Svoju ódu na život tvorí Andrew Rogers z „mŕtvej“ matérie. Na rozdiel od klasických sochárov kameň neotesáva tak, aby z neho po tisícoch fortieľnych úderov dlátom vydoloval požadovanú formu. Jeho postup je presne opačný.
Masívne bloky skál umiestňujú domorodí stavitelia podľa precíznych pokynov jeho izraelských architektov na vyznačené miesto v teréne. „Prvé geoglyfy v Izraeli sme ešte vytyčovali klasickou technológiou. Trvalo to tri týždne. Dnes používame GPS a máme to hotové za dva dni,“ vysvetľuje Rogers.
Stavitelia tvoria v pote tváre a ťažkom teréne múrik, dlhý často stovky metrov, ktorého tvar začne byť zrejmý až pri pohľade z leteckej perspektívy Pomocou rúk tisícov ochotných domorodcov či lyžíc ťažkých stavebných mechanizmov sochár zhmotňuje svoju víziu a premiestňuje skaly: od malých kamienkov až po niekoľko ton vážiace kolosy.
„Netvoríme stavbu, tvoríme ideu,“ opakuje Rogers užasnutým indickým dedinčanom alebo čínskym vojakom, ktorých si na tú ťažkú drinu najal. „Pochádzam z Austrálie. Viete, máme skvelých hráčov kriketu... a sochárov,“ povie cez tlmočníka v Radžastane, čím si ich nadobro získa. Zasvietia im biele zuby.
Ženy vo farebných šatách sa roztancujú, aby na druhý deň ráno ochotne nastúpili do práce. V Indii na prvom geoglyfe pracovalo 280 mužov a 375 žien. Lekári ošetrovali v poľnej nemocnici zranených, pretože dedinčania premiestňovali kamenné bloky v prudkom svahu naboso. Keď sa veci skomplikovali, išlo sa pomodliť k sloniemu bohovi Ganešovi – a práca šla opäť od ruky. Najlacnejšia bola stavba geoglyfov v Číne, v kraji objaviteľa Marca Pola, kde myšlienka nadchla miestnu generalitu a v zložitom teréne nasadili tisíc vojakov. Tí za pár dní vybudovali dvojkilometrový múr v podobe posla na koni. Rozprestiera sa cez päť kopcov a štyri údolia. Predtým urobili motív muža z nástennej maľby v jaskyni. Naopak najdrahšia bola pracovná sila na Islande, kde sa aj preto nachádza geoglyf skromnejších rozmerov.
Ktovie, možno si spočiatku mnohí domorodci potajme klopkajú prstom na čelo, čo za blázon to k nim zavítal. Svet sužujú vojny, hladomor, povodne, zemetrasenia – a on tu behá s foťákom na ramene a ukazuje im nejaké čudesné fotky a nákresy kamenného orla či leva, ktorého oni majú zo stoviek ton kameňov v priebehu pár dní vybudovať. Načo? – tú otázku však veľmi rýchlo prestanú klásť. Z dokumentárnych filmov, ktoré sú ako svedectvo pre Rogersa aspoň také dôležité, ako samotné geoglyfy, je zrejmé, že práca ich evidentne baví.
Masívne bloky skál umiestňujú domorodí stavitelia podľa precíznych pokynov jeho izraelských architektov na vyznačené miesto v teréne. „Prvé geoglyfy v Izraeli sme ešte vytyčovali klasickou technológiou. Trvalo to tri týždne. Dnes používame GPS a máme to hotové za dva dni,“ vysvetľuje Rogers.
Stavitelia tvoria v pote tváre a ťažkom teréne múrik, dlhý často stovky metrov, ktorého tvar začne byť zrejmý až pri pohľade z leteckej perspektívy Pomocou rúk tisícov ochotných domorodcov či lyžíc ťažkých stavebných mechanizmov sochár zhmotňuje svoju víziu a premiestňuje skaly: od malých kamienkov až po niekoľko ton vážiace kolosy.
„Netvoríme stavbu, tvoríme ideu,“ opakuje Rogers užasnutým indickým dedinčanom alebo čínskym vojakom, ktorých si na tú ťažkú drinu najal. „Pochádzam z Austrálie. Viete, máme skvelých hráčov kriketu... a sochárov,“ povie cez tlmočníka v Radžastane, čím si ich nadobro získa. Zasvietia im biele zuby.
Ženy vo farebných šatách sa roztancujú, aby na druhý deň ráno ochotne nastúpili do práce. V Indii na prvom geoglyfe pracovalo 280 mužov a 375 žien. Lekári ošetrovali v poľnej nemocnici zranených, pretože dedinčania premiestňovali kamenné bloky v prudkom svahu naboso. Keď sa veci skomplikovali, išlo sa pomodliť k sloniemu bohovi Ganešovi – a práca šla opäť od ruky. Najlacnejšia bola stavba geoglyfov v Číne, v kraji objaviteľa Marca Pola, kde myšlienka nadchla miestnu generalitu a v zložitom teréne nasadili tisíc vojakov. Tí za pár dní vybudovali dvojkilometrový múr v podobe posla na koni. Rozprestiera sa cez päť kopcov a štyri údolia. Predtým urobili motív muža z nástennej maľby v jaskyni. Naopak najdrahšia bola pracovná sila na Islande, kde sa aj preto nachádza geoglyf skromnejších rozmerov.
Ktovie, možno si spočiatku mnohí domorodci potajme klopkajú prstom na čelo, čo za blázon to k nim zavítal. Svet sužujú vojny, hladomor, povodne, zemetrasenia – a on tu behá s foťákom na ramene a ukazuje im nejaké čudesné fotky a nákresy kamenného orla či leva, ktorého oni majú zo stoviek ton kameňov v priebehu pár dní vybudovať. Načo? – tú otázku však veľmi rýchlo prestanú klásť. Z dokumentárnych filmov, ktoré sú ako svedectvo pre Rogersa aspoň také dôležité, ako samotné geoglyfy, je zrejmé, že práca ich evidentne baví.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.