Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Predčasné parlamentné voľby sa uskutočnia 30. septembra


Príbeh

.fedor Gál .časopis .kritická príloha

Osamelý intelektuál po sedemdesiatke, pisárka s nádherným zadkom, jej milenec a text. Pisárka krúti nad textom hlavou. Nuda, skutočný život je úplne iný.

Osamelý intelektuál po sedemdesiatke, pisárka s nádherným zadkom, jej milenec a text. Pisárka krúti nad textom hlavou. Nuda, skutočný život je úplne iný.


Napríklad, čo už on môže vedieť o teroristoch, ja som ich videla v akcii. Videla som mŕtvych, zničený majetok. A vedela som čosi aj o ich skutočnej motivácii. Bože môj, koho už zaujíma politika, prečo nepíše o naozajstnom živote? Pokúša sa tiež, presnou ženskou intuíciou, preniknúť do jeho mysle, staroby a osamelosti. S porozumením.

Jej milenec je iná káva. Svet delí na veci osobné a ekonomické. Tie ekonomické sú veľmi, veľmi dôležité. Rozčuľuje ho, že starec čosi vypisuje, zatiaľ čo jeho celoživotné úspory hnijú na obyčajných účtoch v banke. To ho naozaj štve. A má tiež podozrenie, že si najal vnadnú pisárku z čistej stareckej zmyselnosti. Určite by ju rád prefikol. Potajomky však číta starcove eseje – sú o terorizme, pravici a ľavici v politike, o demokracii, štáte, inteligentnom dizajne, o turistike, moci, posmrtnom živote a všeličom inom.


Presne také témy, o akých aj ja spisujem svoje eseje už roky rokúce, akurát o niekoľko tried horšie. To preto, že autorom knihy „Deník špatného roku“ (Metafora, Praha 2008), v ktorej sa prelínajú monológy a dialógy peknej pisárky, jej milenca a onoho intelektuála s jeho esejami, je držiteľ Nobelovej ceny za literatúru v roku 2003 John Maxwell Coetzee.

Čítal som Coetzeeho knihu na hotelovej izbe v Tel Avive. Trávil som dni v okruhu zhruba tristo metrov medzi hotelom, plážou a najbližšou krčmou. Kupoval som si aj noviny, ale nečítal ich. Z titulkov som však odtušil, že okolitým svetom hýbe násilie v Tibete, spor o tom, či olympiádu v Číne bojkotovať, alebo nie, pokračujúce samovražedné útoky v Afganistane a Iraku, zápas o nomináciu na úrad prezidenta USA medzi Hillary Clintonovou a Obamom,  situácia v Gaze, vzájomná nenávisť Izraelcov a Palestínčanov a tak ďalej. Priplatil som si aj internetové pripojenie na svoj notebook. Udalosti z českých a slovenských médií sa mali k tým z Herald Tribune alebo z The Jerusalem Post asi tak, ako to moje písanie k písaniu Johna Maxwella Coetzeeho.

Naozaj a naplno som však čítal iba Coetzeeho knihu. Asi po štyroch dňoch som sa konečne dostal aj medzi ľudí. Sedeli sme okolo stola piati. Stará kamarátka Vierka Meisels, ktorá bola v rovnakom transporte do Terezína ako naši, poľsko-slovenskí manželia, ktorí sa zoznámili ešte ako deti v nejakom kibuce, a ďalšia krajanka, čo tiež prežila holokaust a žije v USA. Čo človek, to príbeh. Žena, ktorú rodičia zachránili tak, že ju vyhodili z vagóna. Mala vtedy tri mesiace a celý život pátra, kto bol jej otec a kto mama. Muž, ktorý sa aj s mladším bratom dostal po vojne z Terezína do izraelského kibucu a postupne sa vypracoval na svetovú kapacitu v nukleárnej fyzike. A tak ďalej. Kto tie príbehy spíše? Každý by mal asi odovzdať do spoločného „portfólia“ ten svoj. Minimálne preto, aby deti a deti detí vedeli. Vedeli a boli pripravené. A aby sa im nestalo to, čo sa stalo hrdinovi Cotezeeho knihy (alebo jemu samotnému?) keď meditoval nad papierovou škatuľouou, kompletnou pozostalosťou po otcovi, takto: „Zde je v každém případě on, zredukován na tuto žalostnou krabici se vzpomínkami, a tady jsem já, jejich stárnoucí opatrovník. Kdo je zachrání, až odejdu? Co se s nimi stane? To pomyšlení mi láme srdce.“ Nuž, milý John Maxwell, a kto iný ako ty sa o to môže postarať? A kto iný ako ja sa má postarať o pamiatku môjho otca, po ktorom nezostala ani tá papierová škatuľa?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite