Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Z cesty, kráča Európa!

.radoslav Procházka .časopis .kritická príloha

Charondas, jeden zo slovutných antických zákonodarcov, svojho času zaviedol pravidlo, že ten, kto chce zmeniť existujúci právny stav, musí sa na verejnú obhajobu zmeny dostaviť aj s povrazom okolo krku, aby ho v

Charondas, jeden zo slovutných antických zákonodarcov, svojho času zaviedol pravidlo, že ten, kto chce zmeniť existujúci právny stav, musí sa na verejnú obhajobu zmeny dostaviť aj s povrazom okolo krku, aby ho v prípade, ak návrh na „rušenie mieru“ neprejde, bolo možné vziať efektívne na zodpovednosť.


Do našich čias sa takéto opatrenie, našťastie, nehodí. Na druhej strane, aspoň nejaký pocit viny za zbytočné molestovanie európskej verejnosti by som od pohoničov ústavnej a Lisabonskej zmluvy očakával. Z mnohých reakcií na írske „nie“ je zrejmé, že zbytočne. Prezrádzajú totiž neochvejné zotrvávanie na viacerých zásadných omyloch. Z tých, ktoré majú dopad aj na domáce súradnice, vyberám na tomto mieste tri: 1) EÚ je vesmír sám pre seba, vo vzťahu ku ktorému je Írsko externá veličina parazitickej povahy; 2) európska verejnosť je nespôsobilá rozhodovať o európskych veciach verejných; a 3) bez Lisabonskej zmluvy hrozí Únii skleróza multiplex.

.írske áno Európe
Jedným z motívov týchto reakcií je počudovanie (v skutočne exkluzívnom rozhovore pre TV Markíza ho vyslovil aj pán prezident), že Íri, ktorí toho od Únie už toľko dostali, jej povedali nie. Stotožňovanie Lisabonskej zmluvy s integráciou ako takou je pritom číra propaganda. Íri povedali len to, že necítia potrebu vyslovovať súhlas s niečím, čomu vôbec nerozumejú a o akútnej potrebe čoho nie sú presvedčení. To je rovnako proeurópsky postoj ako ten opačný. Je naozaj také ťažké pochopiť, že pri istom usporiadaní vzájomných vzťahov prináša integrácia malým a stredným štátom nepochybný úžitok a že pri inom usporiadaní pre nich, naopak, znamená bremeno? Že nesúhlas s Lisabonskou zmluvou je súhlasom so súčasnou podobou, rýchlosťou, hĺbkou a dôsledkami európskej integrácie? Že výslovné „nie“ Lisabonu znamená implicitné „áno“ pre, napríklad, Maastricht, Amsterdam či Nice? Je naozaj prejavom nevďaku, že sa írska politická reprezentácia rozhodla neignorovať vlastnú ústavu a samotné základy svojej štátoprávnej podstaty len preto, aby trochu zmiernila dnešnú frustráciu Nemecka a najmä Francúzska z ich niekdajšieho rozhodnutia spevniť a zúžiť kontinentálne politické a ekonomické väzby? O tomto pred vyše štyristo rokmi hovoril de Montaigne, keď  v prvej knihe Eseje (preložil A. Vantuch) napísal: „A keď sa postavíte na odpor novote, ktorá k vám vnikla násilím, keď sa vo všetkom a všade držíte na uzde a v medziach zákonov proti tým, ktorí majú voľné pole, ktorým je dovolené všetko, čo ich zámeru vyhovuje, ste v nerovnom a nebezpečnom postavení... ?“
Chápanie Únie ako entity, ktorá takpovediac z vlastnej vôle, vlastnými silami a „zo svojho“ nejakému štátu alebo národu niečo dáva (sebe vlastnou geniálnou skratkou vystihol toto vnímanie Shooty, keď na mešec plný peňazí pricapil nápis „Made in EÚ“ – SME, 14.6.), je nielen nekvalifikované, ale aj mimoriadne nepoctivé najmä od tých, ktorí sa tu predchádzajúce tri roky dušovali, že Únia nie je žiadny štátny zväzok a robí len to, čo jej dovolia členské štáty. Keď sa na Slovensku prezradí nejaký politik tézou, že štát niečo platí „zo svojho“, celkom správne sa naprieč mienkotvornou tlačou vyroja protestné hlasy. Keď sa podobná absurdita objaví na orbite úniovej debaty, namiesto zdvihnutých obočí vidieť len uznanlivé kývanie hlavou.

.nespôsobilí na život
Ďalší častý omyl spočíva v názore, že také dôležité a zároveň komplikované veci ako zmluvné základy EÚ by nemali byť vydané napospas pospolitému ľudu. Ak sa aj, z premiery veľkorysosti, nepristavíme pri otázke, prečo sa potom tieto dokumenty pred ľuďmi vyslovene zaklínajú, je to veľmi podobné, ako keby naša vláda predložila parlamentu návrh zákona, ktorým by k súčasnej právomoci vydávať aproximačné nariadenia získala aj právomoc vydávať, dajme tomu, harmonizačné dekréty a právomoc menovať predsedov parlamentných výborov, parlament by návrh zákona neschválil a reakcia vlády by spočívala v úvahách, ako zmeniť legislatívny proces tak, aby o návrhoch zákonov už nerozhodoval parlament, ale vláda. A komentátori by tejto reakcii vyslovovali porozumenie a podporu.
Je čudesné, že to, čo sa premýšľavým a na slobodu citlivým ľuďom zdá absurdné v domácom kontexte, im príde vhodné v kontexte európskej integrácie. Lukáš Fila (SME, 14.6.) hovorí: „Dá sa diskutovať, o čom má rozhodovať Brusel a čo majú riešiť národné vlády, koľko úradníkov platiť, či koľko míňať na poľnohospodárstvo. Nad tým všetkým však stojí základná téza, že integrácia musí pokračovať.“ Nech sa páči analógia tejto sentencie: „Dá sa diskutovať, o čom má rozhodovať ministerstvo školstva a čo majú riešiť zriaďovatelia národnostných škôl, koľko hodín budú venovať výučbe materinského jazyka a ako budú písať názvy obcí na zmiešanom území. Nad tým všetkým ale stojí základná téza, že výchova všetkých občanov Slovenskej republiky k aktívnemu vlastenectvu musí pokračovať.“

Integrácia naozaj musí pokračovať, a to tak rýchlo, do takej hĺbky a dovtedy, kým to tí, ktorí sú jej nositeľmi a adresátmi zároveň, budú považovať za vhodné. Integrácia, rovnako ako Európa, nie je žiadna bájna bytosť, majúca nárok na zbožnú úctu a žijúca si vlastným životom niekde na cyperskom pobreží, kam sa trasuje jej prvý výskyt. Európska integrácia je proces, ktorého podstata spočíva najskôr v rozhodovaní o tom, kto bude rozhodovať o životoch pol miliardy ľudí a následne v prijímaní takýchto rozhodnutí. Ak z týchto ľudí (o ktorých sa má rozhodovať) majú byť štatisti v euroaréne, nevyhnutne, zo samej logiky veci, sa v rovnakom okamihu stanú štatistami aj v aréne domácej. Ak teda aj platí nejaká axióma, neplatí v podobe, že ten a ten proces musí pokračovať, ale v podobe, že aktéri tohto procesu musia rozhodnúť, či a ako rýchlo bude pokračovať. Je to možno subtílny rozdiel, ale s dramatickými konečnými dôsledkami.

.demokracia na obtiaž
Citujem z článku bulharského liberála Ivana Krasteva (SME, 11.10. 2007), ktorý spolu s viacerými mienkotvornými stredoeurópskymi intelektuálmi pred časom skúmal topografiu populizmu v celej Európe a okrem iných vecí mu z tejto cezhraničnej štúdie vyšiel takýto záver: „Roku 2007 sú hlavnými protagonistami európskej politiky elity snívajúce sen o politicky korektnej podobne obmedzenia volebného práva. A ľud je presvedčený, že v takom režime obmedzenej svojprávnosti už žije. (...) Európske elity dnes potajomky túžia po systéme, ktorý by zbavil nezodpovedných voličov moci podkopávať racionálnu politiku, a sú viac než ochotné využiť Európsku úniu na to, aby sa tento sen uskutočnil.“ Po francúzskom, holandskom a írskom referende už netúžia potajomky, už túžia otvorene a nahlas.
Peter Schutz (SME, 15.6.) hovorí o írskom nesúhlase s Lisabonskou zmluvou ako o prejave nedôvery občanov európskych štátov k ich politikom. To sedí, do písmenka. Tou druhou stranou mince je však nedôvera politikov k občanom, ktorých zastupujú. Selektívna nedôvera, samozrejme: ešte stále ste ako-tak spôsobilí za nás vo voľbách hlasovať, ale tým sa to končí. Dávajte teda dobrý pozor, aby ste neprišli aj o túto výsadu.
O tom, aká široká je priepasť medzi takýmto postojom a tým, čo sme si zvykli nazývať demokraciou, sa baviť nemusíme. O tom, aká je hlboká, opäť Krastev: „Sme svedkami štrukturálneho konfliktu medzi elitami čoraz podozrievavejšími k demokracii a rozhnevanou verejnosťou, ktorá je čoraz antiliberálnejšia. (...) Keď štrukturálny konflikt medzi elitami a ľudom prestane byť považovaný za riziko, a zmení sa na tromf, liberálna demokracia je v nebezpečenstve. (...) Kto chce zachraňovať demokraciu, musí bojovať na dvoch frontoch: proti populistom a proti tým liberálom, ktorí pohŕdajú demokraciou.“

.euro-výkvet
Lukáš Fila v SME argumentuje, že politici rozhodujúci blízko občanom majú kvôli iracionálnym kritériám ich výberu veľmi pochybnú legitimitu a že svoje prednosti, naopak, má „dobre vycvičený európsky úradník, akokoľvek lenivý, preplatený a vzdialený.“ Nuž, osoby, majúce s výberom a/alebo pôsobením euroúradníkov bezprostrednejšiu skúsenosť ako Fila či ja, by vedeli rozprávať. Predovšetkým však takáto argumentácia znamená, že pre výkon verejnej moci je omnoho dôležitejšia miera jej kompetentnosti ako kvalita jej legitimity. To je ošúchané slovo, ale v skratke znamená asi toto: v demokracii smieme podliehať len tým pravidlám, o ktorých sa rozhoduje s naším súhlasom. Podliehanie pravidlám, o ktorých rozhodujú tí, ktorí síce od adresátov svojich rozhodnutí nedostali žiadny súhlas, ale sú na to „dobre vycvičení“, je podstatou osvietenského absolutizmu.
Mimochodom, pojmom európsky úradník sa opäť podsúva dojem, že tu existuje akýsi zasľúbený svet Európa so svojimi euroobčanmi, europolitikmi a euroúradníkmi, ktorí sú tak dáko imúnnejší voči všetkým tým neduhom, spätým práve a len s národnými štátmi. To by sa bývalá pani komisárka Cresson a jej kamarát zubár nasmiali. Ono totiž v tom Bruseli nesedí žiaden novovyšľachtený "Euroš", ale Španiel, Grék, Fín, Poliak alebo Rumun. Predstava, že je z logiky veci kompetentnejší či poctivejší ako Slovák je, slušne povedané, naivná.

.paralýza Európy
Pristavím sa na záver ešte pri stotožňovaní integrácie s tou nečitateľnou novelou na entú, známou ako Lisabonská, prípadne Libanonská zmluva. Azda najlepšie vystihuje bezradnosť politikov pri jej „predaji“ verejnosti komentár jedného z tých relatívne zorientovaných pozorovateľov úniových pomerov, poslanca Zalu (Pravda, 14.6.): „EÚ často čelí kritike, že je málo akcieschopná, ale to je preto, lebo nemá na to právomoci a inštitúcie. Práve Lisabonská zmluva mala Úniu urobiť viac flexibilnou.“ Slovo flexibilita sa asi v parlamente rozdávalo spolu s tou trojkilovou zmluvou, ešte som žiadneho slovenského politika nepočul na jej obranu povedať nič iné, ako toto bezobsažné zaklínadlo. Lenže, omnoho častejšie ako slabá akčnosť je Únii vytýkaný zásadný deficit rešpektu k pojmovým znakom demokracie vo svojom vlastnom rozhodovaní a inštitucionálnej architektúre. Okolnosti, sprevádzajúce schvaľovanie euroústavy a Lisabonskej zmluvy, tento deficit nielen obnažili, ale aj zvýraznili.
Predovšetkým sa však naliehavo vynára otázka, ktorúže to novú právomoc a inštitúciu Únia tak súrne potrebuje, aby sa v nej Holanďan, Francúz, Ír alebo Slovák cítil bezpečnejšie, slobodnejšie a pohodlnejšie. Aká inštitúcia a aká konkrétna právomoc dnes Únii tak zúfalo chýba, keď tá nemá problém zaviesť pre všetky štáty jednotnú reguláciu ani, napríklad, pre sociálne zabezpečenie migrantov z tretích krajín alebo minimálnu teplotu vody pri umývaní riadu v hoteli? Ktorý úd Únie potrebuje byť pružnejší, ohybnejší a akčnejší, aby sa nám tá integrácia konečne, po dlhočizných siedmich rokoch od reformy z Nice, zase o čosi pohla dopredu? Haló, počujeme sa?
To volanie po väčšej akčnosti v situácii, keď Únia rozhoduje aj o tom, či v novinách smie byť reklama na žuvací tabak, trochu pripomína predstavy, ktoré svojho času akcentoval pán premiér, keď sa zastrájal, že keď bude pri kormidle, zníži ceny pohonných látok. Ak bude mať Únia o jedného papaláša viac a tí zvyšní budú namiesto troch rokov rozhodovať o návrhu smernice dva a pol, bude v Nemecku lacnejšie maslo, u nás dostupnejšie byty a na barcelonských čerpačkách bude stáť nafta toľko, čo na tých dubajských? A pedofili už nebudú pobehovať hore-dole po schengenských záhradách, ale poctivo chodiť na liečbu? A Iránci či Číňania sa z toho nového pána Európa od samej úcty azda aj pokakajú. O zámienke, že bez Lisabonu nebude v únii Chorvátsko radšej úplne pomlčím.
Tie obavy o budúcnosť Únie, ak má pôsobiť len na súčasných zmluvných základoch, sú smutné a smiešne zároveň. Keď všetko funguje až tak dobre, že si to netreba všímať, vymyslí sa projekt, ktorý je potrebné prijať, aby to fungovalo aj ďalej. Keď projekt neprejde, začne sa nariekať, že už nebude fungovať ani to, čo fungovalo predtým. Ktovie, možno sú tie kuvičie reči o europaralýze naozaj sebapotvrdzovacou veštbou. A možno iba poslednou výstrahou európskemu podhradiu: ak to nepôjde podobrotky, na tretíkrát vám tú zmluvu natlačíme do hrdla stoj čo stoj.
Lisabonská zmluva je zatiaľ posledné štádium procesu, na začiatku ktorého stálo údajné odhodlanie priblížiť Úniu bližšie občanom a urobiť ju pre nich tak nejako viac „user-friendly“. V priebehu tohto procesu sa objavili úvahy, že práve tých občanov treba z celej veci vynechať, pretože ju len zbytočne komplikujú. Na konci je smutná diagnostická fotografia systému, v ktorom ľudia politikom už iba zavadzajú.

Autor je ústavný právnik
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite