Aquer? znamená v miestnom francúzskom dialekte „toto tam“. Tak štrnásťročná Bernadeta, útla a chorá nevzdelaná dievčina, označila „peknú paniu“, ktorá sa jej pred 150. rokmi zjavila pri meste Lourdes – po okcitánsky Lorda.
Zjavení bolo osemnásť. Prvé dve (11. a 14. februára 1858) a posledné dve (7. apríla a 16. júla) boli bez slov. V ďalších štrnástich odznelo posolstvo a „pekná pani“ napokon odpovedala aj na Bernadetine otázky, kto vlastne je: „Som nepoškvrnené počatie.“
O jeden a pol storočia je toto, kedysi bezvýznamné miesto druhým najväčším poskytovateľom hotelových kapacít vo Francúzsku – hneď po Paríži. Pre telesne postihnutých je tu k dispozícii 1 650 miest so službami na uľahčenie pobytu. Začiatkom decembra 2007 otvoril kardinál Ivan Dias v Lurdoch Jubilejný rok, ktorý má vyvrcholiť 8. decembra 2008. Dovtedy by malo mariánsku svätyňu navštíviť odhadom osem miliónov pútnikov.
Význam Lourdes – u nás bežne nazývaného Lurdy – dávno prekročil hranice Francúzska aj katolicizmu. Niekoho mesto nadchne duchovnou atmosférou, iného popudí množstvom náboženských suvenírov, na ktorých zarábajú šikovní majitelia obchodov a stánkov. Niekto si spomenie, že doma má zaprášenú fľaštičku s „lurdskou vodou“ po babke. Iný zase vie, že podľa tohto mesta dala svojej dcére meno najkontroverznejšia pop-diva súčasnosti, Madonna. Je svätyňa naozaj dielom zázraku? Alebo zázračnej ľudskej ochoty veriť? Podobné otázky nie sú nové. Zneli aj pred stopäťdesiatimi rokmi.
.skeptický biskup
Maria Bernada Sobirós, zvaná Bernadeta (malá Bernada), to po zjaveniach nemala ľahké. Farár z Lúrd, Dominique Peyramale, bol spočiatku voči dcére chudobného mlynára a práčky skeptický.
Navyše, prvé stretnutie Bernadety s farárom sa uskutočnilo v prítomnosti jej dvoch tiet, Basily a Bernardy. Tie podľa kňaza nemali morálnu autoritu. Obe sa sobášili už tehotné a správca farnosti si pri pohľade na ne povzdychol: „Nie je milé mať príbuzných, čo robia v dedine neporiadok.“ Prísne im povedal: „Dievča zavrite, nech nevychádza!“
Gustave Rouland, minister kultu vo vláde Napoleona III., napísal ministrovi spravodlivosti štyri mesiace po prvom zjavení list, v ktorom konštatuje, že medzi kňazmi v oblasti Lúrd aj po celom Francúzsku panuje nedôvera voči nezvyčajným udalostiam. Bernadeta však našla oporu v Louisovi Veuilottovi, šéfredaktorovi vplyvného katolíckeho denníka L’Univers. Začal o nej písať, hoci riskoval dovtedajšiu vážnosť novín. Svojimi článkami presviedčal najmä biskupa Laurenca, ktorý sa ani nesnažil prípad preskúmať. Tvrdil, že skúšku neurobí, nech sa radšej posnaží zjavujúca sa „pekná pani“, aby ľudí presvedčila.
.vedecké metódy skúmania
Francúz René Laurentin od roku 1954 uverejňoval všetky dokumenty o „lurdskom zázraku“. Mnohým predstaviteľom Katolíckej cirkvi, ktorá vtedy už zjavenia akceptovala, sa to nepáčilo. Obávali sa, či zverejnenie materiálov nepodporí skeptikov a či „mýtus Lurdskej jaskyne“ nepadne. Mladý historik však zapôsobil na Pierre-Marie Théasa, biskupa v Tarbes. „Lurdy nemôže zaujímať nič iné, iba pravda,“ vyjadril sa biskup.
