Viedenský Gasometer je plný. Vidieť striedmo vyzerajúcich Rakúšanov v stredných rokoch, mládež s „nezávislým“ imidžom, v rade na pivo stretávame kamarátov z Bratislavy.
Keď príde na pódium Nick Cave, mladá kráska, ktorá stojí kúsok odo mňa, zavrie oči, začne sa usmievať a ako v príjemnom tranze tancovať. Precitne až o dve hodiny neskôr, keď Nick dospieva Into My Arms a definitívne sa s Viedenčanmi rozlúči.
Ktovie, koho sa tá anonymná slečna bála, keď Bad Seeds hrali „vražednú“ baladu Stagger Lee, z čoho sa tešila pri gospelovej veselici Get Ready For Love, aké morálne dilemy riešila pri ťaživej, no nie beznádejnej piesni Mercy Seat a koho za svoje každodenné trable obviňovala, keď Nick dvíhal prst k nebu a spieval We Call Upon The Author.
Užívajúc si každú jednu skladbu na viedenskom koncerte Nicka Cava a jeho Bad Seeds rozmýšľam nad tým, čím nás tento 51-ročný Austrálčan stále priťahuje. S čiernymi, na temene rednúcimi vlasmi, fičúrskymi fúzikmi a v tmavom (v tento večer jemne pásikavom) obleku pripomína niečo medzi južanským kazateľom, gotikou strihnutým starším pankáčom a mexickým sobášnym podvodníkom. Ak má človek jednou košatou metaforou charakterizovať jeho hudbu, nestačia mu nielen výstižné slová – v podstate ju nemá veľmi k čomu prirovnať. V tom sa podobá na Toma Waitsa, Leonarda Cohena, Boba Dylana či Vana Morrisona. Aj on je vážny pesničkár, ktorý sa poctivo „prepisuje“ životom a ignoruje pritom trendy v rocku, pope či na alternatívnej scéne. A podobne ako oni bol zaujímavý, keď mal 25, 40 aj 50 rokov.
.chlapci odvedľa
Nick sa narodil v mestečku Warracknabeal, ktoré leží asi 300 kilometrov severozápadne od Melbourne do celkom normálnej, funkčnej, literárne založenej rodiny (otec bol učiteľ angličtiny a literatúry, matka knihovníčka). Chodil do prísnej súkromnej školy, spieval v anglikánskom speváckom zbore, učil sa hrať na klavíri a veľa čítal. „Otec mi často čítaval dva texty – úvodný odsek Lolity a scénu vraždy z Dostojevského Zločinu a trestu. Boli to podľa neho ukážky mimoriadnej literárnej kvality,“ spomínal Nick v roku 1993 v rozhovore pre časopis Juice.
Strednú školu skončil ako divoký tínedžer, otvorený konzumácii všetkých povolených aj nepovolených návykových látok. Správu o tom, že jeho otec zomrel pri autonehode, sa dozvedel na policajnej stanici, kde bol práve zadržaný pre niektorý z mnohých menších problémov so zákonom. Mal vtedy 19 rokov. Začal študovať výtvarné umenie, ale po roku zo školy odišiel. Rozhodol sa, že bude hudobník.
Už na škole sa zoznámil so synom anglikánskeho vikára Mickom Harveym a s ďalšími dvoma kamarátmi založili kapelu The Boys Next Door. Najprv hrali pesničky od Lou Reeda, Davida Bowieho a Alice Coopera, no keď sa k nim v roku 1978 pridal gitarista Rowland Howard (neskorší zakladateľ skupiny These Immortal Souls a spolupracovník Lydie Lunch), začali si skladať vlastné kúsky. Hoci išlo viac-menej o pubertálnu záležitosť mladých, nahnevaných chlapcov, The Boys Next Door vydali platňu s názvom Door, Door, v Austrálii odohrali množstvo koncertov a dostali sa na niekoľko post-punkových kompilácií. Keď dnes človek počúva tie celkom melodické pesničky, nemôže ho nezaujať zvonivý, na tínedžera pomerne hlboký Nickov hlas, ktorý trochu pripomína Iana Curtisa z Joy Division.
.narodeninová párty
Chlapcom odvedľa však bola Austrália malá. Hoci je Melbourne veľkomesto, cítili sa v ňom ako na periférii. Centrom sveta bol pre nich Londýn. Nebolo nič jednoduchšie než si kúpiť letenky, zbaliť si nástroje a spolu s priateľkami sa presťahovať do Anglicka. Presne to aj urobili. Čakalo ich pomerne traumatické obdobie, keďže v Londýne ich nikto nevítal. Aj ten názov kapely znel trápne detinsky. Premenovali sa preto na The Birthday Party. Hoci sa zo začiatku ťažko pretĺkali a na jedlo si zarábali všetkými možnými zamestnaniami (Nick napríklad pracoval v trafike a v malom obchode s džínsami), talent a vášeň sa utajiť nedali. Birthday Party, kapela s tvrdým (niektorí vtedy hovorili, že „hororovým“) zvukom, s mimoriadne energickým temným spevákom a s celkom originálnymi hudobnými nápadmi zaujala napríklad aj vplyvného rozhlasového dídžeja Johna Peela a Iva Watts-Russela, ktorý vo svojom prestížnom vydavateľstve 4AD vydal ich album Prayers On Fire. Ale nielen ich. So skupinou začal vystupovať aj spevák Barry Adamson (áno, ten počerný pán v klobúku a s tmavými okuliarmi, ktorý tak krásne spieval džezové šansóny na minuloročnej Pohode) a v štúdiu si s nimi niekoľkokrát zahral aj výstredný Berlínčan Blixa Bargeld, gitarista už vtedy známej industriálnej kapely Einstürzende Neubauten.
Napriek sľubným začiatkom sa však unavení a (drogami) zničení Birthday Party v roku 1984 rozpadli. „Nevedeli sme hrať, ale zato sme hrali poriadne hlasno,“ hodnotí toto obdobie Nick. Cave, Harvey, Adamson a Bargeld spolu s bubeníkom Hugom Raceom krátko nato vytvorili kapelu The Bad Seeds.
.zlé semená
Ten názov je inšpirovaný Ježišovým podobenstvom o rozsievačovi: Išiel rozsievač a rozsieval semená, niektoré padli na úrodnú pôdu, iné do tŕnia alebo na kamene. Z dobrých semien vyrástli bohaté klasy a priniesli tak mnohonásobný úžitok, zlé semená, „The Bad Seeds“, uschli alebo zhnili a nebolo z nich nič. Na rozdiel od tých biblických, Cavove „Zlé semená“ sa ukázali ako mimoriadne produktívne. Hneď v roku 1984 vydávajú album From Her To Eternity. Ešte na ňom cítiť expresívnosť Birthday Party, ale už sám fakt, že ho otvára cover verzia Cohenovej piesne Avalanche svedčí o zmene smerovania. Nick Cave sa od tohto albumu stal definitívne pesničkárom. Temným, hlbokým, niekedy nezrozumiteľným, často excentrickým, no pre istú, pomerne veľkú skupinu ľudí vždy nesmierne atraktívnym pesničkárom. Jeho piesne sa odvtedy až dodnes pohybujú medzi dvoma pólmi obsiahnutými v názve prvého albumu: od nej až po večnosť. S mnohými odbočkami k vraždám, vrahom, väzňom a ich obetiam. „Možno, že som citovo obmedzený, ale jednoducho píšem o veciach tak, ako ich cítim,“ hovorí Nick v jednom rozhovore z roku 1988, „veci ako pomsta či iné silné výbuchy emócií a násilie s nimi súvisiace majú zvláštnu starozákonnú atmosféru, no pre mňa sú úplne reálne a fascinujú ma.“
Počas nasledujúcich desiatich rokov vydá Nick sedem štúdiových a jeden koncertný album. Jeho piesne získavajú hĺbku, Bad Seeds si vytvárajú vlastný, nikomu nepodobný zvuk a štýl (dominuje klavír alebo organ, ťažké bicie a nerifujúca, striedma gitara Blixu Bargelda). Výstredný, exhibujúci rocker sa postupne mení na hĺbavého umelca (na koncertoch sa však dostáva do totálnej extázy, pri ktorej stráca predstavu o mieste a čase). Napriek rebelskému výzoru (strapaté, vtedy ešte husté čierne vlasy, nezdravo bledá pleť a výraz tváre, akoby vám práve išiel šťavnato vynadať) sa Nickove názory postupne rozvíjajú až do takmer stredovekej podoby: jeho hrdinom je Ježiš Kristus (hoci vtedy ešte tvrdí, že nie je nábožný), číta obrovské kvantá kníh (podľa vlastných slov 3-4 knihy týždenne), obdivuje Johnyho Casha („On je na rozdiel odo mňa veľký umelec,“ napísal pri príležitosti Cashovej sedemdesiatky) a objavuje hodnotu rodiny (kvôli synovi končí s dlhoročnou pravidelnou konzumáciou heroínu: „Nemôžem brať drogy a zároveň byť dobrým otcom.“).
V polovici deväťdesiatych rokov Nick žije v Brazílii, často koncertuje, občas si zahrá menšie úlohy vo filmoch, má za sebou vydanie temného románu And The Ass Saw The Angel (A oslica uvidela anjela) a pred sebou album Murder Ballads, ktorý vyšiel v roku 1996. Hoci malo ísť pôvodne skôr o zábavnú kratochvíľu, stal sa z neho Nickov ďaleko najúspešnejší album. Vďaka hosťujúcej Kylie Minogue sa ich krásna spoločná pieseň Where The Wild Roses Grow dostáva na špičky hitparád a jej klip takmer neschádza z obrazovky MTV. Na Murder Ballads sa však objavujú aj ďalší hviezdni hostia: Nickov kamarát Shane McGowan z írskej kapely The Pogues, stará austrálska kamarátka Anita Lane a nová anglická priateľka Polly Jean Harvey (ich skvelý duet Henry Lee sa tiež vyšplhal do vyšších vrstiev hitparád). Títo všetci, spolu s členmi Bad Seeds, si nakoniec zaspievajú Dylanovu pieseň Death Is Not The End a ináč krvou presiaknutému a vraždami až po okraj naplnenému albumu dajú predsa len nádejné finále. Na Vražedných baladách sa prvýkrát v kapele objavujú budúci Nickovi spoluhráči: dvojmetrový newyorský bubeník Jim Sclavunos, austrálsky klavirista Conway Savage, multiinštrumentalista Warren Ellis a v zbore si zaspievajú aj manželia James a Geraldine Johnstonovci, ktorí spolu s fotografom Stevom Gullickom o desať rokov pod názvom „...bender“ vystúpia na Pohode.
.priprav sa na radosť
Zatiaľ posledné obdobie života a tvorby Nicka Cava sa začalo rozpadom vzťahu s dlhoročnou partnerkou a matkou Nickovho syna Luka Vivian Caraneiro. Nick v tomto období (okolo roku 1997) prežíva krátky, ale intenzívny vzťah s PJ Harvey a údajne aj s Tori Amos. Mimoriadne silným artefaktom z tohto obdobia je album Boatman´s Call. Je to doteraz najpokojnejší, možno najsmutnejší album Bad Seeds, dve najsilnejšie veci v (nielen) Nickovom živote, teda láska a Boh sa tu odrážajú jedna v druhom, dotýkajú sa a prepletajú. Into My Arms patrí k najkrajším milostným piesňam, aké kedy boli napísané, People Ain´t No Good, There Is A Kingdom, Brompton Oratory či Idiot Prayer patria (spolu s niektorými piesňami Cohena, Dylana a Waitsa) medzi tie, ktoré sa najlepšie počúvajú neskoro večer. Samozrejme, len vtedy, keď v ten večer človek nie je sám.
V roku 1998 píše Nick predslov k novému vydaniu Markovho evanjelia („Je moje najobľúbenejšie – mám rád tú nástojčivosť a urgentnosť, s ktorou je napísané,“ hovorí v rozhovore pre austrálsky časopis Revue) a v londýnskej National Portrait Gallery sa zoznamuje s modelkou Susie Bick. V roku 1999 majú cirkevný sobáš. „Stále si myslím, že Susie je najkrajšia žena na svete,“ hovorí Nick po ôsmich rokoch manželstva. Názov albumu No More Shall We Part teda Nič nás nerozdelí hovorí, ako vážne to s manželstvom myslí. Hoci to zďaleka nebýva vždy tak, v prípade Nicka Cava viedlo objavenie šťastia a rodinnej harmónie (so Susie majú dvoch synov – dvojičky Arthura a Earla) k „tvorivému rozmachu“. Napísal hudbu k filmom Proposition a Zavraždenie Jesseho Jamesa, vydal dvojalbum Abattoir Blues /The Lyre of Orpheus s najradostnejšími piesňami, aké doteraz napísal (napríklad Get Ready For Love alebo O Children), vydal sa na turné s gospelovým minizborom (viacerí z nás ich spolu videli na festivale Love Planet v roku 2006 v Tábore), „vo voľnom čase“ založil spolu s Warrenom Ellisom, Jimom Sclavunosom a Martynom Caseym kapelu Grinderman, ktorá sa špecializuje na „tvrdý rock“ a v máji 2008 vydal najnovší album s Bad Seeds (Dig!!! Lazarus Dig!!!). Aj sarkazmom nešetriaci anglickí hudobní kritici hovoria, že „päťdesiatročný Cave robí najlepšiu hudbu vo svojom živote.“ Nakoniec, aj od nás dostal 5 guľôčok.
.človek Nick
„Piesne, ktoré hráme s Bad Seeds, nedokážem počúvať – sú príliš osobné a je v nich veľa bolesti,“ povedal nám Nick v rozhovore v anglickom Mineheade, kde mal koncertnú premiéru Grinderman. Napriek tomu, že si tento bledý Austrálčan v čiernom obleku stráži súkromie, hovoria jeho piesne o ňom viac, než fotky v bulvárnych novinách. Nemalo by preto prekvapiť, že Nick, akého si človek predstaví na základe jeho pesničiek, sa veľmi podobá na Nicka skutočného. A predsa to prekvapí. Keď som ho prvýkrát osobne stretol – v pražskom hoteli Marriot – mal v ruke hrubý rozčítaný paperback nejakého Dickensovho románu. V ten istý deň, ale neskoro v noci, na festivale Love Planet v Tábore krátko pred koncertom, popíjajú členovia Bad Seeds v backstageovom tour buse červené víno, čítajú, rozprávajú sa s kamarátmi, náladu dotvára gospelová hudba z nejakého cédečka. Keď vyjdú na pódium, plachý Nick sa zmení na skákajúceho rockera, ktorý živo komunikuje s publikom. Len čo z pódia schádza, vracia sa k nenápadnej plachosti.
Tak to bolo aj na nedávnom koncerte vo viedenskom Gasometri. Hudba Bad Seeds mala svoju zvyčajnú silu a farebnosť. Po odchode Blixu Bargelda sa kľúčovým hudobníkom stal austrálsky huslista a hráč na elektrickej mandolíne Warren Ellis. Svoje nástroje využíva nielen na živé hranie, ale aj na vytváranie zaujímavých melodických a hlukových slučiek, vďaka ktorým majú súčasní Bad Seeds s nikým nezameniteľný zvuk. Zvláštna je aj „rytmická sekcia“, teda dvaja bubeníci (Jim Sclavunos a Bill Wydler), z ktorých jeden vždy hrá na klasických bicích a druhý na perkusiách. Nie sú to žiadni jemnorukí virtuózi. Ich presné beaty majú tvrdosť a razanciu. Spolu s nimi hudbu „tvrdí“ mĺkvy basgitarista Martyn Casey. Vďaka tvrdým bicím si môže dovoliť mäkší zvuk a pomerne melodické linky. Najvernejší Nickov spoluhráč Mick Harvey (jediný s ním hrá od samého začiatku) na gitare a Conway Savage na klávesách dodávajú kapele atmosféru a prirodzený, často akustický zvuk. Nick k tomu pridáva vyhrávky na klávesách a jednoduché akordy či minirify na gitare. Zo starších piesní utkvel v pamäti temný Jack The Ripper, veselá Deanna, nepokojná Red Right Hand a už viackrát spomenutá gospelovka Get Ready For Love. Vrcholným číslom z výborného nového albumu bola v rýchlom tempe odohraná pieseň We Call Upon The Author, mrazilo však aj pri titulnej skladbe Dig, Lazarus, Dig!!! Okrem hudby zaujal fakt, že Nick si na pódiu nezapálil ani jednu cigaretu (predtým nepredstaviteľné) a v druhom prídavku mal namiesto prepotenej bielej košele obyčajné čierne tričko (a celkom mu pristalo).
„Nick prestal fajčiť?“ pýtame sa po koncerte Jima Sclavunosa. „Áno, kvôli deťom,“ odpovedá Jim a popíja nechutný sirup proti kašľu. Bad Seeds sú uprostred dlhého európskeho turné, ktoré zakončia tromi týždňami v Amerike. „V lete s Grindermanom obchádzame festivaly,“ hovorí Jim a začne ich menovať, počnúc dánskym Roskilde a anglickým Glastonbury. Pohoda, Colours of Ostrava či Sziget medzi nimi, žiaľ, nie sú. Na chvíľu sa v zákulisí objaví Nick (už, samozrejme, v čiernom obleku). Chvíľu sa rozpráva s nejakým viedenským kamarátom (ten je tiež v čiernom obleku), podá si ruku aj s čechoamerickým pesničkárom Philom Shoenfeltom (čierny oblek, samozrejme) a mizne do šatne. Akurát sa mu stihneme poďakovať za skvelý koncert. Keby tak rýchlo neodišiel, možno by sme mu povedali, ako silno sa nás jeho hudba už viac než 20 rokov dotýka. A možno by nám – tak ako veľakrát predtým, keď sme na to mali viac než dosť príležitostí – chýbala odvaha a nepovedali by sme nič. Tak o tom aspoň píšeme...
Keď príde na pódium Nick Cave, mladá kráska, ktorá stojí kúsok odo mňa, zavrie oči, začne sa usmievať a ako v príjemnom tranze tancovať. Precitne až o dve hodiny neskôr, keď Nick dospieva Into My Arms a definitívne sa s Viedenčanmi rozlúči.
Ktovie, koho sa tá anonymná slečna bála, keď Bad Seeds hrali „vražednú“ baladu Stagger Lee, z čoho sa tešila pri gospelovej veselici Get Ready For Love, aké morálne dilemy riešila pri ťaživej, no nie beznádejnej piesni Mercy Seat a koho za svoje každodenné trable obviňovala, keď Nick dvíhal prst k nebu a spieval We Call Upon The Author.
Užívajúc si každú jednu skladbu na viedenskom koncerte Nicka Cava a jeho Bad Seeds rozmýšľam nad tým, čím nás tento 51-ročný Austrálčan stále priťahuje. S čiernymi, na temene rednúcimi vlasmi, fičúrskymi fúzikmi a v tmavom (v tento večer jemne pásikavom) obleku pripomína niečo medzi južanským kazateľom, gotikou strihnutým starším pankáčom a mexickým sobášnym podvodníkom. Ak má človek jednou košatou metaforou charakterizovať jeho hudbu, nestačia mu nielen výstižné slová – v podstate ju nemá veľmi k čomu prirovnať. V tom sa podobá na Toma Waitsa, Leonarda Cohena, Boba Dylana či Vana Morrisona. Aj on je vážny pesničkár, ktorý sa poctivo „prepisuje“ životom a ignoruje pritom trendy v rocku, pope či na alternatívnej scéne. A podobne ako oni bol zaujímavý, keď mal 25, 40 aj 50 rokov.
.chlapci odvedľa
Nick sa narodil v mestečku Warracknabeal, ktoré leží asi 300 kilometrov severozápadne od Melbourne do celkom normálnej, funkčnej, literárne založenej rodiny (otec bol učiteľ angličtiny a literatúry, matka knihovníčka). Chodil do prísnej súkromnej školy, spieval v anglikánskom speváckom zbore, učil sa hrať na klavíri a veľa čítal. „Otec mi často čítaval dva texty – úvodný odsek Lolity a scénu vraždy z Dostojevského Zločinu a trestu. Boli to podľa neho ukážky mimoriadnej literárnej kvality,“ spomínal Nick v roku 1993 v rozhovore pre časopis Juice.
Strednú školu skončil ako divoký tínedžer, otvorený konzumácii všetkých povolených aj nepovolených návykových látok. Správu o tom, že jeho otec zomrel pri autonehode, sa dozvedel na policajnej stanici, kde bol práve zadržaný pre niektorý z mnohých menších problémov so zákonom. Mal vtedy 19 rokov. Začal študovať výtvarné umenie, ale po roku zo školy odišiel. Rozhodol sa, že bude hudobník.
Už na škole sa zoznámil so synom anglikánskeho vikára Mickom Harveym a s ďalšími dvoma kamarátmi založili kapelu The Boys Next Door. Najprv hrali pesničky od Lou Reeda, Davida Bowieho a Alice Coopera, no keď sa k nim v roku 1978 pridal gitarista Rowland Howard (neskorší zakladateľ skupiny These Immortal Souls a spolupracovník Lydie Lunch), začali si skladať vlastné kúsky. Hoci išlo viac-menej o pubertálnu záležitosť mladých, nahnevaných chlapcov, The Boys Next Door vydali platňu s názvom Door, Door, v Austrálii odohrali množstvo koncertov a dostali sa na niekoľko post-punkových kompilácií. Keď dnes človek počúva tie celkom melodické pesničky, nemôže ho nezaujať zvonivý, na tínedžera pomerne hlboký Nickov hlas, ktorý trochu pripomína Iana Curtisa z Joy Division.
.narodeninová párty
Chlapcom odvedľa však bola Austrália malá. Hoci je Melbourne veľkomesto, cítili sa v ňom ako na periférii. Centrom sveta bol pre nich Londýn. Nebolo nič jednoduchšie než si kúpiť letenky, zbaliť si nástroje a spolu s priateľkami sa presťahovať do Anglicka. Presne to aj urobili. Čakalo ich pomerne traumatické obdobie, keďže v Londýne ich nikto nevítal. Aj ten názov kapely znel trápne detinsky. Premenovali sa preto na The Birthday Party. Hoci sa zo začiatku ťažko pretĺkali a na jedlo si zarábali všetkými možnými zamestnaniami (Nick napríklad pracoval v trafike a v malom obchode s džínsami), talent a vášeň sa utajiť nedali. Birthday Party, kapela s tvrdým (niektorí vtedy hovorili, že „hororovým“) zvukom, s mimoriadne energickým temným spevákom a s celkom originálnymi hudobnými nápadmi zaujala napríklad aj vplyvného rozhlasového dídžeja Johna Peela a Iva Watts-Russela, ktorý vo svojom prestížnom vydavateľstve 4AD vydal ich album Prayers On Fire. Ale nielen ich. So skupinou začal vystupovať aj spevák Barry Adamson (áno, ten počerný pán v klobúku a s tmavými okuliarmi, ktorý tak krásne spieval džezové šansóny na minuloročnej Pohode) a v štúdiu si s nimi niekoľkokrát zahral aj výstredný Berlínčan Blixa Bargeld, gitarista už vtedy známej industriálnej kapely Einstürzende Neubauten.
Napriek sľubným začiatkom sa však unavení a (drogami) zničení Birthday Party v roku 1984 rozpadli. „Nevedeli sme hrať, ale zato sme hrali poriadne hlasno,“ hodnotí toto obdobie Nick. Cave, Harvey, Adamson a Bargeld spolu s bubeníkom Hugom Raceom krátko nato vytvorili kapelu The Bad Seeds.
.zlé semená
Ten názov je inšpirovaný Ježišovým podobenstvom o rozsievačovi: Išiel rozsievač a rozsieval semená, niektoré padli na úrodnú pôdu, iné do tŕnia alebo na kamene. Z dobrých semien vyrástli bohaté klasy a priniesli tak mnohonásobný úžitok, zlé semená, „The Bad Seeds“, uschli alebo zhnili a nebolo z nich nič. Na rozdiel od tých biblických, Cavove „Zlé semená“ sa ukázali ako mimoriadne produktívne. Hneď v roku 1984 vydávajú album From Her To Eternity. Ešte na ňom cítiť expresívnosť Birthday Party, ale už sám fakt, že ho otvára cover verzia Cohenovej piesne Avalanche svedčí o zmene smerovania. Nick Cave sa od tohto albumu stal definitívne pesničkárom. Temným, hlbokým, niekedy nezrozumiteľným, často excentrickým, no pre istú, pomerne veľkú skupinu ľudí vždy nesmierne atraktívnym pesničkárom. Jeho piesne sa odvtedy až dodnes pohybujú medzi dvoma pólmi obsiahnutými v názve prvého albumu: od nej až po večnosť. S mnohými odbočkami k vraždám, vrahom, väzňom a ich obetiam. „Možno, že som citovo obmedzený, ale jednoducho píšem o veciach tak, ako ich cítim,“ hovorí Nick v jednom rozhovore z roku 1988, „veci ako pomsta či iné silné výbuchy emócií a násilie s nimi súvisiace majú zvláštnu starozákonnú atmosféru, no pre mňa sú úplne reálne a fascinujú ma.“
Počas nasledujúcich desiatich rokov vydá Nick sedem štúdiových a jeden koncertný album. Jeho piesne získavajú hĺbku, Bad Seeds si vytvárajú vlastný, nikomu nepodobný zvuk a štýl (dominuje klavír alebo organ, ťažké bicie a nerifujúca, striedma gitara Blixu Bargelda). Výstredný, exhibujúci rocker sa postupne mení na hĺbavého umelca (na koncertoch sa však dostáva do totálnej extázy, pri ktorej stráca predstavu o mieste a čase). Napriek rebelskému výzoru (strapaté, vtedy ešte husté čierne vlasy, nezdravo bledá pleť a výraz tváre, akoby vám práve išiel šťavnato vynadať) sa Nickove názory postupne rozvíjajú až do takmer stredovekej podoby: jeho hrdinom je Ježiš Kristus (hoci vtedy ešte tvrdí, že nie je nábožný), číta obrovské kvantá kníh (podľa vlastných slov 3-4 knihy týždenne), obdivuje Johnyho Casha („On je na rozdiel odo mňa veľký umelec,“ napísal pri príležitosti Cashovej sedemdesiatky) a objavuje hodnotu rodiny (kvôli synovi končí s dlhoročnou pravidelnou konzumáciou heroínu: „Nemôžem brať drogy a zároveň byť dobrým otcom.“).
V polovici deväťdesiatych rokov Nick žije v Brazílii, často koncertuje, občas si zahrá menšie úlohy vo filmoch, má za sebou vydanie temného románu And The Ass Saw The Angel (A oslica uvidela anjela) a pred sebou album Murder Ballads, ktorý vyšiel v roku 1996. Hoci malo ísť pôvodne skôr o zábavnú kratochvíľu, stal sa z neho Nickov ďaleko najúspešnejší album. Vďaka hosťujúcej Kylie Minogue sa ich krásna spoločná pieseň Where The Wild Roses Grow dostáva na špičky hitparád a jej klip takmer neschádza z obrazovky MTV. Na Murder Ballads sa však objavujú aj ďalší hviezdni hostia: Nickov kamarát Shane McGowan z írskej kapely The Pogues, stará austrálska kamarátka Anita Lane a nová anglická priateľka Polly Jean Harvey (ich skvelý duet Henry Lee sa tiež vyšplhal do vyšších vrstiev hitparád). Títo všetci, spolu s členmi Bad Seeds, si nakoniec zaspievajú Dylanovu pieseň Death Is Not The End a ináč krvou presiaknutému a vraždami až po okraj naplnenému albumu dajú predsa len nádejné finále. Na Vražedných baladách sa prvýkrát v kapele objavujú budúci Nickovi spoluhráči: dvojmetrový newyorský bubeník Jim Sclavunos, austrálsky klavirista Conway Savage, multiinštrumentalista Warren Ellis a v zbore si zaspievajú aj manželia James a Geraldine Johnstonovci, ktorí spolu s fotografom Stevom Gullickom o desať rokov pod názvom „...bender“ vystúpia na Pohode.
.priprav sa na radosť
Zatiaľ posledné obdobie života a tvorby Nicka Cava sa začalo rozpadom vzťahu s dlhoročnou partnerkou a matkou Nickovho syna Luka Vivian Caraneiro. Nick v tomto období (okolo roku 1997) prežíva krátky, ale intenzívny vzťah s PJ Harvey a údajne aj s Tori Amos. Mimoriadne silným artefaktom z tohto obdobia je album Boatman´s Call. Je to doteraz najpokojnejší, možno najsmutnejší album Bad Seeds, dve najsilnejšie veci v (nielen) Nickovom živote, teda láska a Boh sa tu odrážajú jedna v druhom, dotýkajú sa a prepletajú. Into My Arms patrí k najkrajším milostným piesňam, aké kedy boli napísané, People Ain´t No Good, There Is A Kingdom, Brompton Oratory či Idiot Prayer patria (spolu s niektorými piesňami Cohena, Dylana a Waitsa) medzi tie, ktoré sa najlepšie počúvajú neskoro večer. Samozrejme, len vtedy, keď v ten večer človek nie je sám.
V roku 1998 píše Nick predslov k novému vydaniu Markovho evanjelia („Je moje najobľúbenejšie – mám rád tú nástojčivosť a urgentnosť, s ktorou je napísané,“ hovorí v rozhovore pre austrálsky časopis Revue) a v londýnskej National Portrait Gallery sa zoznamuje s modelkou Susie Bick. V roku 1999 majú cirkevný sobáš. „Stále si myslím, že Susie je najkrajšia žena na svete,“ hovorí Nick po ôsmich rokoch manželstva. Názov albumu No More Shall We Part teda Nič nás nerozdelí hovorí, ako vážne to s manželstvom myslí. Hoci to zďaleka nebýva vždy tak, v prípade Nicka Cava viedlo objavenie šťastia a rodinnej harmónie (so Susie majú dvoch synov – dvojičky Arthura a Earla) k „tvorivému rozmachu“. Napísal hudbu k filmom Proposition a Zavraždenie Jesseho Jamesa, vydal dvojalbum Abattoir Blues /The Lyre of Orpheus s najradostnejšími piesňami, aké doteraz napísal (napríklad Get Ready For Love alebo O Children), vydal sa na turné s gospelovým minizborom (viacerí z nás ich spolu videli na festivale Love Planet v roku 2006 v Tábore), „vo voľnom čase“ založil spolu s Warrenom Ellisom, Jimom Sclavunosom a Martynom Caseym kapelu Grinderman, ktorá sa špecializuje na „tvrdý rock“ a v máji 2008 vydal najnovší album s Bad Seeds (Dig!!! Lazarus Dig!!!). Aj sarkazmom nešetriaci anglickí hudobní kritici hovoria, že „päťdesiatročný Cave robí najlepšiu hudbu vo svojom živote.“ Nakoniec, aj od nás dostal 5 guľôčok.
.človek Nick
„Piesne, ktoré hráme s Bad Seeds, nedokážem počúvať – sú príliš osobné a je v nich veľa bolesti,“ povedal nám Nick v rozhovore v anglickom Mineheade, kde mal koncertnú premiéru Grinderman. Napriek tomu, že si tento bledý Austrálčan v čiernom obleku stráži súkromie, hovoria jeho piesne o ňom viac, než fotky v bulvárnych novinách. Nemalo by preto prekvapiť, že Nick, akého si človek predstaví na základe jeho pesničiek, sa veľmi podobá na Nicka skutočného. A predsa to prekvapí. Keď som ho prvýkrát osobne stretol – v pražskom hoteli Marriot – mal v ruke hrubý rozčítaný paperback nejakého Dickensovho románu. V ten istý deň, ale neskoro v noci, na festivale Love Planet v Tábore krátko pred koncertom, popíjajú členovia Bad Seeds v backstageovom tour buse červené víno, čítajú, rozprávajú sa s kamarátmi, náladu dotvára gospelová hudba z nejakého cédečka. Keď vyjdú na pódium, plachý Nick sa zmení na skákajúceho rockera, ktorý živo komunikuje s publikom. Len čo z pódia schádza, vracia sa k nenápadnej plachosti.
Tak to bolo aj na nedávnom koncerte vo viedenskom Gasometri. Hudba Bad Seeds mala svoju zvyčajnú silu a farebnosť. Po odchode Blixu Bargelda sa kľúčovým hudobníkom stal austrálsky huslista a hráč na elektrickej mandolíne Warren Ellis. Svoje nástroje využíva nielen na živé hranie, ale aj na vytváranie zaujímavých melodických a hlukových slučiek, vďaka ktorým majú súčasní Bad Seeds s nikým nezameniteľný zvuk. Zvláštna je aj „rytmická sekcia“, teda dvaja bubeníci (Jim Sclavunos a Bill Wydler), z ktorých jeden vždy hrá na klasických bicích a druhý na perkusiách. Nie sú to žiadni jemnorukí virtuózi. Ich presné beaty majú tvrdosť a razanciu. Spolu s nimi hudbu „tvrdí“ mĺkvy basgitarista Martyn Casey. Vďaka tvrdým bicím si môže dovoliť mäkší zvuk a pomerne melodické linky. Najvernejší Nickov spoluhráč Mick Harvey (jediný s ním hrá od samého začiatku) na gitare a Conway Savage na klávesách dodávajú kapele atmosféru a prirodzený, často akustický zvuk. Nick k tomu pridáva vyhrávky na klávesách a jednoduché akordy či minirify na gitare. Zo starších piesní utkvel v pamäti temný Jack The Ripper, veselá Deanna, nepokojná Red Right Hand a už viackrát spomenutá gospelovka Get Ready For Love. Vrcholným číslom z výborného nového albumu bola v rýchlom tempe odohraná pieseň We Call Upon The Author, mrazilo však aj pri titulnej skladbe Dig, Lazarus, Dig!!! Okrem hudby zaujal fakt, že Nick si na pódiu nezapálil ani jednu cigaretu (predtým nepredstaviteľné) a v druhom prídavku mal namiesto prepotenej bielej košele obyčajné čierne tričko (a celkom mu pristalo).
„Nick prestal fajčiť?“ pýtame sa po koncerte Jima Sclavunosa. „Áno, kvôli deťom,“ odpovedá Jim a popíja nechutný sirup proti kašľu. Bad Seeds sú uprostred dlhého európskeho turné, ktoré zakončia tromi týždňami v Amerike. „V lete s Grindermanom obchádzame festivaly,“ hovorí Jim a začne ich menovať, počnúc dánskym Roskilde a anglickým Glastonbury. Pohoda, Colours of Ostrava či Sziget medzi nimi, žiaľ, nie sú. Na chvíľu sa v zákulisí objaví Nick (už, samozrejme, v čiernom obleku). Chvíľu sa rozpráva s nejakým viedenským kamarátom (ten je tiež v čiernom obleku), podá si ruku aj s čechoamerickým pesničkárom Philom Shoenfeltom (čierny oblek, samozrejme) a mizne do šatne. Akurát sa mu stihneme poďakovať za skvelý koncert. Keby tak rýchlo neodišiel, možno by sme mu povedali, ako silno sa nás jeho hudba už viac než 20 rokov dotýka. A možno by nám – tak ako veľakrát predtým, keď sme na to mali viac než dosť príležitostí – chýbala odvaha a nepovedali by sme nič. Tak o tom aspoň píšeme...
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.