Poľsko s napätím očakáva knihu o minulosti vodcu Solidarity Lecha Walesu. Ak je pravda, čo sa o nej hovorí, potvrdí domnienky, že legendárny odborový predák a prvý demokratický prezident bol evidovaný ako spolupracovník komunistickej tajnej polície. Je to šok? Alebo len ďalšia epizóda v telenovele o agentovi s krycím menom Bolek?
Kniha Piotra Gotarczyka a Slawomira Cenckiewicza, dvoch mladých historikov z Inštitútu národnej pamäti (IPN), vyvoláva v Poľsku obrovské emócie dávno predtým, ako uzrela svetlo sveta. Jej recenzent – a zároveň bezpečnostný poradca prezidenta Kaczynského – Andrzej Zybertowicz vyhlásil, že táto publikácia potvrdzuje „nepochybný fakt, že Lech Walesa bol spolupracovníkom štátnej bezpečnosti“. Ešte dôraznejšie dodal, že dielo donúti historikov „prepísať najnovšie dejiny Poľska“.
.vyhráža sa Tusk aj Michnik
Ale nie je to niečo, čo sme už predsa dávno všetci vedeli? Sám prezident Kaczynski pre televíziu Polsat uviedol, že o „okamihu zlyhania vo Walesovom životopise“ vedel aj bez historikov IPN. Na druhej strane, premiér Donald Tusk sa pred časom vyjadril, že „nedovolí, aby bola publikovaná akákoľvek kniha, ktorá by očiernila legendu Solidarity“. A teraz bývalý predák opozičného hnutia Frasyniuk na kameru vyhlasuje, že si tá „špina“ (teda autori knihy) zaslúži „po papuli“, a denník Gazeta Wyborcza navrhuje, aby bol šéf Inštitútu okamžite pohnaný pred súd. Autority na oboch stranách sa predbiehajú v podpisovaní otvorených listov a petícií – jedni „na obranu dobrého mena“ symbolu Poľska, druhí na obranu slobody historického výskumu.
Zahraničný čitateľ by sa mohol právom spýtať, ako je možné, že agent poľskej štátnej bezpečnosti sa tak významne zaslúžil o pád komunizmu? Skutočnosť je však taká, že kauza spolupráce Lecha Walesu s tajnými nemá zďaleka taký rozsah, ako by búrlivá poľská debata naznačovala. Podľa všetkých dostupných informácií sa otázka údajnej spolupráce s tajnou políciou týka začiatku 70. rokov, teda obdobia dávno pred vznikom Solidarity. Vtedy bol Walesa neznámym zamestnancom gdanských lodeníc. Ešte oprávnenejšie by potom znela otázka, prečo teda niekto vyčíta legende opozície, že ako mladý robotník krátko po krvavej pacifikácii štrajkujúcich lodeníc v decembri 1970 podľahol nátlaku obludnej mašinérie štátnej bezpečnosti. Neodčinil vari svoje zlyhanie neskôr – a mnohonásobne? Otázka agenta Bolka sa však netýka ani tak obdobia komunizmu, ako skôr vývoja Poľska po roku 1989 a nejednoznačnej roly, ktorú v ňom Lech Walesa zohral.
.kto zdemoloval zväzok?
Štvrtého júna sa pred domom bývalého prezidenta v Gdansku stretli dve demonštrácie. Mladí členovia vládnej Občianskej platformy mu prišli poďakovať „za slobodné Poľsko“; priaznivci Práva a spravodlivosti mali iný cieľ – vypískať „agenta Bolka“. Obe strany si dátum zvolili celkom zámerne, aj keď im šlo o dve rôzne udalosti.
Priaznivci Lecha Walesu si 4. júna pripomínali jún roku 1989, keď pod jeho vedením Solidarita dosiahla drvivé víťazstvo v poloslobodných parlamentných voľbách. Vtedy bola pre kandidátov zárukou úspechu už spoločná fotografia s vodcom odborového zväzu.
Jeho odporcovia si v tento istý deň zase pripomínali 4. jún 1992, keď sa stal Walesa strojcom „parlamentného prevratu“, ktorý pripravil o moc pravicový kabinet Jana Olszewského, čo sa pokúsil vykonať lustrácie vysokých štátnych predstaviteľov.
Meno Walesu sa vtedy objavilo na zoznamoch práve vedľa krycieho mena Bolek. Tento spor, ktorého je terajšia „kauza Bolek“ len menšou súčasťou, sa potom tiahne najnovšími dejinami Poľska, v ktorých je téma lustrácií jedným zo základných faktorov štiepenia politickej scény. Počas vtedajšej „nočnej zmeny pri moci“ proti sebe stáli na jednej strane Walesa a súčasný premiér Tusk, na druhej okrem iných bratia Kaczynskí.
Walesu v roku 2000 lustračný súd definitívne zbavil obvinenia a IPN mu vzápätí udelil status „obete sledovania tajnej polície“. Okolnosti týkajúce sa zväzku agenta Bolka však v mnohých dodnes vzbudzujú pochybnosti. Známy publicista Bronislaw Wildstein píše o tom, ako zväzok Bolka po „prevrate“ v roku 1992 doputoval do prezidentského paláca a vrátil sa späť do archívu v značne dezolátnom stave. A lustračný súd potom rozhodnutie v prospech Walesu zdôvodnil práve tým, že väčšina dokumentov bola stratená, prípadne sa nezachovala v origináloch.
.osobný problém, problém štátu
Skutočnosť, že má bývalý prezident vo svojom životopise temné miesto, tak bola dlhé roky v istom zmysle verejným tajomstvom. Hovorili o ňom bez obalu napríklad bývalí spolupracovníci Walesu z čias začiatkov Solidarity – Anna Walentynowicz a Adam Gwiazda. Ich verziu však sám Walesa charakterizoval ako výsledok „manipulácie ŠtB“ a bývalých kolegov uznal za „prípady pre psychiatra“. Zmienky a narážky sa však objavovali aj zo strany osôb, ktoré sú bývalému prezidentovi naklonené a lustráciám odporujú – keď pred dvoma rokmi Walesa skritizoval Güntera Grassa za jeho neskoré priznanie nacistickej minulosti, šéfredaktor denníka Gazeta Wyborcza Adam Michnik mu pripomenul, že vzhľadom na trápne epizódy vlastnej mladosti by mal byť zdržanlivejší.
Deliaca čiara v „kauze Bolek“ pritom prebieha po rovnakej línii ako v celkovej otázke zúčtovania s poľskou minulosťou. Tí, ktorí útočia na „smradov z IPN“ (teda na mladých historikov, ktorí už väčšinou s protikomunistickou opozíciou nemajú osobnú skúsenosť) a obviňujú bratov Kaczynských, že celú intrigu zosnovali, aby sa pomstili dlhoročnému nepriateľovi, vždy odporovali myšlienke zverejnenia archívov ŠtB. Kauza Bolek je pre nich ďalším dôkazom absurdity „hľadania pravdy“ v údajne sfalšovaných zväzkoch ŠtB. Tvrdia, že to celé je len eštebácka „výhra zo záhrobia“. Naopak, druhá strana obviňuje Lecha Walesu, že práve v snahe zatajiť vlastnú minulosť umožňoval od roku 1989 návrat eštebákov do štátnych funkcií a plošne blokoval všetky pokusy o lustrácie. „Jeho osobný problém sa tak stal problémom celého štátu,“ píše Wildstein. A to už je vážnejšie obvinenie než chvíľkové zakolísanie v temnom sedemdesiatom roku...
.príde pokračovanie
Práve sem bude zrejme smerovať aj hlavná váha obvinení v knihe gdanských historikov. IPN sa teraz snaží situáciu upokojovať a vystríha všetkých, že nemožno zatracovať a zakazovať knihu, ktorú ešte ani nikto nevidel. Významný predstaviteľ Inštitútu Antoni Dudek však už naznačoval, že hlavným námetom diela nie je ani tak príbeh agenta Bolka, ako skôr neskoršie osudy jeho zväzku. Dá sa teda očakávať, že nepôjde o story mladého robotníka, ktorý sa zaplietol do ambivalentnej hry so štátnou bezpečnosťou, ale skôr o niečo iné: o vývoj legendy Solidarity a uznávaného prezidenta štátu, ktorý pre epizódku z minulosti zohral prečudesnú úlohu v procese vyrovnania sa svojej vlasti s dedičstvom komunizmu. Dá sa aj predpokladať, že „kauza Bolek“ sa touto publikáciou vôbec neskončí. Poľsko pravdepodobne čaká ďalšie pokračovanie nekonečných sporov medzi tými, ktorí vidia v lustráciách podmienku očisty verejného života, a tými, ktorí v pravosť obsahu archívov ŠtB neveria.
Autor je publicista
Kniha Piotra Gotarczyka a Slawomira Cenckiewicza, dvoch mladých historikov z Inštitútu národnej pamäti (IPN), vyvoláva v Poľsku obrovské emócie dávno predtým, ako uzrela svetlo sveta. Jej recenzent – a zároveň bezpečnostný poradca prezidenta Kaczynského – Andrzej Zybertowicz vyhlásil, že táto publikácia potvrdzuje „nepochybný fakt, že Lech Walesa bol spolupracovníkom štátnej bezpečnosti“. Ešte dôraznejšie dodal, že dielo donúti historikov „prepísať najnovšie dejiny Poľska“.
.vyhráža sa Tusk aj Michnik
Ale nie je to niečo, čo sme už predsa dávno všetci vedeli? Sám prezident Kaczynski pre televíziu Polsat uviedol, že o „okamihu zlyhania vo Walesovom životopise“ vedel aj bez historikov IPN. Na druhej strane, premiér Donald Tusk sa pred časom vyjadril, že „nedovolí, aby bola publikovaná akákoľvek kniha, ktorá by očiernila legendu Solidarity“. A teraz bývalý predák opozičného hnutia Frasyniuk na kameru vyhlasuje, že si tá „špina“ (teda autori knihy) zaslúži „po papuli“, a denník Gazeta Wyborcza navrhuje, aby bol šéf Inštitútu okamžite pohnaný pred súd. Autority na oboch stranách sa predbiehajú v podpisovaní otvorených listov a petícií – jedni „na obranu dobrého mena“ symbolu Poľska, druhí na obranu slobody historického výskumu.
Zahraničný čitateľ by sa mohol právom spýtať, ako je možné, že agent poľskej štátnej bezpečnosti sa tak významne zaslúžil o pád komunizmu? Skutočnosť je však taká, že kauza spolupráce Lecha Walesu s tajnými nemá zďaleka taký rozsah, ako by búrlivá poľská debata naznačovala. Podľa všetkých dostupných informácií sa otázka údajnej spolupráce s tajnou políciou týka začiatku 70. rokov, teda obdobia dávno pred vznikom Solidarity. Vtedy bol Walesa neznámym zamestnancom gdanských lodeníc. Ešte oprávnenejšie by potom znela otázka, prečo teda niekto vyčíta legende opozície, že ako mladý robotník krátko po krvavej pacifikácii štrajkujúcich lodeníc v decembri 1970 podľahol nátlaku obludnej mašinérie štátnej bezpečnosti. Neodčinil vari svoje zlyhanie neskôr – a mnohonásobne? Otázka agenta Bolka sa však netýka ani tak obdobia komunizmu, ako skôr vývoja Poľska po roku 1989 a nejednoznačnej roly, ktorú v ňom Lech Walesa zohral.
.kto zdemoloval zväzok?
Štvrtého júna sa pred domom bývalého prezidenta v Gdansku stretli dve demonštrácie. Mladí členovia vládnej Občianskej platformy mu prišli poďakovať „za slobodné Poľsko“; priaznivci Práva a spravodlivosti mali iný cieľ – vypískať „agenta Bolka“. Obe strany si dátum zvolili celkom zámerne, aj keď im šlo o dve rôzne udalosti.
Priaznivci Lecha Walesu si 4. júna pripomínali jún roku 1989, keď pod jeho vedením Solidarita dosiahla drvivé víťazstvo v poloslobodných parlamentných voľbách. Vtedy bola pre kandidátov zárukou úspechu už spoločná fotografia s vodcom odborového zväzu.
Jeho odporcovia si v tento istý deň zase pripomínali 4. jún 1992, keď sa stal Walesa strojcom „parlamentného prevratu“, ktorý pripravil o moc pravicový kabinet Jana Olszewského, čo sa pokúsil vykonať lustrácie vysokých štátnych predstaviteľov.
Meno Walesu sa vtedy objavilo na zoznamoch práve vedľa krycieho mena Bolek. Tento spor, ktorého je terajšia „kauza Bolek“ len menšou súčasťou, sa potom tiahne najnovšími dejinami Poľska, v ktorých je téma lustrácií jedným zo základných faktorov štiepenia politickej scény. Počas vtedajšej „nočnej zmeny pri moci“ proti sebe stáli na jednej strane Walesa a súčasný premiér Tusk, na druhej okrem iných bratia Kaczynskí.
Walesu v roku 2000 lustračný súd definitívne zbavil obvinenia a IPN mu vzápätí udelil status „obete sledovania tajnej polície“. Okolnosti týkajúce sa zväzku agenta Bolka však v mnohých dodnes vzbudzujú pochybnosti. Známy publicista Bronislaw Wildstein píše o tom, ako zväzok Bolka po „prevrate“ v roku 1992 doputoval do prezidentského paláca a vrátil sa späť do archívu v značne dezolátnom stave. A lustračný súd potom rozhodnutie v prospech Walesu zdôvodnil práve tým, že väčšina dokumentov bola stratená, prípadne sa nezachovala v origináloch.
.osobný problém, problém štátu
Skutočnosť, že má bývalý prezident vo svojom životopise temné miesto, tak bola dlhé roky v istom zmysle verejným tajomstvom. Hovorili o ňom bez obalu napríklad bývalí spolupracovníci Walesu z čias začiatkov Solidarity – Anna Walentynowicz a Adam Gwiazda. Ich verziu však sám Walesa charakterizoval ako výsledok „manipulácie ŠtB“ a bývalých kolegov uznal za „prípady pre psychiatra“. Zmienky a narážky sa však objavovali aj zo strany osôb, ktoré sú bývalému prezidentovi naklonené a lustráciám odporujú – keď pred dvoma rokmi Walesa skritizoval Güntera Grassa za jeho neskoré priznanie nacistickej minulosti, šéfredaktor denníka Gazeta Wyborcza Adam Michnik mu pripomenul, že vzhľadom na trápne epizódy vlastnej mladosti by mal byť zdržanlivejší.
Deliaca čiara v „kauze Bolek“ pritom prebieha po rovnakej línii ako v celkovej otázke zúčtovania s poľskou minulosťou. Tí, ktorí útočia na „smradov z IPN“ (teda na mladých historikov, ktorí už väčšinou s protikomunistickou opozíciou nemajú osobnú skúsenosť) a obviňujú bratov Kaczynských, že celú intrigu zosnovali, aby sa pomstili dlhoročnému nepriateľovi, vždy odporovali myšlienke zverejnenia archívov ŠtB. Kauza Bolek je pre nich ďalším dôkazom absurdity „hľadania pravdy“ v údajne sfalšovaných zväzkoch ŠtB. Tvrdia, že to celé je len eštebácka „výhra zo záhrobia“. Naopak, druhá strana obviňuje Lecha Walesu, že práve v snahe zatajiť vlastnú minulosť umožňoval od roku 1989 návrat eštebákov do štátnych funkcií a plošne blokoval všetky pokusy o lustrácie. „Jeho osobný problém sa tak stal problémom celého štátu,“ píše Wildstein. A to už je vážnejšie obvinenie než chvíľkové zakolísanie v temnom sedemdesiatom roku...
.príde pokračovanie
Práve sem bude zrejme smerovať aj hlavná váha obvinení v knihe gdanských historikov. IPN sa teraz snaží situáciu upokojovať a vystríha všetkých, že nemožno zatracovať a zakazovať knihu, ktorú ešte ani nikto nevidel. Významný predstaviteľ Inštitútu Antoni Dudek však už naznačoval, že hlavným námetom diela nie je ani tak príbeh agenta Bolka, ako skôr neskoršie osudy jeho zväzku. Dá sa teda očakávať, že nepôjde o story mladého robotníka, ktorý sa zaplietol do ambivalentnej hry so štátnou bezpečnosťou, ale skôr o niečo iné: o vývoj legendy Solidarity a uznávaného prezidenta štátu, ktorý pre epizódku z minulosti zohral prečudesnú úlohu v procese vyrovnania sa svojej vlasti s dedičstvom komunizmu. Dá sa aj predpokladať, že „kauza Bolek“ sa touto publikáciou vôbec neskončí. Poľsko pravdepodobne čaká ďalšie pokračovanie nekonečných sporov medzi tými, ktorí vidia v lustráciách podmienku očisty verejného života, a tými, ktorí v pravosť obsahu archívov ŠtB neveria.
Autor je publicista
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.