Paradoxne, práve archivárske metódy v jednej veci pozíciu lurdskej svätyne posilnili. V roku 1906 vydal Jean de Bonnefon dielo Lurdy a jeho majitelia a v mene vedy žiadal o uzavretie svätyne. Ako hlavný dôkaz predložil dokument podpísaný generálnym prokurátorom tribunálu v Pau, kam Lurdy jurisdikčne patrili. Napísaný bol 45 dní pred prvým zjavením a generálny prokurátor Falconett v ňom upozorňuje prokurátora Francúzska: „Som informovaný, že koncom roka sa chystajú falošné prejavy nadprirodzeného charakteru, ktoré budú fingovať zázračné dianie. Prosím vás o pozornosť, aby tieto skutočnosti boli pod kontrolou...“ Podľa toho bola teda Bernadeta účastníčkou sprisahania.
Pri vyšetrovaní kauzy sa však nenašiel originál Falconettovho listu z Vianoc 1857. Bonnefon sa vyhováral, že má iba kópiu od nemenovanej osoby. A kým ďalšie fakty v knihe mal potvrdené archívnymi dokumentmi, pri tomto rozhodujúcom chýbali.
Podozrivá je aj ďalšia skutočnosť: skeptik Falconett pokarhal svojho zástupcu v Lurdoch za nedbanlivosť. Ak by bol predtým skutočne odoslal výstrahu, že sa chystá rozsiahly podvod, pravdepodobne by chcel precízne dokumentovať dianie a neposlal by tam neschopného kolegu. Navyše, v polročnej správe pre ministra spravodlivosti z januára 1858 opisuje situáciu v oblasti a sprisahanie nespomína.
.koľko je uzdravení?
V záznamoch Lúrd dnes nájdeme 67 uzdravení oficiálne uznaných Katolíckou cirkvou ako „zázraky“. Priemerne vychádza jedno potvrdené uzdravenie na viac ako dva roky. Je to málo? Aj preto, že cirkev rozdeľuje podobné udalosti na „uzdravenia“ a „zázraky“. Tých prvých bolo len od roku 1858 do roku 1914 až 4 445. Mnohých uzdravených odradilo od oficiálneho skúmania, že trvá aj niekoľko rokov, kým sa dokáže, že uzdravenie je trvalé.
Lurdy na skúmanie takýchto javov založili Bureau médical – Medicínsky úrad. Druhostupňovú kontrolu vykonáva Comité Médical International – Medzinárodný medicínsky výbor, ktorý spolupracuje s lekármi z oblasti, odkiaľ pochádza dotyčná osoba. U lekárov nerozhoduje vierovyznanie, ale odbornosť.
Zázrak s poradovým číslom 67 bol potvrdený v roku 2005. Arcibiskup Pierro z talianskeho Salerna vtedy vyhlásil, že nevysvetliteľné uzdravenie zažila dlhodobo trpiaca Anna Santaniellová zo Salerna, keď v roku 1952 navštívila toto pútnické mesto. Od detstva ju trápila chorobná zmena srdca, ktorá spôsobovala ťažkosti pri chodení a hovorení. Lekári vyhlásili jej chorobu za neliečiteľnú. Napriek odporúčaniam rodiny i lekára sa ako 40-ročná na nosidlách dala dopraviť do Lúrd. Rehoľné sestry ju položili do jazierka v jaskyni.
„Voda bola ľadová,“ spomína Santaniellová. „No vzápätí som pocítila pálenie na hrudi, akoby sa mi navracal život. Po niekoľkých sekundách som sa postavila na vlastné nohy a začala chodiť. Odmietla som pomoc nosičov. Tí na mňa len neveriacky pozerali. Po návrate domov som bola na vyšetrení u veľmi známeho kardiológa, ktorý mi povedal, že som úplne zdravá.“
.zachránený žid
K najznámejším dielam, ktoré sa viažu k udalostiam v Lurdoch, patrí kniha židovského spisovateľa, pražského rodáka Franza Werfela, s názvom Pieseň o Bernadete. Po Anschlusse sa musel vysťahovať z Viedne a rozhodol sa pre Paríž. No keď Nemci v krátkom čase okupovali aj Francúzsko, vybral sa do Španielska, kde vtedy Frankov režim prijímal židov z oblastí podmanených Nemcami. Pri prechode Pyrenejí sa aj so svojou staršou manželkou (vdovou po skladateľovi Gustavovi Mahlerovi) dostal do opatery kňazov práve na mieste lurdskej jaskyne.
V tomto ťažkom období sa v Lurdoch židia mohli skrývať alebo si vybrať miestnych ľudí, ktorí ich horskými cestičkami doviedli do Španielska. V lurdskom farskom kostole je dodnes obraz Bernadety, ktorý namaľoval jeden zo židovských utečencov ako výraz vďaky za záchranu života.
Na Werfela Lurdy zapôsobili. Zložil sľub, že ak sa zachráni a dostane s manželkou do Spojených štátov, napíše dielo o Bernadete. Posledných päť rokov života naozaj prežil v USA a jeho kniha sa stala podkladom pre rovnomenný americký film režiséra Henryho Kinga, nakrúený ešte v roku 1943 a ocenený štyrmi Oscarmi.
.čomu je naklonený Vatikán?
Už spomínaný historik Laurentin desiatky rokov pátral po archívnych dokumentoch. Prehľadal pivnice a podkrovia, aby všetko zhrnul do siedmich zväzkov s názvom Autentické dokumenty. Preskúmal aj vnútro hory Massabielle a pritom objavil krasové jaskyne. Dostal sa takmer všade – okrem archívu Posvätného ofícia vo Vatikáne, dnes známeho ako Kongregácia pre náuku viery.
K dokumentom z roku 1858 sa historici dostať nemohli. Aj Laurentinovi bránili v ich výskume kardináli prefekti. A tak sa musel v oblasti vzťahov Vatikánu a Lúrd obmedziť na hypotézy. Síce bol presvedčený o komunikácii biskupa Laurenca s kongregáciou, no vatikánsky úrad o nej mlčal. Archívy sa začali otvárať až neskôr, aj vďaka Josefovi Ratzingerovi, ktorý bol vtedy vedeckým pracovníkom a teológom. A tak mohol Laurentin svoju zbierku rozšíriť.
V dokumentoch je zaznamenaný aj spor, ktorý vyvolal spisovateľ Henri Lasserre. Keď v tridsiatke takmer prišiel o zrak, na radu priateľa, protestanta, si v roku 1862 začal potierať oči vodou z Lúrd a uzdravil sa. Rozhodol sa, podobne ako Werfel, urobiť Lurdom reklamu. Pri zbieraní informácií natrafil na rehoľníkov spravujúcich pútnické miesto. Vo svojej svetovo úspešnej knihe Naša pani z Lúrd kladie provokačné otázky, naprílad koľko rehoľníci zarábajú na predaji posvätnej vody a náboženských predmetov. Pátri z Lúrd sa bránili a kauza sa dostala až na vatikánsku kongregáciu. Tá šalamúnsky rozhodla, že obe strany majú s verejným obviňovaním prestať.
Inak, vatikánske archívy sú k téme Lúrd výnimočne striedme. Výnimočne preto, lebo pri iných zjaveniach sa nájde množstvo dokumentov, kde sa vypisujú pochybnosti biskupov, kde Vatikán vyzýva na opatrnosť a niekedy aj disciplinárne zakročuje proti vizionárom. V prípade Lúrd niečo také chýba. Alejandro Cifres, pracovník archívu a španielsky kňaz, tvrdí, že je to výraz podpory Vatikánu voči lurdskému zázraku. Má pravdu? Po stopäťdesiatich rokoch zostáva s Lurdmi spojená tak viera, ako aj skepsa.
Autor študuje na Pápežskej univerzite Santa Croce v Ríme
Zjavení bolo osemnásť. Prvé dve (11. a 14. februára 1858) a posledné dve (7. apríla a 16. júla) boli bez slov. V ďalších štrnástich odznelo posolstvo a „pekná pani“ napokon odpovedala aj na Bernadetine otázky, kto vlastne je: „Som nepoškvrnené počatie.“
O jeden a pol storočia je toto, kedysi bezvýznamné miesto druhým najväčším poskytovateľom hotelových kapacít vo Francúzsku – hneď po Paríži. Pre telesne postihnutých je tu k dispozícii 1 650 miest so službami na uľahčenie pobytu. Začiatkom decembra 2007 otvoril kardinál Ivan Dias v Lurdoch Jubilejný rok, ktorý má vyvrcholiť 8. decembra 2008. Dovtedy by malo mariánsku svätyňu navštíviť odhadom osem miliónov pútnikov.
Význam Lourdes – u nás bežne nazývaného Lurdy – dávno prekročil hranice Francúzska aj katolicizmu. Niekoho mesto nadchne duchovnou atmosférou, iného popudí množstvom náboženských suvenírov, na ktorých zarábajú šikovní majitelia obchodov a stánkov. Niekto si spomenie, že doma má zaprášenú fľaštičku s „lurdskou vodou“ po babke. Iný zase vie, že podľa tohto mesta dala svojej dcére meno najkontroverznejšia pop-diva súčasnosti, Madonna. Je svätyňa naozaj dielom zázraku? Alebo zázračnej ľudskej ochoty veriť? Podobné otázky nie sú nové. Zneli aj pred stopäťdesiatimi rokmi.
.skeptický biskup
Maria Bernada Sobirós, zvaná Bernadeta (malá Bernada), to po zjaveniach nemala ľahké. Farár z Lúrd, Dominique Peyramale, bol spočiatku voči dcére chudobného mlynára a práčky skeptický.
Navyše, prvé stretnutie Bernadety s farárom sa uskutočnilo v prítomnosti jej dvoch tiet, Basily a Bernardy. Tie podľa kňaza nemali morálnu autoritu. Obe sa sobášili už tehotné a správca farnosti si pri pohľade na ne povzdychol: „Nie je milé mať príbuzných, čo robia v dedine neporiadok.“ Prísne im povedal: „Dievča zavrite, nech nevychádza!“
Gustave Rouland, minister kultu vo vláde Napoleona III., napísal ministrovi spravodlivosti štyri mesiace po prvom zjavení list, v ktorom konštatuje, že medzi kňazmi v oblasti Lúrd aj po celom Francúzsku panuje nedôvera voči nezvyčajným udalostiam. Bernadeta však našla oporu v Louisovi Veuilottovi, šéfredaktorovi vplyvného katolíckeho denníka L’Univers. Začal o nej písať, hoci riskoval dovtedajšiu vážnosť novín. Svojimi článkami presviedčal najmä biskupa Laurenca, ktorý sa ani nesnažil prípad preskúmať. Tvrdil, že skúšku neurobí, nech sa radšej posnaží zjavujúca sa „pekná pani“, aby ľudí presvedčila.
.vedecké metódy skúmania
Francúz René Laurentin od roku 1954 uverejňoval všetky dokumenty o „lurdskom zázraku“. Mnohým predstaviteľom Katolíckej cirkvi, ktorá vtedy už zjavenia akceptovala, sa to nepáčilo. Obávali sa, či zverejnenie materiálov nepodporí skeptikov a či „mýtus Lurdskej jaskyne“ nepadne. Mladý historik však zapôsobil na Pierre-Marie Théasa, biskupa v Tarbes. „Lurdy nemôže zaujímať nič iné, iba pravda,“ vyjadril sa biskup.
Paradoxne, práve archivárske metódy v jednej veci pozíciu lurdskej svätyne posilnili. V roku 1906 vydal Jean de Bonnefon dielo Lurdy a jeho majitelia a v mene vedy žiadal o uzavretie svätyne. Ako hlavný dôkaz predložil dokument podpísaný generálnym prokurátorom tribunálu v Pau, kam Lurdy jurisdikčne patrili. Napísaný bol 45 dní pred prvým zjavením a generálny prokurátor Falconett v ňom upozorňuje prokurátora Francúzska: „Som informovaný, že koncom roka sa chystajú falošné prejavy nadprirodzeného charakteru, ktoré budú fingovať zázračné dianie. Prosím vás o pozornosť, aby tieto skutočnosti boli pod kontrolou...“ Podľa toho bola teda Bernadeta účastníčkou sprisahania.
Pri vyšetrovaní kauzy sa však nenašiel originál Falconettovho listu z Vianoc 1857. Bonnefon sa vyhováral, že má iba kópiu od nemenovanej osoby. A kým ďalšie fakty v knihe mal potvrdené archívnymi dokumentmi, pri tomto rozhodujúcom chýbali.
Podozrivá je aj ďalšia skutočnosť: skeptik Falconett pokarhal svojho zástupcu v Lurdoch za nedbanlivosť. Ak by bol predtým skutočne odoslal výstrahu, že sa chystá rozsiahly podvod, pravdepodobne by chcel precízne dokumentovať dianie a neposlal by tam neschopného kolegu. Navyše, v polročnej správe pre ministra spravodlivosti z januára 1858 opisuje situáciu v oblasti a sprisahanie nespomína.
.koľko je uzdravení?
V záznamoch Lúrd dnes nájdeme 67 uzdravení oficiálne uznaných Katolíckou cirkvou ako „zázraky“. Priemerne vychádza jedno potvrdené uzdravenie na viac ako dva roky. Je to málo? Aj preto, že cirkev rozdeľuje podobné udalosti na „uzdravenia“ a „zázraky“. Tých prvých bolo len od roku 1858 do roku 1914 až 4 445. Mnohých uzdravených odradilo od oficiálneho skúmania, že trvá aj niekoľko rokov, kým sa dokáže, že uzdravenie je trvalé.
Lurdy na skúmanie takýchto javov založili Bureau médical – Medicínsky úrad. Druhostupňovú kontrolu vykonáva Comité Médical International – Medzinárodný medicínsky výbor, ktorý spolupracuje s lekármi z oblasti, odkiaľ pochádza dotyčná osoba. U lekárov nerozhoduje vierovyznanie, ale odbornosť.
Zázrak s poradovým číslom 67 bol potvrdený v roku 2005. Arcibiskup Pierro z talianskeho Salerna vtedy vyhlásil, že nevysvetliteľné uzdravenie zažila dlhodobo trpiaca Anna Santaniellová zo Salerna, keď v roku 1952 navštívila toto pútnické mesto. Od detstva ju trápila chorobná zmena srdca, ktorá spôsobovala ťažkosti pri chodení a hovorení. Lekári vyhlásili jej chorobu za neliečiteľnú. Napriek odporúčaniam rodiny i lekára sa ako 40-ročná na nosidlách dala dopraviť do Lúrd. Rehoľné sestry ju položili do jazierka v jaskyni.
„Voda bola ľadová,“ spomína Santaniellová. „No vzápätí som pocítila pálenie na hrudi, akoby sa mi navracal život. Po niekoľkých sekundách som sa postavila na vlastné nohy a začala chodiť. Odmietla som pomoc nosičov. Tí na mňa len neveriacky pozerali. Po návrate domov som bola na vyšetrení u veľmi známeho kardiológa, ktorý mi povedal, že som úplne zdravá.“
.zachránený žid
K najznámejším dielam, ktoré sa viažu k udalostiam v Lurdoch, patrí kniha židovského spisovateľa, pražského rodáka Franza Werfela, s názvom Pieseň o Bernadete. Po Anschlusse sa musel vysťahovať z Viedne a rozhodol sa pre Paríž. No keď Nemci v krátkom čase okupovali aj Francúzsko, vybral sa do Španielska, kde vtedy Frankov režim prijímal židov z oblastí podmanených Nemcami. Pri prechode Pyrenejí sa aj so svojou staršou manželkou (vdovou po skladateľovi Gustavovi Mahlerovi) dostal do opatery kňazov práve na mieste lurdskej jaskyne.
V tomto ťažkom období sa v Lurdoch židia mohli skrývať alebo si vybrať miestnych ľudí, ktorí ich horskými cestičkami doviedli do Španielska. V lurdskom farskom kostole je dodnes obraz Bernadety, ktorý namaľoval jeden zo židovských utečencov ako výraz vďaky za záchranu života.
Na Werfela Lurdy zapôsobili. Zložil sľub, že ak sa zachráni a dostane s manželkou do Spojených štátov, napíše dielo o Bernadete. Posledných päť rokov života naozaj prežil v USA a jeho kniha sa stala podkladom pre rovnomenný americký film režiséra Henryho Kinga, nakrúený ešte v roku 1943 a ocenený štyrmi Oscarmi.
.čomu je naklonený Vatikán?
Už spomínaný historik Laurentin desiatky rokov pátral po archívnych dokumentoch. Prehľadal pivnice a podkrovia, aby všetko zhrnul do siedmich zväzkov s názvom Autentické dokumenty. Preskúmal aj vnútro hory Massabielle a pritom objavil krasové jaskyne. Dostal sa takmer všade – okrem archívu Posvätného ofícia vo Vatikáne, dnes známeho ako Kongregácia pre náuku viery.
K dokumentom z roku 1858 sa historici dostať nemohli. Aj Laurentinovi bránili v ich výskume kardináli prefekti. A tak sa musel v oblasti vzťahov Vatikánu a Lúrd obmedziť na hypotézy. Síce bol presvedčený o komunikácii biskupa Laurenca s kongregáciou, no vatikánsky úrad o nej mlčal. Archívy sa začali otvárať až neskôr, aj vďaka Josefovi Ratzingerovi, ktorý bol vtedy vedeckým pracovníkom a teológom. A tak mohol Laurentin svoju zbierku rozšíriť.
V dokumentoch je zaznamenaný aj spor, ktorý vyvolal spisovateľ Henri Lasserre. Keď v tridsiatke takmer prišiel o zrak, na radu priateľa, protestanta, si v roku 1862 začal potierať oči vodou z Lúrd a uzdravil sa. Rozhodol sa, podobne ako Werfel, urobiť Lurdom reklamu. Pri zbieraní informácií natrafil na rehoľníkov spravujúcich pútnické miesto. Vo svojej svetovo úspešnej knihe Naša pani z Lúrd kladie provokačné otázky, naprílad koľko rehoľníci zarábajú na predaji posvätnej vody a náboženských predmetov. Pátri z Lúrd sa bránili a kauza sa dostala až na vatikánsku kongregáciu. Tá šalamúnsky rozhodla, že obe strany majú s verejným obviňovaním prestať.
Inak, vatikánske archívy sú k téme Lúrd výnimočne striedme. Výnimočne preto, lebo pri iných zjaveniach sa nájde množstvo dokumentov, kde sa vypisujú pochybnosti biskupov, kde Vatikán vyzýva na opatrnosť a niekedy aj disciplinárne zakročuje proti vizionárom. V prípade Lúrd niečo také chýba. Alejandro Cifres, pracovník archívu a španielsky kňaz, tvrdí, že je to výraz podpory Vatikánu voči lurdskému zázraku. Má pravdu? Po stopäťdesiatich rokoch zostáva s Lurdmi spojená tak viera, ako aj skepsa.
Autor študuje na Pápežskej univerzite Santa Croce v Ríme
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.