Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Potkaniarova píšťala

.peter Zajac .časopis .kritická príloha

Výskanie tých, čo oslavovali po roku 1989 definitívne víťazstvo demokracie, sa zmenilo v poslednom čase na zmeravenú grimasu. Autokratickým štátom sa darí lepšie ako kedykoľvek predtým.

Výskanie tých, čo oslavovali po roku 1989 definitívne víťazstvo demokracie, sa zmenilo v poslednom čase na zmeravenú grimasu. Autokratickým štátom sa darí lepšie ako kedykoľvek predtým.


Sklamanie prebehlíkov, čo sa cítia oklamaní prísľubmi slobody, sa mení na hnev proti demokracii a na obdiv k novým autokraciám, na zúrivý odpor voči USA, na varovné dvíhanie prstu voči Európe a obdivné zhliadanie sa v Číne a Rusku.
Predobrazom je dobre známy spev komunistických sirén pred druhou svetovou vojnou a najmä po nej. V Československu lemujú cestu zaslepenia a u niektorých aj precitnutia zástupy českých a slovenských intelektuálov.
Slová ako sloboda a demokracia sa stali vtedy v lepšej spoločnosti nadávkou. Po roku 1989 niektorí zahanbene čušali, tí citlivejší prisahali, že nikdy viac nepodľahnú zotročenémnu duchu kolektivizmu, iní sa smiali pod fúzy a čakali na svoju šancu.
Mali správny triedny inštinkt a dočkali sa. Nomenklatúrna politika zdravého jadra ich dnes na Slovensku znovu ako spoľahlivých súdruhov a odborníkov vyniesla na piedestál moci. Sú spoľahliví podľa starých kádrových zásad do tretieho kolena. A znovu neomalene poškuľujú po nových autokraciách a nepokryte omieľajú marxovskú mantru moci, zabalenú do hobbsovského staniolu etatizmu.
Ekonomické úspechy štátneho kapitalizmu v autokratických krajinách, ako Čína, Singapur či Rusko, vyrážajú dych – akoby popierali základnú tézu, prijímanú po porážke komunizmu, že ekonomicky môže prospievať len slobodná demokratická spoločnosť. A akoby dokonca podporovali tézu, že autokratická vláda vie úspešnejšie zaviesť poriadok a riešiť problémy kriminality a mafiánstva, ktoré sú odvekými neduhmi demokratickej spoločnosti.

Hlasom potkaniarovej píšťaly nového autokratického poriadku sa stal intelektuál Kishore Mahbubani, niekdajší singapurský veľvyslanec v OSN a dnešný šéf Lee Kuan Yew School of Public Policy na National University v Singapure. Týždenník Der Spiegel o ňom píše ako o jednom z najbrilantnejších a najprovokatívnejších ázijských intelektuálov.
Provokatívnosť jeho názorov spočíva v podstate v dvoch základných tézach. Podľa prvej  má byť síce dlhodobým cieľom všade na svete demokracia, ale v súčasnosti sú podstatnejšie zodpovedné vlády bez ohľadu na to, či vládnu demokraticky, alebo autokraticky. Druhá sa vyhráža Západu, aby sa vo vlastnom záujme prestal starať do neslobodných pomerov autokratických režimov.
Singapur je jednou z najprospievajúcejších ázijských krajín, a to je vždy lepšie ako africký hlad, aids a smrť. Kishor Mahbubani však ospravedlňuje drakonické tresty, politiku biča a trestov smrti a divoko útočí na „zločinecký Západ“, na jeho slobodu a demokraciu. Nie Samuel Huntington, ale on sa dnes vyhráža bojom kultúr. Sú to útoky ako vystrihnuté z učebníc marxizmu-leninizmu a z postojov európskych ľavicových intelektuálov po druhej svetovej vojne. 
Vyzývavé reči Kishora Mahbubaniho by sme mohli prejsť mlčaním, keby neboli také nenávistné. Mohli by sme sa odvolať na slová Amartya Sena, že „nie autokracia, ale demokratická forma vlády pomáha zabrániť extrémne chybnému vývoju“, alebo na vetu nemeckého historika Hansa-Ulricha Wehlera, že „demokracia ako jediná forma vládnutia umožňuje mierovú korektúru vlastných chýb a ostáva najaktraktívnejším politickým modelom.“ Mohli by sme povedať, že v istom štádiu ekonomického a civilizačného rozvoja prestáva byť napokon autokracia atraktívna. Ale hlas potkaniarovej píšťaly znie čoraz hlasnejšie aj u nás a píšťaliar, opojený mocou, vykrikuje: „Pozrite sa, ako ma ľudia milujú.“
Dnes už nie je len otázkou intelektuálov, ale celého Slovenska a všetkých generácií, do akej miery sme odolní voči zvodnému tónu potkaniarovej píšťaly, za ktorým sme po druhej svetovej vojne kráčali ako lumíky do mora. Alebo ináč: do akej miery sa stala sloboda našou vnútornou súčasťou a výbavou.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite