Riekanka, že Slovensko nemá šťastie na prezidentov, už vyrástla na podobné klišé ako pravda, že každý národ má takú vládu, akú si zaslúži. Po 14 rokoch skúseností sa vnucuje neradostná inovácia – prezidenti môžu byť občas aj horší, než si národ zaslúži.
Tretí rok Ivana Gašparoviča sa výrazne líšil od prvých dvoch zmenou vlády, s ktorou „kohabituje“. Po korektne chladnom spolužití s bývalou koalíciou sa hlave štátu začali medové týždne s Ficom. Celý posledný rok je jedinečný harmóniou medzi prezidentským palácom a vládou. Nič na tom nemenia ani takzvané nezhody v oblasti zahraničnej politiky. Dôkazom je typicky „gašparovičovská“ obrana premiéra po otázke na jeho stanoviská v Moskve k radaru: „Neuvedomil si, že tento jeho výrok bude vnímaný ako výrok predsedu vlády.“
Nie je problém, že Gašparovič nedokáže zaprieť spoločný rodokmeň a mentálnu blízkosť so stranami súčasnej koalície. Ideál „nadstraníckeho“ prezidenta je bezobsažný, a nie je vôbec nič zlé na tom, ak v skutočne vážnych chvíľach hlava štátu zaujme hoci aj ostrý názor. Práve naopak – keby napríklad minulý týždeň vydal Gašparovič stanovisko, že je neprípustné, aby vysoký verejný činiteľ komunikoval slovníkom „buzerantka“ či „špina“, nikto rozumný by to za intervenciu do straníckej politiky nepovažoval. Rozoznať takú chvíľu, či vôbec si uvedomiť, že môže nastať, je však nad sily tohto prezidenta i všetkých jeho poradcov. Napokon, od človeka, ktorý sa na svojho predchodcu chystal v parlamente slovami, že ide pozdraviť „starého chuja“, by bola výzva na slušnosť aj dosť pokrytecká.
Dôležité je, že zo samotnej podstaty svojej osobnej histórie Gašparovič nemôže byť autoritou morálnou, a vzhľadom na skromné mentálne dispozície ani ideovou. „Nadstranícka“ póza v jeho podaní má ten nechcený efekt, že verbálnym dôrazom na túto bezobsažnosť sám seba ešte viac karikuje. Spokojnosť s politickým zvratom po júni 2006 je jediné zreteľné posolstvo, ktoré dlhodobo vysiela. Gašparovič vyniká slovným balastom až tak, že schopnosťou nepovedať dlhou vetou vôbec nič alebo úplnú hlúposť prekonáva náš tretí prezident ešte aj Kováča so Schusterom. Dôležitý bod k dobru však má aspoň za to, že do výkonu ústavných právomocí svoje „city“ až tak neprenáša. Zrejme preto, lebo je lenivý, čo je jeho azda najväčšou prednosťou. A nesmie sa zabudnúť ani na to, že najdôležitejšieho rozhodnutia, výberu ústavných sudcov, sa zhostil nad očakávanie. Gašparovič nevyhľadáva konflikty a jeho „ľudovosť“ mu garantuje istý stupeň akceptovateľnosti vo verejnosti, ktorá sa vysokých nárokov na politikov, aj toho najvyššieho, už dávno vzdala. Či to bude stačiť na druhý mandát, o ktorý pri príležitosti tretieho výročia prejavil záujem, záleží aj od opozície a mimostraníckej verejnosti. Teda od toho, či sa nájde v dostatočnom časovom predstihu akási zhoda na osobnosti, ktorá by bola ako kandidát v priamej voľbe silným reprezentantom generácie ponovembrovej politiky v konfrontácii s väčšími a menšími zlami mentálne zakotvenými vminulosti. Deň, v ktorý bude zvolený prvý nekomunistický prezident SR, môže byť potom vyhlásený za štátny sviatok.
.peter Schutz
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.