Kto sa veľa pýta, veľa sa dozvie. „Ocko?“ predniesol náš skoro šesťročný syn tónom, pri ktorom nám naskakujú zimomriavky, lebo je jasné, že sa ním vyslovujú len tie najzávažnejšie otázky. „Čo je to sex?“ Škodoradostne si vravím, ešteže neoslovil mňa.
Z náhodne vypočutého útržku rozhovoru sa však stáva zábavná situácia, a tak sa presúvam bližšie k pootvoreným dverám obývačky. Cez ne vidím tvár môjho manžela a musím uznať, že nadobudla zaujímavý odtieň. Niečo medzi smrteľnou bledosťou a červeňou potláčanej veselosti. „Ehm... a kde si to slovo počul?“ pýta sa, zrejme aby si ujasnil, aký stupeň podrobného opisu bude pri odpovedi potrebný. „V Piatich proti piatim,“ odpovedá nevinne synček. „Bola tam otázka, že na čo myslí žena pri žehlení. A povedali, že na sex.“
.stres, alebo šesť?
„Aha.“ Aj z istej vzdialenosti, ktorú musím zachovať, aby ma chlapi nezbadali a nebodaj do poučného rozhovoru nezapojili, mi je jasné, že z tohto sa môj muž len tak nevykrúti. „A dobre si počul?“ skúša ešte spochybniť dôveryhodnosť výpovede malého svedka. Lenže to je chabý pokus, náš syn nie je hluchý, aj keď sa to občas, keď od neho niečo chceme my, nezdá. „Jasné, dobre,“ horlivo prikyvuje predškolák. „Tak čo je to sex?“
Môj manžel, pôvodným vzdelaním filológ, očividne zápasí so slovami. Najmä s tým jedným. „Možno povedali skôr stres,“ skúša to znovu. „Nie, sex,“ opakuje s nevinnou detskou krutosťou jeho následník. „Ocko, čo je to?“ Chlapec začína mať podozrenie, že sa tu celkom nerešpektuje jeho dôstojnosť a právo na odpoveď. „Hm, myslím, že to bolo six,“ vynájde sa konečne ocko, nie veľmi originálne, ale to dieťa netuší, takže celkom účinne. „A to je anglická číslovka, znamená šesť.“ Syn prikyvuje, je trochu sklamaný obyčajnosťou vysvetlenia, ale možno aj trochu spokojný, lebo anglické číslovky do desať ovláda, takže sa potvrdilo, že na svete nie je veľa toho, čo by nevedel. Našťastie mu nezíde na um opýtať sa, prečo žena pri žehlení myslí na anglické číslovky. Pracem sa preč, musím sa niekde diskrétne zasmiať.
.ja ťa...!
Až po dosmiatí mi zíde na um, že by som sa mala možno opýtať verejnoprávnej televízie, prečo sa v rodinnej šou, ktorú vysielajú hneď po Večerníčku, teda ešte pred devätnástou hodinou, vyskytuje slovo sex. Ale hneď sa zahanbím, lebo sa nechcem zaradiť k chronicky morálne pohoršeným rodičom, ktorí sa dovolávajú štátnych zásahov a zákazov, keď by sa žiadalo len toľko, aby sa sami trochu starali o záujmy svojich detí a najmä sa nebáli im občas niečo aj zakázať. Navyše, možno by mi z verejnoprávnej odpovedali, že po Večerníčku nemá predškolák čo robiť pred obrazovkou – a možno by mali aj pravdu. Lenže na to by som mala jeden argument. Ešte pred Večerníčkom vysielajú krátke poučné šoty o bezpečnosti cestnej premávky, v ktorých významné miesto zaujímajú krvavé zábery z miest dopravných nehôd. Komplet aj s mŕtvolami. Takže dieťa zrejme nemá čo robiť pred televíznou obrazovkou ani sekundu predtým, ako na ňu vypochoduje z kreslenej chalúpky „bača“.
A má pred ňou vôbec čo robiť aj počas sobotného alebo nedeľného dopoludnia? Najmä keď rozprávky označené logom macka, teda zrejme vhodné aj pre najmenšieho diváka, obsahujú kvantum akčných scén, za aké by sa nehanbil ani Jackie Chan (len tie jeho pôsobia menej dramaticky a drasticky)?
Ale aspoň vieme, odkiaľ to tie deti majú. Myslím vyhlásenia typu „Daj to sem, lebo ťa rozpáram!“; „Zdochni, špinavec!“; „Ja ťa zabijem!“. Keď niečo podobné začujem z úst svojho syna alebo jeho mladšej sestry, je mi jasné, že sú len dve možnosti, odkiaľ tieto perly načerpali: zo škôlky, alebo z televíznych rozprávok. Druhá možnosť je o niečo pravdepodobnejšia. Najmä preto, že brutálne vyhrážky sa u nás častejšie vyskytujú pri sobotných a nedeľných raňajkách, teda po rozprávkovom úvode do slnečného víkendového dňa. Iste, iste, možno by sme im namiesto zapnutia telky mali od šiestej ráno čítať slovenské prostonárodné povesti, ale niekedy sa treba aj vyspať – a navyše, o nevinnosti Dobšinského hororov väčšina duševne zdravých jedincov tiež pochybuje.
.maťko a Kubko na Skrotenej hore
Nie, ešte stále som sa k neustále morálne pohoršeným rodičom nezaradila, hoci ani sama neviem prečo. Asi to bude silou zvyku a presvedčenia, že hoci deti obklopuje kadečo, za to, ako to vnímajú, filtrujú a čo z toho prijímajú a čo odmietnu, môžu predovšetkým ich rodičia. A tak zatiaľ len vysvetľujem, prečo nie je pekné vyskakovať na sestru s revom „A teraz potečie krv!“, hoci kreslená postavička si to očividne dovoliť môže.
Okrem toho mám skúsenosť, že najmenšiu morálnu škodu spôsobujú deťom tie rozprávky, ktoré my, zhrození dospelí, pokladáme za príklad brutality. Napríklad taký klasický Tom a Jerry je síce plný groteskovitého násilia, nestalo sa mi však, že by sa po ňom moja domáca perepúť opičila. Pre deti je to naozaj skôr groteska – tak sa prehýbajú od smiechu, že im vôbec nezíde na um vyskúšať si niektoré ťahy z boja medzi kocúrom a myšiakom v realite.
Ja viem, deťom sa má púšťať akurát tak Macko Uško, možno ešte Lolek a Bolek a, samozrejme, klasika slovenskej holubičej mierumilovnosti a mravnej čistoty, Pásli ovce valasi. Lenže, ukázalo sa minule na YouTube, ani Maťko a Kubko nie sú až takí nevinní, ako by sa zdalo. Nespomínam si síce z detstva, že by mi pri pozeraní ich dobrodružstiev zišlo na um niečo dvojzmyselné, ani to jedno slovo, s ktorým si zatiaľ neporadil otec-filológ, sa tam nevyskytlo, ale...
Skrátka, kto chce deťom z YouTube pustiť niečo o Maťkovi a Kubkovi, nech si dá dobrý pozor. Po zadaní mien dvoch kreslených valachov sa tam medzi iným objaví aj jeden síce celkom zábavný, ale pre deti jednoznačne nevhodný klip, v ktorom sú šikovne zostrihané zábery z filmu Skrotená hora, doplnené o ešte šikovnejšie zostrihanú zvukovú stopu z „Maťka a Kubka“. Nie, nie je to porno, lebo ani Skrotená hora, aspoň podľa zákonnej definície porno nie je. Ale otázky, ktoré by vám dieťa po pozretí tohto materiálu uštedrilo, by sa asi odkazmi na anglické číslovky riešiť nedali.
Mimochodom, jedno vysvetlenie slova sex, na ktoré dôjde, keď zlyhajú anglistické triky, som už vymyslela. Je dostatočne stručné, nevinné, morálne na výške, a vlastne aj výstižné. Akurát ho neprezradím, dosť som sa na ňom natrápila. Sú veci, ktoré si každý rodič musí preskákať sám.
Z náhodne vypočutého útržku rozhovoru sa však stáva zábavná situácia, a tak sa presúvam bližšie k pootvoreným dverám obývačky. Cez ne vidím tvár môjho manžela a musím uznať, že nadobudla zaujímavý odtieň. Niečo medzi smrteľnou bledosťou a červeňou potláčanej veselosti. „Ehm... a kde si to slovo počul?“ pýta sa, zrejme aby si ujasnil, aký stupeň podrobného opisu bude pri odpovedi potrebný. „V Piatich proti piatim,“ odpovedá nevinne synček. „Bola tam otázka, že na čo myslí žena pri žehlení. A povedali, že na sex.“
.stres, alebo šesť?
„Aha.“ Aj z istej vzdialenosti, ktorú musím zachovať, aby ma chlapi nezbadali a nebodaj do poučného rozhovoru nezapojili, mi je jasné, že z tohto sa môj muž len tak nevykrúti. „A dobre si počul?“ skúša ešte spochybniť dôveryhodnosť výpovede malého svedka. Lenže to je chabý pokus, náš syn nie je hluchý, aj keď sa to občas, keď od neho niečo chceme my, nezdá. „Jasné, dobre,“ horlivo prikyvuje predškolák. „Tak čo je to sex?“
Môj manžel, pôvodným vzdelaním filológ, očividne zápasí so slovami. Najmä s tým jedným. „Možno povedali skôr stres,“ skúša to znovu. „Nie, sex,“ opakuje s nevinnou detskou krutosťou jeho následník. „Ocko, čo je to?“ Chlapec začína mať podozrenie, že sa tu celkom nerešpektuje jeho dôstojnosť a právo na odpoveď. „Hm, myslím, že to bolo six,“ vynájde sa konečne ocko, nie veľmi originálne, ale to dieťa netuší, takže celkom účinne. „A to je anglická číslovka, znamená šesť.“ Syn prikyvuje, je trochu sklamaný obyčajnosťou vysvetlenia, ale možno aj trochu spokojný, lebo anglické číslovky do desať ovláda, takže sa potvrdilo, že na svete nie je veľa toho, čo by nevedel. Našťastie mu nezíde na um opýtať sa, prečo žena pri žehlení myslí na anglické číslovky. Pracem sa preč, musím sa niekde diskrétne zasmiať.
.ja ťa...!
Až po dosmiatí mi zíde na um, že by som sa mala možno opýtať verejnoprávnej televízie, prečo sa v rodinnej šou, ktorú vysielajú hneď po Večerníčku, teda ešte pred devätnástou hodinou, vyskytuje slovo sex. Ale hneď sa zahanbím, lebo sa nechcem zaradiť k chronicky morálne pohoršeným rodičom, ktorí sa dovolávajú štátnych zásahov a zákazov, keď by sa žiadalo len toľko, aby sa sami trochu starali o záujmy svojich detí a najmä sa nebáli im občas niečo aj zakázať. Navyše, možno by mi z verejnoprávnej odpovedali, že po Večerníčku nemá predškolák čo robiť pred obrazovkou – a možno by mali aj pravdu. Lenže na to by som mala jeden argument. Ešte pred Večerníčkom vysielajú krátke poučné šoty o bezpečnosti cestnej premávky, v ktorých významné miesto zaujímajú krvavé zábery z miest dopravných nehôd. Komplet aj s mŕtvolami. Takže dieťa zrejme nemá čo robiť pred televíznou obrazovkou ani sekundu predtým, ako na ňu vypochoduje z kreslenej chalúpky „bača“.
A má pred ňou vôbec čo robiť aj počas sobotného alebo nedeľného dopoludnia? Najmä keď rozprávky označené logom macka, teda zrejme vhodné aj pre najmenšieho diváka, obsahujú kvantum akčných scén, za aké by sa nehanbil ani Jackie Chan (len tie jeho pôsobia menej dramaticky a drasticky)?
Ale aspoň vieme, odkiaľ to tie deti majú. Myslím vyhlásenia typu „Daj to sem, lebo ťa rozpáram!“; „Zdochni, špinavec!“; „Ja ťa zabijem!“. Keď niečo podobné začujem z úst svojho syna alebo jeho mladšej sestry, je mi jasné, že sú len dve možnosti, odkiaľ tieto perly načerpali: zo škôlky, alebo z televíznych rozprávok. Druhá možnosť je o niečo pravdepodobnejšia. Najmä preto, že brutálne vyhrážky sa u nás častejšie vyskytujú pri sobotných a nedeľných raňajkách, teda po rozprávkovom úvode do slnečného víkendového dňa. Iste, iste, možno by sme im namiesto zapnutia telky mali od šiestej ráno čítať slovenské prostonárodné povesti, ale niekedy sa treba aj vyspať – a navyše, o nevinnosti Dobšinského hororov väčšina duševne zdravých jedincov tiež pochybuje.
.maťko a Kubko na Skrotenej hore
Nie, ešte stále som sa k neustále morálne pohoršeným rodičom nezaradila, hoci ani sama neviem prečo. Asi to bude silou zvyku a presvedčenia, že hoci deti obklopuje kadečo, za to, ako to vnímajú, filtrujú a čo z toho prijímajú a čo odmietnu, môžu predovšetkým ich rodičia. A tak zatiaľ len vysvetľujem, prečo nie je pekné vyskakovať na sestru s revom „A teraz potečie krv!“, hoci kreslená postavička si to očividne dovoliť môže.
Okrem toho mám skúsenosť, že najmenšiu morálnu škodu spôsobujú deťom tie rozprávky, ktoré my, zhrození dospelí, pokladáme za príklad brutality. Napríklad taký klasický Tom a Jerry je síce plný groteskovitého násilia, nestalo sa mi však, že by sa po ňom moja domáca perepúť opičila. Pre deti je to naozaj skôr groteska – tak sa prehýbajú od smiechu, že im vôbec nezíde na um vyskúšať si niektoré ťahy z boja medzi kocúrom a myšiakom v realite.
Ja viem, deťom sa má púšťať akurát tak Macko Uško, možno ešte Lolek a Bolek a, samozrejme, klasika slovenskej holubičej mierumilovnosti a mravnej čistoty, Pásli ovce valasi. Lenže, ukázalo sa minule na YouTube, ani Maťko a Kubko nie sú až takí nevinní, ako by sa zdalo. Nespomínam si síce z detstva, že by mi pri pozeraní ich dobrodružstiev zišlo na um niečo dvojzmyselné, ani to jedno slovo, s ktorým si zatiaľ neporadil otec-filológ, sa tam nevyskytlo, ale...
Skrátka, kto chce deťom z YouTube pustiť niečo o Maťkovi a Kubkovi, nech si dá dobrý pozor. Po zadaní mien dvoch kreslených valachov sa tam medzi iným objaví aj jeden síce celkom zábavný, ale pre deti jednoznačne nevhodný klip, v ktorom sú šikovne zostrihané zábery z filmu Skrotená hora, doplnené o ešte šikovnejšie zostrihanú zvukovú stopu z „Maťka a Kubka“. Nie, nie je to porno, lebo ani Skrotená hora, aspoň podľa zákonnej definície porno nie je. Ale otázky, ktoré by vám dieťa po pozretí tohto materiálu uštedrilo, by sa asi odkazmi na anglické číslovky riešiť nedali.
Mimochodom, jedno vysvetlenie slova sex, na ktoré dôjde, keď zlyhajú anglistické triky, som už vymyslela. Je dostatočne stručné, nevinné, morálne na výške, a vlastne aj výstižné. Akurát ho neprezradím, dosť som sa na ňom natrápila. Sú veci, ktoré si každý rodič musí preskákať sám.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.