Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Koaličná kríza pokračuje. Matovič dal Sulíkovi a Remišovej ponuku ohľadom Sputnika V

Prelet nad koňom

.časopis .týždeň doma

Ak by dnes na Slovensko zavítal dospelý ET, tak prvé, čo by voľným okom mimozemšťana rozoznal po prílete z obežnej dráhy, by bol kamenný obraz cválajúceho koňa pod Spišským hradom. Jeho autorom je Austrálčan Andrew Rogers, ktorý už desať rokov pokračuje v najväčšom novodobom sochárskom projekte na svete.

Ak by dnes na Slovensko zavítal dospelý ET, tak prvé, čo by voľným okom mimozemšťana rozoznal po prílete z obežnej dráhy, by bol kamenný obraz cválajúceho koňa pod Spišským hradom. Jeho autorom je Austrálčan Andrew Rogers, ktorý už desať rokov pokračuje v najväčšom novodobom sochárskom projekte na svete.


Uznávam, je to málo pravdepodobné. Skôr k nám príde na oficiálnu návštevu Hugo Chávez ako ET. Nádej však umiera posledná. O nádeji je aj cyklus geoglyfov, kamenných megaútvarov, ktoré Rogers buduje po celom svete. Dúfa, že nezabudneme. Na históriu, no ani na prehistóriu. Aj keď to druhé si nemôžu pamätať ani tí najstarší zo starých Slovákov.

.andrew a jeho Igor
 „Igóór!“ zreve chlapík s polmiliónovým digitálnym fotoaparátom ležérne preveseným cez plece, v modrej košeli, plátených nohaviciach a s klobúkom ? la Indiana Jones na hlave. Zdanie klame, ako vždy. Odhadovali by ste ho na životom utrápeného päťdesiatnika, v skutočnosti je to skvele vyzerajúci dôchodca vo veku 65 rokov. Na staré kolená si doprial radôstku v podobe akýchsi novodobých megalitických stavieb na všetkých kontinentoch.
Je sobota, sedem hodín ráno. Kôň pod hradom je hotový. Partička Rómov zo Žehry  robí posledné terénne úpravy. Nákladné auto doviezlo fúru čerstvo nasekanej trávy, ktorú rozhodia medzi nohy kamenného zvieraťa tak, aby pri pohľade z výšky, keď sa bude fotografovať a filmovať, vznikol dojem, že miesto je už zarastené. Autor je precízny. Kričí na robotníkov, aby odpratali kamsi do kríkov drevené kolíky, ktoré tu ostali po zememeračoch. Kazia mu umelecký dojem. „O pár rokov to splynie s okolím. Tráva narastie a kameň získa takú istú farbu ako ten na hrade,“ vysvetľuje mi. Je tu však jeden podstatný rozdiel. Stredovekí stavitelia hradu nemali také „píár“ a tlačovky s televíznymi štábmi.
„Igóór!“ zreve Andrew opäť, pričom to meno vysloví s typicky prehltnutým „r“, tak ako to vedia len native english speaking people. V tej chvíli Popradčan Igor Ľudma,  koordinátor projektu, tuší, že tento „neempatický perfekcionista“, ktorý vidí iba svoje dielo a všetci naokolo slúžia jeho cieľu, zase niečo chce. V duchu už určite stokrát trpko oľutoval, že sa s ním dal vlani do partie – stoprvýkrát si však povie, že to má zmysel.
„Môžeme byť právom hrdí, že sme ako krajina súčasťou najväčšieho sochárskeho  projektu na svete,“ vraví Igor, môj dlhoročný dobrý kamarát. Uznávam, je svojrázny. Keď som včera prišiel a stretli sme sa pri benzínovej pumpe v Poprade, vrazil mi do ruky tri papierove vrecúška s výplatou pre robotníkov. Mal som ich dať stavbyvedúcemu pod Spišským hradom, ktorého meno a číslo mi Igor v rýchlosti napísal na kus papiera. Nuž ale, čo ak si dotyčného spletiem? Povedal by vám niekto, komu dávate do rúk štvrť milióna, že je nesprávnym adresátom?


.zázraky na počkanie
 „Povedz, Igor, oľutoval si, že si ma stretol?“ smeje sa potom Andrew, keď vystúpime z vrtuľníka, ktorý nás doviezol zo Spišského hradu na popradské letisko. A Igorova manželka Julka nás piatich – v partii je ešte tlmočník a kameraman Michael Dillong – vezie ako prepotené sardinky autom na stavbu druhého geoglyfu do Tatier. Andrew sa opäť smeje a opakuje podobné mená ich manželiek, „Džudy“ a „Džuly“. Igorova „Džuly“ má na zadnom sedadle vždy pripravenú zásobu skvelých zákuskov z ich rodinnej cukrárne. Je to voči Igorovi tak trochu nespravodlivé, že ako autor dvoch kamenných geoglyfov, ktoré prežijú Slovensko  a možno aj EÚ, je uvedený iba Andrew Rogers a nie on. Nuž ale, aj o slávnej pyramíde v Gíze hovoríme ako o Cheopsovej a manažéra jej stavby nespomíname.
Treba zväčšiť rozmery múrika zo 70 x 70 na 100 x 100 centimetrov? Fajn, Andrew luskne prstom a Igor to zariadi. Treba urýchlene vybaviť, aby sa mohol postaviť geoglyf aj nad hotelom Bellevue v Smokovci, pretože dohodnutá lokalita vo Vyšnom Slavkove sa majstrovi nepozdáva? Andrew luskne opäť prstom a Igor zariadi zo dňa na deň povolenie. Majiteľ hotela, známy podnikateľ Juraj Široký, nie je zrejme nadšený, keďže sa na danom mieste dlhé roky neúspešne usiluje o povolenie na vybudovanie lyžiarskeho vleku. Štátne lesy TANAP-u však promptne vyjdú v ústrety chlapíkovi z Austrálie, ktorý má za sebou výsledky a v očiach výraz posadnutých. Génius či blázon, vyberte si.
 V utorok večer na svah nabehla partička desiatok nezamestnaných Rómov z okolia. Rogers si ich vybral zámerne, aby malo jeho dielo aj sociálny rozmer. Netrvá to ani štyri dni a geoglyf je hotový. Rómovia nám mávajú, keď ponad nich v sobotu letíme vo vrtuľníku. Aj zo zeme ide o pohľad pre bohov. Spišská obdoba egyptských staviteľov pyramíd maká ostošesť, za sedem stoviek na deň drú od svitu do mrku. Na najväčšom šutri stojí ako dráb ich vajda, ktorý má najväčšie brucho a budí preto najväčší rešpekt. Po stavbe v prudkom svahu medzitým pobehujú Rogersovi izraelskí architekti a vravia si, že sa tešia na steak v reštaurácii. Blíži sa prudký lejak. Rómovia sa rozutekajú, niektorí sa zakrývajú fúrikmi. Scénka ako z Tarantina.

.nepominuteľnosť
Rogers je potomok vysťahovalcov, ktorí odišli v medzivojnovom období z Poľska do Austrálie. Nemá umelecké vzdelanie, stal sa však medzinárodne uznávaným výtvarníkom. Pôvodne úspešný obchodník so značkovou konfekciou sa svojho času zamiloval do Rodinových sôch a opustil preto nádejnú kariéru biznismena. Nech je kdekoľvek, často však v lietadle, pracuje 18 hodín denne a na diaľku cez mobil či cez notebook komunikuje s tromi synmi na opačnej strane sveta. Zaujíma sa, ako ide rodinný biznis so značkovou konfekciou. Tento činorodý chlapík nemá na sebe gram zbytočného tuku. Všetok ho spálilo slnko a vietor púští či pohorí sveta.
Slovensko je jedenástou z dvanástich krajín na piatich kontinentoch, ktoré Rogers poctil časťou monumentálneho cyklu nazvaného Rytmus života. Sme v naozaj dobrej spoločnosti.  Púšť Arava v Izraeli (1999), púšť Atacama v Čile (2004), pohorie Cerro Rico v Bolívii (2005), mestečko Kurunegala na Srí Lanke (2005), Národný park v Geelongu v Austrálii (2006) oblasť Akureyiri na Islande (2006), púšť Gobi v Číne (2006), Radžastan v Indii (2007), Turecko (2007) a Nepál (2007). Poslednou, dvanástou lokalitou má byť púšť Mahavi v USA. Pôvodne Rogers uvažoval o Keni, s ohľadom na aktuálnu bezpečnostnú situáciu však od svojho zámeru upustil.
Všade robí dva až tri geoglyfy. Prvým je Rytmus života, replika jeho najslávnejšej bronzovej sochy abstraktných tvarov. Ďalšie sú väčšie a náročnejšie. Ide o obrazy dôležité a typické pre históriu daného regiónu. Autor sa pritom vyhýba symbolom, ktoré by mohli mať politické súvislosti. Štáty a národy sú pre neho príliš pominuteľné entity. Podobne ako Siddhártha Gautama zvaný aj Budha si možno s nadhľadom a pokojom v duši vraví, že všetko, čo podlieha kolobehu zrodu aj zániku je ničotné: štáty, politici aj bohovia. Dlho – možno najdlhšie – tu ostanú iba tie kamene. Ak by nedajbože skolabovali všetky počítače sveta, ak by aj živly pohltili všetky písomnosti v archívoch, jeho geoglyfy tú kataklizmu prežijú. Ako svedectvo overené z dôb dávno zaniknutých civilizácií. Podobne ako záhadné útvary z juhoamerickej planiny Nazca.
„Moja práca nemá nič spoločné s politikou,“ vraví Rogers. Na Slovensku si za hlavný symbol starej histórie zvolil dva a pol tisícročia starý motív cválajúceho koňa s pekným postrojom z keltskej mince spišského typu, ktorú razili nositelia púchovskej kultúry, predpokladaní keltskí Kotíni.

.nová doba kamenná
 Geoglyfy nemajú rýdzo utilitárny zmysel. Nejde o palác na bývanie, ktorý si kedysi stavali maharadžovia z toho istého ružového kameňa, z akého dnes indickí dedinčania stavajú Rogersov geoglyf. A nejde ani o stredoveký hrad, pričom spišský travertín použitý na „koňa“ z lomu v Dreveníku je ten istý. Geoglyfy slúžia ako artefakt, zhmotnená symbolika regionálneho mýtu. Môžu slúžiť aj ako atrakcia pre návštevníkov, ktorá vynikne pri pohľade z výšky, pričom v Turecku už podnikavci vozia turistov v balónoch.
„Moja filozofia? Geoglyfy sú optimistický symbol života a regenerácie. Mohol by som vám dať traktáty úvah, no jednoduchý odkaz znie: bez pamäti nie sme ničím,“ opakuje Rogers už roky tie isté slová do každého mikrofónu, ktorý sa mu ocitne pred ústami. Aj v tom je minimalisticky úsporný.
Kto tú celú srandu platí? Dobrá otázka. Andrew Rogers a jeho bližšie nešpecifikovaní sponzori zaplatili za dva geoglyfy pod Tatrami celkovo necelých sedem miliónov. Slovensko to stálo iba kávu, ktorú si vlani v máji vypil tento sochár u ministra kultúry. Ten ho v jeho zámere podporil. Počítajme. Sedem miliónov dnes stojí v Tatrách rodinný dom. A kto iný je tu taký frajer, že si namiesto baraku postaví geoglyf? Ostáva iba dúfať, že sa nezopakuje krádež kameňov z múrika pod Spišským hradom, ktorá sa stala noc po jeho dokončení. Čosi podobné sa Rogersovi neprihodilo nikde inde.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite