Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Kafka tatranský

.martin Droppa .časopis .fenomén

Na prelome rokov 1920–21 privítali Franza Kafku v najmenších veľhorách sveta snehové víchrice. Ovládol ho (aj tu) pocit bezútešnej samoty. Zdá sa, že čosi z

Na prelome rokov 1920–21 privítali Franza Kafku v najmenších veľhorách sveta snehové víchrice. Ovládol ho (aj tu) pocit bezútešnej samoty. Zdá sa, že čosi z povestnej „kafkárny“ pretrvalo v Tatrách až do súčasnosti.


 .sanatórium Tatra, kde sa liečil pražský nemecký spisovateľ židovského pôvodu, jeden z najvýznamnejších 20. storočia, už neexistuje. Na jeho mieste je dnes lúka. Odpoveď na otázku, prečo sa Kafka teperil z Prahy na liečenie práve sem a nie do niektorého z ôsmich vychýrených sanatórií v Európe, ktoré mu odporučil jeho lekár, sa už nedozvieme. Napokon, je dôležitá? To najcennejšie, čo tu po ňom ostalo, sú listy, ktoré z Tatier písal blízkym. Tak napríklad v decembri 1920 opisuje Kafka svojej sestre Ottle Kafkovej-Davidovej prvé dojmy z Tatier: „Sane ma už čakali, cesta za svitu mesiaca zasneženým horským lesom bola prekrásna, potom sme došli k veľkej, jasne osvetlenej budove pripomínajúcej  hotel, ale nezastavili sme sa tam, pokračovali sme v ceste o kúsok ďalej k tmavému, podozrivo vyzerajúcemu domu. Vystúpil som, na studenej chodbe (kde je ústredné kúrenie?) pusto, prázdno.“

.kafka a hostia Hutníkov
Kafka nenapísal počas takmer deväťmesačného pobytu vo Vysokých Tatrách nijaký román ani poviedku, len množstvo listov sestre, rodine, priateľom. Vlastne ich písal všetkým vnímavým čitateľom, pretože čítať tieto listy po toľkom čase už nie je trestným porušením listového tajomstva. Výber z Kafkovej korešpondencie z prelomu rokov 1920 a 1921 už dávno vyšiel knižne; v Nemecku v  S. Fischer Verlag, vo Francúzsku v Paris Gallimard.  U nás ho až v roku 1997 vydala Podtatranská knižnica – Podtatranské kultúrne centrum Poprad (Franz Kafka: Tatranské listy).
Sanatórium Tatra, svojho času so 43 hosťovskými izbami najväčšie v Matliaroch, ktoré boli ako osada založené okolo roku 1860, už neexistuje. Z dávnej éry kúpeľnej a ozdravovacej slávy ostala len Hlavná vila – dnes vojenské klimatické kúpele. Autor kultových románov Zámok a Proces sa v Matliaroch liečil na tuberkulózu a jeho liečebný pobyt pripomína pamätná tabuľa v miestach, kde stála vila Tatra. Z vlastnej iniciatívy ju dal vyhotoviť košický lekár Miroslav Mydlík s priateľmi, odhalená bola v máji 2001. 
V centre Prahy je Franz K. ikonou popkultúry, turistov jeho tvár atakuje z kníh, tričiek aj šiltoviek. A v Tatrách? Alžbeta Slovíková, prevádzkarka hotelov s nie príliš poetickým názvom Hutník 1 a 2, no s úctyhodnou kapacitou tisíc lôžok, tvrdí, že málokto z hostí Hutníkov prichádza do Matliarov výhradne za Kafkom. „Občas sa niekto spýta, kde je tá pamätná tabuľa. Poradíme každému. Ale najviac by o Kafkovi vedel povedať náš pán riaditeľ Čelinák, znalec miestnej historie,“ dodá prevádzkarka. Hneď sa však ospravedlní, že má prácu. Priestrannú halu hotela zaplnia po nemecky hovoriaci dôchodcovia, hrkotajúc kuframi na kolieskach.
„Pamätná tabuľa Kafku? Tak na ňu sa ma za tri roky, čo tu pracujem, spýtali traja ľudia,“ ihneď odpovie recepčná zo spomínanej vojenskej ozdravovne a radí: „O Kafkovi by mala vedieť animátorka nášho zariadenia, ale tá tu už nie je. Skúste zajtra.“ Je večer, osem preč, zmráka sa. Animátorku musím oželieť.


.kafkológovia
Kafka zomrel 3. júna 1924 v sanatóriu v Kierlingu neďaleko Viedne. Presne o 84 rokov neskôr sa uskutočnil Literárny festival Kafkove Matliare 2008. Vhodná príležitosť navštíviť pamätné miesto. Kvety prišli položiť aj spisovateľ Arnošt Lustig a Markéta Mališová, riaditeľka Centra Franza Kafku v Prahe.
„Franz Kafka svojou tvorbou hľadal tri vlastnosti či princípy zmyslu existencie: krásu, stabilitu a trvácnosť,“ vraví na besede s čitateľmi Lustig, český spisovateľ a publicista svetového významu. Vojnu prežil v Terezíne, Osvienčime a Buchenwalde, po invázii vojsk Varšavskej zmluvy do Československa emigroval. Od roku 1970 žije v USA, kde prednášal literatúru, film a scenáristiku na American University vo Washingtone.
„Zmysel života, to je hľadanie odpovede na otázku, prečo sme sa narodili, ako máme naložiť so svojím životom. Stabilita, to je trvácnosť, vyrovnanosť života, v ktorom máme plány, ciele, hľadáme cesty, ako ich dosiahnuť. Krásu nachádzame v umení a prírode. Kafka nikdy nič poriadne nedokončil, pretože túžil po dokonalosti, ktorá sa však dosiahnuť nedá. Preto stále hľadal cestu k tomuto cieľu. Vedel, že je smrteľne chorý, že skoro zomrie, stále však nástojčivo hľadal život a krásu,“ uvažuje Lustig.
 To, čo hľadal, Kafka symbolicky našiel pre neho v neznámych a zapadnutých (obrazne aj doslova myslené) Matliaroch. Prišiel tam na odporúčanie lekára za čistým vzduchom. V jeho stave ťažkej TBC to bola otázka života a smrti. Bojoval ešte necelé tri roky. Až napokon prehral.

.nové auto a staré knihy
 Markéta Mališová na besede hovorí o tom, ako Centrum získalo pôvodnú Kafkovu knižnicu, zrekonštruovanú a dlhé roky zostavovanú istým nemeckým antikvaristom: „Ten pán postupne podľa Kafkových denníkov, listov a dobovej literatúry zozbieral všetky knihy, ktoré mal Kafka v knižnici. Chýbajúce originály doplnil tými istými titulmi, ktoré nakupoval v antikvariátoch a pôvodne vyšli v tom čase, keď si ich kupoval Kafka. Celú knižnicu napokon od neho kúpila automobilka Porsche a neskôr ju venovala Kafkovmu múzeu v Prahe.“
Ťažko povedať, ako to nazvať. Nemecká precíznosť? Ilustračný príklad filantropie? Šikovný reklamný ťah? Najskôr ide o surfovanie už na dlho zdvihnutých vlnách „kafkománie“. Našinec by otázku, či by uprednostil nové Porsche, alebo hŕbu starých kníh, zrejme riešil klopkaním na čelo. Ľudia sú však rôzni.
Vo februári 1921 píše Kafka sestre Otte list, v ktorom opisuje aj spolubývajúcich v sanatóriu: (...) „Potom tu mám ešte dvoch mladých ľudí, jeden pochádza z Košíc, druhý z Budapešti, tí sú skutočne ako moji priatelia. (...) Budapešťanovi, ktorý sa veľmi zaujíma o literatúru, by som rád urobil radosť, a požičal mu pár kníh, pre neho dôležitých. Ak nájdeš v mojej knižnici niektoré z nasledujúcich kníh, pošli mi ich, prosím, doporučene: Kierkegaard: Bázeň a chvenie, Platón: Hostina (Kassnerov preklad), Hoffmann: Životopis Dostojevského.“  Dnes už nežije ani poštový doručovateľ, ktorý by mohol potvrdiť alebo, naopak, vyvrátiť, či spomínané knihy z Prahy do Matliarov Ottla bratovi poslala.
 
.o nevykúrenom svete
 Poniže zotavovní Hutník 1 a 2, ani nie päťdesiat metrov od hlavnej cesty, stojí obytný dom. Býva v ňom Jakub Šimoňák, 12-ročný žiak základnej školy v Tatranskej Lomnici. Vysoký chalan sa skejtborduje popred garáže. Meno, o ktoré nám ide, mu nie je neznáme.
„Áno, Kafku poznám. V škole na literatúre sa o ňom rozprávame. Vem, že tu žil,“ hovorí bez váhania a s istotou v hlase všetko, čo o Kafkovi v Tatrách vie. A vie toho dosť, treba uznať. Kafku síce v učebných osnovách (ešte) nemajú, Jakuba však zaujíma história miesta, kde žije už sedem rokov, po tom, čo sa do Matliarov prisťahoval z centra Spišskej Novej Vsi. V Tatrách športuje a občas sedí pri počítači, v „empétrojke“ má Kontrafakt, AC / DC, Iron Maiden, počúva starú rockovú hudbu, pretože „ejsídísí je hudba skejťákov“. Jakub, ktorý pozná Kafku, občas pozerá telku. „Fajn chlapec, možno raz vyhrá Kafkov vysokotatranský športový memoriál,“ pomyslím si, keď sa s Jakubom lúčime. Okolo po asfaltke jazdia autá, fiakrov ťahaných koňmi za sto rokov tatranskej samoty akosi ubudlo. Je chladný tatranský letný večer, 8. júna 2008. Čítam si jeho ďalší list. „Ústav je pre mňa ako perina, taký ťažký a teplý. Keby som z neho unikol, okamžite by som bol vystavený riziku, že prechladnem. Svet nie je vykúrený,“ napísal Kafka svojej sestre z Matliarov 9. marca 1921.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite