seehotel, alebo Hotel pri jazere, má štyri hviezdičky. Pritom ešte pred dvadsiatimi rokmi bol len takou lepšou baníckou ubytovňou. A po správnosti by sa mal volať Hotel pri bani, aj keď pri bani bývalej.


Obrovská ťažobná jama povrchovej bane na hnedé uhlie sa začína len niekoľko metrov od hotelovej reštaurácie. Keď sa zdvihne vietor, zvírený prach vyzerá ako piesočná búrka. Nečudo, celá ťažná jama najväčšmi pripomína púšť. V jej strede sa však jagá modrá hladina, ktorá pripomína, že do desiatich rokov by mal Seehotel na okraji hornolužického mestečka Grossraäschen robiť svojmu názvu česť. Dovtedy by sa mala vyše päťkilometrová ťažná jama opustenej bane naplniť vodou a pri striebornom móle, na ktoré sa zmení rameno banského rýpadla, by mali pristávať parníky.

.sen o obnovení krajiny
O niekoľko stoviek metrov ďalej je všetko pripravené na prístav pre jachty, v tejto chvíli mu chýba jediné – voda. Možno by mohla stúpať rýchlejšie, ale projektanti a ochranári rozhodli, že všetko prebehne prirodzene. Väčšinu vody v jazere budú preto tvoriť podzemné vody. Keď vystúpia na úroveň, aká je v okolitej krajine zvyčajná, vytvorí sa jazero, ktoré je zatiaľ len na mapách. Takto vzniká Lužická jazerná krajina.
Leží ani nie hodinu cesty autom po diaľnici od Berlína či Drážďan a v priebehu piatich či desiatich rokov by sa mala stať turistickým rajom, ako sú Meklenburské jazerá na sever od nemeckého hlavného mesta alebo lužný les Spreewald na juh od Berlína. Nemecko tak splatí dlh severu Lužice, ktorý sa stal za posledných päťdesiat rokov jednou veľkou hnedouhoľnou baňou – a ťažba ho zničila rovnako kruto ako napríklad severné Česko. Východonemeckí komunistickí plánovači sa v honbe za uhlím, jedinou významnejšou surovinou, ktorú Nemecká demokratická republika mala, nezastavili pred ničím. Ťažbe uhlia a na ňu nadväzujúcemu budovaniu elektrární a chemických závodov muselo ustúpiť všetko, aj stáročné mestá a dediny. Ich strata bola o to nenahraditeľnejšia, že šlo o centrá kultúry Lužických Srbov – najmenšieho slovanského národa, ktorý v nemeckom prostredí prežil vyše tisíc rokov.
Ťažba uhlia však zasadila Lužickým Srbom jednu z najťažších rán a Horná Lužica potom prakticky prestala hrať dôležitejšiu úlohu v kultúrnom a národnostnom živote tohto dnes už asi len 50-tisícového národa.
Kým lužickosrbské dediny sa na miesto baní už nikdy nevrátia, alebo sa to aspoň neplánuje, príroda dostala šancu. Časom sa vodou napustí sústava pätnástich jazier, ktoré budú prepojené riekami a kanálmi, aby po nich mohli chodiť člny a plachetnice. Po brehoch už dnes vedú cyklocestičky, počíta sa s budovaním kempov a celých vodných mestečiek hausbótov. Okolo jazier budú kilometre piesočných pláží a už dnes rastú na haldách vyťaženej zeminy nové vysadené lesy.

Nebude to hneď. Niektoré jazerá sa na plánovaný stav hladiny dostanú za rok či dva, iné až o päť či sedem rokov po nich. Spoločnosť, ktorej názov v preklade znie Lužické a stredonemecké bane, síce ešte v niektorých baniach uhlie ťaží, no väčšina jej pracovníkov sa venuje návratu tunajšej krajiny do prirodzeného stavu. „Za posledných desať rokov sa do úprav krajiny investovalo osem miliárd eur,“ hovorí jeden zo zástupcov firmy. Celkové náklady predstavujú až niekoľkonásobok tejto sumy. Ale v celkovej sume 1 200 miliárd pomoci, ktorou bohatší západ Nemecka podporuje chudobnejšie „nové spolkové krajiny“, sú to drobné.

.najväčší stroj na svete
Dodnes vidieť, že útlm ťažby pre miestnych ľudí predstavoval spásu i katastrofu zároveň. Spásu preto, že milióny ton hnedého uhlia ležia pod mnohými ďalšími mestami a dedinami, ktoré by boli museli skôr či neskôr pred ťažbou ustúpiť. A katastrofou preto, že po ukončení ťažby zmizol zdroj obživy niekoľkých generácií. Kto mohol, vzal nohy na plecia. Takto sa, podobne ako v mnohých iných častiach bývalého východného Nemecka, počet obyvateľov znížil o štvrtinu, ba niekde aj o viac. Pre turistov to však má jeden príjemný dôsledok: je tu lacno, prinajmenšom lacnejšie než inde v Nemecku.
Práve turistika zostáva nádejou do budúcnosti a miestni robia, čo môžu. Turistickou atrakciou sa stal aj obrovský EF-60, pol kilometra dlhé a sto metrov vysoké ťažobné rýpadlo, najväčší pohyblivý stroj na svete. EF-60 sa začal stavať ešte za komunizmu, ale dokončili ho v roku 1991. Uhlie ťažil iba rok, potom sa rozhodlo o uzatvorení bane. Pôvodne mal byť maxistroj vyhodený do vzduchu, no miestnym ho prišlo ľúto. Štát toto monštrum predal obciam a pred siedmimi rokmi otvorili opravený EF-60 pre turistov. Chodia sem húfne aj preto, že EF-60 vyčnieva v rovinatej krajine tak, že ho vidieť na kilometre. Človek nemusí byť najväčším fanúšikom technických hračiek na svete, aby počas poldruhakilometrovej prechádzky po obrovskom stroji žasol. „Vďaka tomu, že sme EF-60 zachovali, mám prácu ja a so mnou zopár desiatok ďalších ľudí, ktorých predtým živili bane,“ hovorí sprievodca po maxistroji. Hovorí, že nevie, prečo boli bane zatvorené, keď sú v nich zásoby miliónov a miliónov ton hnedého uhlia. „To bola taká doba,“ krčí plecami. Má na mysli začiatok 90. rokov.
O tom, že sen urobiť z bývalých baní turistický raj môže byť reálny, svedčí jazero Senftenberger, ktoré vzniklo z bývalej bane ako prvé ešte pred 20 rokmi a dnes, obklopené borovicovými lesmi, je rajom jachtárov a výletníkov z celého Nemecka. Ostrov uprostred jazera však tiež ukazuje, ako to dopadne, keď sa napúšťanie poriadne nepripraví. Je naň zakázaný vstup, pretože banské haldy, z ktorých vznikol, sa stále kĺžu do jazera. Hĺbka vody tu preto klesla zo 40 na 30 metrov.

.kde sú Srbi?
Iba o pár desiatok kilometrov na sever je oblasť, ktorá ukazuje, čím by jazerná krajina Hornej Lužice mohla o nejaký čas byť. Je to Spreewald, najsevernejší výbežok lužického osídlenia, ktorý sa udržal na miestach, kde od ľadovej doby vytvára rieka Spréva tajuplný meander. Lužickí Srbi využívali tunajšiu krajinu nielen ako prirodzenú prírodnú pevnosť, ale časom vytvorili z kanálov celú dômyselnú dopravnú sieť a zavodňovací systém zároveň. Dnes je všetko inak.
Keď v Nemecku poviete Spreewald, každému zídu na um uhorky. Sú tu naozaj výnimočné, nakladajú sa na mnoho spôsobov a v Spreewalde sa pridávajú do všetkého – aj do polievky, a dokonca je celkom dobrá. Ale rastie tu aj výnimočná cibuľa, cesnak, tekvica či kukurica.
Do Spreewaldu sa dnes chodí „na vodu“. Je to však trochu iná voda, na akú je zvyknutý našinec z Česka či Slovenska. Netečie, musí sa v nej veslovať a jazdí sa po nej buď v dvojmiestnych kajakoch, alebo na veľkých pramiciach, ktoré sa odpichujú bidlom. Na pramiciach, ktoré sú naozaj „turistické“, sa sedí na lavičkách a o bidlo, čiže o pohyb plavidla, sa stará sprievodca či sprievodkyňa. Väčšinou sú v lužickosrbskom kroji.
Sieť kanálov s priezračne čistou vodou, v ktorej dokonca žijú vydry, je dlhá vyše tisíc kilometrov a bez poriadnej mapy sa na ňu neoplatí ani vyraziť. Ale zato veslovanie v kajaku zvládne aj začiatočník. V Spreewalde nie sú splavy, a keď už treba riešiť nejaké stúpanie či klesanie, sú tu stavidlá. Niekde sa dostanete aj do „lodnej zápchy“, ale keď odbočíte z hlavných ťahov, prechádzate v tichu cez polia, lúky a lesy, občas môžete vystúpiť pri statku, kde spravidla nechýba „lodná garáž“ a malé občerstvenie. Na vode sa tu dá stráviť deň, ale aj týždeň.
Jediné, čo sa tu hľadá ťažko, sú Lužickí Srbi. Tí v tomto lužickom turistickom raji už takmer vymizli. „Bolo by dobré, keby tu robili sprievodcov, lebo sa, na rozdiel od nás Nemcov, s Poliakmi, Čechmi a Slovákmi dohovoria. Len kde ich nájsť?“ vraví recepčný v jednom hoteli. Ja som po hodinovom veslovaní z „hlavného mesta“ Spreewaldu Lübbenau dom s lužickosrbskými nápismi na dverách objavil. Jeden-jediný.

Autor je redaktor Lidových novín
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite