Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Príliš roztvorené nožnice

.cannes .časopis .film

Pred týždňom sa skončil 61. ročník filmového festivalu v Cannes. Prezentované bolo vážne filmové umenie aj zábava. Nás potešil fakt, že po 37 (!) rokoch bol v Cannes premietnutý a vôbec prvýkrát (!!) v histórii aj ocenený slovenský film – Slepé lásky Juraja Lehotského.

Pred týždňom sa skončil 61. ročník filmového festivalu v Cannes. Prezentované bolo vážne filmové umenie aj zábava. Nás potešil fakt, že po 37 (!) rokoch bol v Cannes premietnutý a vôbec prvýkrát (!!) v histórii aj ocenený slovenský film – Slepé lásky Juraja Lehotského.


„Všetci sme sa do toho filmu okamžite zamilovali. Často vidíme vo filme učiteľa, ktorý na konci zázračne vyrieši všetky problémy. Tento film nedáva žiadne odpovede, ale nastoľuje mnohé otázky, ktoré sužujú ľudí. Bol som unesený kvalitou hereckých výkonov a ohromného realizmu.“

V podobných superlatívoch ako predseda poroty Sean Penn sa vyjadrovali aj ostatní jej členovia, ktorí prisúdili Zlatú palmu francúzskemu filmu Entre les Murs (Medzi stenami). Režisér Laurent Cantet sa tak stal po 21 rokoch konečne ďalším filmárom z domácej krajiny, ktorý si odniesol najvyššie ocenenie prestížneho festivalu.
.vykročenie z tieňa

„Festival potrebuje určité osvieženie po rokoch, keď festival viedol Gilles Jacob,“ uviedol v predvečer 61. festivalu v Cannes renomovaný európsky kritik Pierre Cuny, ktorý jasne naznačil, že druhý najstarší festival sa ocitol na križovatke a filmový svet očakáva, aké bude jeho ďalšie smerovanie. Spomínaný Jacob (78) sa stal umeleckým šéfom v roku 1978 a za tridsať rokov získal pre festival nevídaný rešpekt, ktorým Cannes katapultoval na pozíciu svetovej festivalovej udalosti číslo jeden. Pred siedmimi rokmi predstavil svojho nástupcu Thierryho Frémauxa (47), ktorý však až v tomto ročníku dostal absolútne voľnú ruku a s tým aj obrovskú zodpovednosť.
Frémaux riešil neľahkú dilemu, ako so cťou prebrať štafetu od legendárneho riaditeľa – nadviazať na odkaz slávneho predchodcu bez zmeny alebo sa pokúsiť o vybočenie zo zabehaných, rokmi preverených koľají?
Festival sa skončil pred niekoľkými dňami, a viacerí prítomní novinári o ňom píšu ako o jednom zo slabších ročníkov. Nie je to celkom tak!

.slabý ročník?
V súťaži, tradične najsledovanejšej sekcii festivalu, sa vraj neobjavil žiadny výnimočný film, ako v minulom roku, keď zvíťazila rumunská snímka 4 mesiace, 3 týždne, 2 dni. Je to vždy subjektívny pohľad, ale aj teraz sa, podľa môjho názoru, predstavili na Croisette viaceré pozoruhodné diela. Napríklad vynikajúci debut Charlieho Kaufmana Synecdoche, New York. Alebo Leonera (Leví brloh) argentínskeho tvorcu Pabla Trapera. Zaujal aj izraelský animovaný dokument Waltz wish Bashir (Valčík s Baširom) Ariho Folmana. Rovnako turecký Üc maymun (Tri opice) Nuri Bilge Ceylana a Linha de passe Brazílčanov Waltera Sallesa a Daniely Thomas. Polemiky vyvolal Che Stevena Soderbergha, ako aj maďarská Delta Kornela Mundruczóa.

Takmer všetky predstavujú prevažne temné príbehy, zobrazujúce osudy nešťastných a zúbožených ľudí, osobné traumy alebo snímky, ktoré obžalúvajú svet bohatých. Snímky, z ktorých vanula depresia, úzkosť a smútok. Filmy, z ktorých sa väčšina, žiaľ, nedostane do bežnej distribúcie. Hoci ich kvalita je neoddiskutovateľná, prevládajú obvyklé názory, že sú príliš „náročné“, aby o ne prejavil záujem bežný konzument filmovej zábavy. To tvrdia viacerí distributéri a pritakávajú aj mnohí novinári. A tak je potom omnoho jednoduchšie a vďačnejšie „širokospektrálne“ sa rozpisovať o štvrtom Indiana Jonesovi, novej komédii Woodyho Allena alebo animovanej pande, ktorá onedlho zavíta do svetových kín, aby predviedla bojový štýl kung fu. Čo na tom, že tieto snímky boli uvedené mimo súťaž. Osobne ich prišli prezentovať najzvučnejšie hviezdne mená (Harrison Ford, Angelina Jolie, Penelope Cruz), takže vážne umenie opäť raz ťahalo za kratší povraz. Po červených schodoch festivalového paláca stúpali aj Wim Wenders, Jean-Pierre a Luc Dardennovci, Clint Eastwood, Atom Egoyan, Emir Kusturica i Wong Kar-wai, ale mediálne úplne vybledli pri Bradovi Pittovi, Diegovi Maradonovi, Willovi Smithovi, Mikeovi Tysonovi alebo Madonne. Z tohto uhla pohľadu nezaznel ani jeden názor, že by šlo o „slabší“ ročník.
.mikrokozmos školskej reality
Film Medzi stenami sa premietal ako posledný v súťažnom programe, preto ho nevidela značná časť novinárov, ktorí už odcestovali. Iným spôsobom sa tak zopakovala situácia z minulého roka, keď zasa viacerí nevideli spomínané rumunské prekvapenie, ktoré organizátori zaradili pre zmenu na úplný začiatok. Víťazný film je len štvrtou hranou snímkou Laurenta Canteta (47), no jeho predchádzajúce tri diela získali viaceré ocenenia, napríklad aj v Benátkach a v San Sebastiane. Najnovší, dokumentaristicky ladený príbeh upriamuje pozornosť na kolektív 25 žiakov strednej školy, ktorí sú rovnocennými partnermi v dialógu s učiteľom, presadzujúcim neobvyklé metódy. Film vznikol na motívy autobiografického románu Francoisa Bégaudeaua, ktorý si v ňom zahral učiteľa – teda samého seba.
Šťastný režisér k filmu, ktorý bude mať distribučnú premiéru vo Francúzsku až 15. októbra, okrem iného uviedol: „Chcel som zobraziť niečo, čo by ukázalo stav súčasného sveta. Je tu učiteľ, ktorý vystupuje pred študentmi ako menšina a sú to žiaci, ktorí reagujú na moc, ktorú učiteľ zosobňuje. Ako sa môže chlapec, ktorý doma nepočuje francúzštinu, naučiť správne hovoriť? Ako môžu ľudia, ktorí nemajú nič spoločné, vzájomne reagovať, keď musia spolu pracovať? V skutočnosti existujú dva jazyky – oficiálny, ktorý sa učíme v škole a ten, ktorým sa spolu rozprávame. Konfliktom filmu je trenie, ktoré spôsobujú tieto dva jazyky. Nikto sa nemôže domnievať, že je to úplne v poriadku. Chcel som prostredníctvom školského prostredia, ako veľmi živého a hybridného mikrokozmu, ukázať premýšľavých ľudí.“

.so ženou, bez ženy
V mnohých filmoch prezentovaných v Cannes dominovali ženy, väčšinou zobrazené v neľahkých skúškach osudu. Ako napríklad v brazílskom filme Linha de passe, kde je chudobná hrdinka v podaní ocenenej herečky Sandry Corveloni svojim štyrom synom matkou i otcom. Menej sympatií si získa postava matky z tureckej snímky Tri opice (režisér N. B. Ceylan získal cenu pre najlepšieho režiséra), ale aj ona vzbudzuje rešpekt odhodlaním presadiť svoje právo na oneskorenú lásku, podobne ako ženská protagonistka maďarského filmu Delta. Žena dominovala aj argentínskemu príspevku Leví brloh (uväznená matka porodí dieťa a bojuje o jeho výchovu), belgickému Le Silence de Lorna (Mlčanie Lorny) od bratov Dardennovcov (získali cenu za scenár – mafia kontroluje lásku a vzťah ženy a muža) či americkej „dobovke“ Changing (Výmena) – nešťastná matka (Angelina Jolie) bojuje s policajnou mocou. Morálnou silou ovplyvňujú situáciu ženy aj v Un Conte de Nöel (Vianočný príbeh), Blindness (Slepota) či v enigmatickej skladačke Atoma Egoyana Adoration (Zbožňovanie).
Premietalo sa aj zopár filmov, kde ženy akoby neexistovali. Vo vydarenom Valčíku s Baširom nie je v spomienkach na vojnu žiaden priestor pre nežnejšie pohlavie, v štyri a polhodinovej freske Che o ikone kubánskej revolúcie v zosobnení Benicia del Tora (cena pre herca) prináleží žene len podružné miesto. Rovnako ako v dvoch talianskych ocenených tituloch: v apokapytickom obraze praktík neapolskej mafie Gomorra (veľká cena poroty) a v originálnom portréte politika Giulia Andreottiho Il divo (cena poroty).
Mnohé hodnotiace komentáre, ktoré sa objavili po skončení 61. canneského festivalu, sa zhodujú v tom, že nožnice spájajúce vážne filmové umenie a čoraz agresívnejšiu pop kultúru neboli ešte nikdy tak priepastne roztvorené ako teraz. Domnievať sa, že najbližšia budúcnosť prinesie nejaký zvratný alebo aspoň vyvažujúci signál, ostáva len želanou ilúziou.

Autor je programový riaditeľ MFF Bratislava.


 
Sláva Slovákov

Režisér Juraj Lehotský s dokumentárnym filmom Slepé lásky prepisuje históriu i štatistiky. Medzinárodne najoceňovanejším slovenským filmom v ére samostatnej Slovenskej republiky je Šulíkova Záhrada, poctená napríklad na festivaloch v Mannheime, Cottbuse, Torine či  Karlových Varoch a pýšiaca sa piatimi Českými levmi. Uvedenie slovenského filmu na najprestížnejšom svetovom festivale v sekcii Quinzaine des Réalisateurs, nabitých päť tamojších projekcií, niekoľkominútové standing ovation, mimoriadne priaznivé kritiky v najrenomovanejších periodikách, okamžitý predaj takmer do celej západnej Európy a Japonska či zisk Art Cinema Award (udeľuje Medzinárodná konfederácia artkín C.I.C.A.E.) urobili filmu, ale aj celej slovenskej kinematografii službu, ktorú je dnes len veľmi ťažko odhadnúť. A nemožno ju ani s čímkoľvek porovnať. Tento fakt zvýraznili aj českí novinári, ktorí sa oprávnene posťažovali, že „načo je nám každoročne 20-30 nových filmových diel, keď sa nevieme presadiť na medzinárodnom fóre“. Ich rozčarovanie je celkom namieste, pretože očakávali v canneskom programe „logické“ uvedenie filmu Bohdana Slámu Venkovský učitel. Sláma totiž už dokázal svojimi prvými dvoma filmami vyhrať v Rotterdame a v San Sebastiane. Navyše jeho najnovšiu snímku celosvetovo zastupuje jedna z najvplyvnejších distribučno-produkčných spoločností Wild Bunch (v programe mala 15 svojich titulov). O to viac a s väčším entuziazmom treba vnímať úspešnú canneskú misiu Juraja Lehotského, producenta Marka Škopa a ďalších tvorcov podpísaných na Slepých láskach.
.pn



Maradona alebo Madonna
Takých športových ikon, akými sú futbalista Diego Maradona a boxer Mike Tyson, nie je na svete veľa. Obaja muži, ktorí v čase najväčšej slávy bojovali s osobnými démonmi vrátane drogovej závislosti, zavítali do Cannes, aby predstavili spektakulárne dokumenty o svojich vzostupoch a pádoch. Je zaujímavé sledovať, aké sú ich distribučné perspektívy.
Nikto nepochybuje, že Maradona  je jedným z najlepších hráčov futbalovej histórie. Predstavovať netreba ani Emira Kusturicu, ktorý o argentínskom futbalistovi nakrútil originálny portrét podľa svojich predstáv. Problémom pre všetkých Američanov, ktorí o tomto filme chcú písať, a prípadne ho za morom aj uviesť, je však skutočnosť, že v Severnej Amerike je božský Diego prakticky neznámou persónou. Ako presvedčiť priemerného Američana, že Maradona je športová legenda a nie pop speváčka. Apropo, lady Madonna tiež nechýbala na Croisette, kde v žiari fotobleskov a reflektorov prezentovala v role producentky dokument I Am Because We Are (o probléme pandémie AIDS v Malawi). Na svoju adresu si však vypočula dosť uštipačné poznámky, pretože Cannes je asi najmenej vhodným miestom na uvádzanie takej citlivej témy.
Tyson režiséra Jamesa Tobacka i jeho protagonista „Iron Mike“ zabodovali u všetkých, takže ďalšie filmy o športových celebritách určite pribudnú. Práve v Cannes ohlásil svoj najnovší projekt Spike Lee, ktorý pripravuje snímku o fenomenálnom Michaelovi Jordanovi.
.pn 
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite