„Alexis, už ďalej nemôžem pokračovať,“ napísala v stredu štátna tajomníčka gréckeho ministerstva financií Nadia Valavani premiérovi Alexisovi Tsiprasovi. Tieto slová boli súčasťou listu, ktorým podávala rezignáciu. Za „kapituláciu“ označila Valavani dohodu jej šéfa s predstaviteľmi eurozóny: „S vaším podpisom sa ďalej zhorší stav obyvateľstva, ktoré už teraz trpí. A pôjde o náhrobný kameň, priviazaný o ich krky na mnoho rokov, s malou šancou na vykúpenie.“
Valavanino odstúpenie predchádzalo dramatickému hlasovaniu v gréckom parlamente zo stredy na štvrtok. Za búrlivých protestov v uliciach Atén poslanci schválili prvé zvyškom eurozóny požadované ekonomické opatrenia. Medzi nimi odstránenie niektorých výnimiek pri dani z pridanej hodnoty, zvýšenie dane z príjmov či zmeny v dôchodkovom systéme krajiny.
Koalícia premiéra Tsiprasa má v 300-člennom gréckom parlamente väčšinu v podobe 162 poslancov. Keďže 38 z nich odmietlo podporiť opatrenia dohodnuté s eurozónou (vrátane bývalého ministra financií Janisa Varufakisa), objavili sa špekulácie o možnom rozkole v strane Syriza, či nebodaj predčasných voľbách. No nutné hlasy napokon dodali štandardné politické strany, ktoré sa v súčasnosti nachádzajú v opozícii. Predstavitelia stredopravej Novej demokracie zatiaľ predčasné voľby vylučujú. Zjavne chcú populistu Tsiprasa nechať variť sa vo vlastnej šťave.
.ekonomické dôsledky demagóga
Voliť neštandardných politikov môže mať niekedy zmysel. Ich užitočnosť spočíva v tom, že ak sa dostanú k moci, sú schopní jediným úderom meča rozťať gordický uzol nejakého zamotaného politického problému, s ktorého namáhavým rozväzovaním si štandardní politici nevedeli dlhodobo poradiť. Politici z okraja spektra tak dokážu nahradiť frustrujúci status quo kvalitatívne novou situáciou, ktorá nemusí byť nevyhnutne lepšia, no umožňuje dovtedy zablokovaným aktérom posunúť sa dopredu. V angličtine sa tomu hovorí „game changer“.
Keby Alexis Tsipras usporiadaným spôsobom vyviedol Grécko z eurozóny, bol by to bolestivý koniec, no obyvateľstvo juhoeurópskej krajiny by prinajmenšom začalo vidieť svetlo na konci tunela. Krajina by totiž s vlastnou menou opäť mohla začať obnovovať svoju konkurencieschopnosť. Ruky by sa tiež uvoľnili eurozóne, aby sa po odchode Grécka začala zaoberať vlastnou architektúrou.
Tragédia Tsiprasovej vlády spočíva v tom, že jeho Syriza vo svojom populizme dokonale reprezentuje bezradnosť širokej gréckej verejnosti: dlhy by najradšej nesplácala, ekonomiku nepodrobovala bolestivým reformám, no súčasne ani nechce opustiť eurozónu.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.