Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Bol to len vrchol ľadovca

.tomáš Gális .časopis .fenomén

Rozhovor s historikom Róbertom Letzom o strojcoch, obetiach a cieľoch politických procesov

Rozhovor s historikom Róbertom Letzom o strojcoch, obetiach a cieľoch politických procesov


.nedávno vám vyšla kniha o procese s biskupmi Buzalkom, Vojtaššákom a Gojdičom. Čo ste zistili?
Prekvapilo ma, s akou precíznosťou pristupovala vtedajšia vládna moc k príprave tohto monsterprocesu. Boli do neho zapojené celé tímy ľudí, ktoré mali ukázať verejnosti a svetu, že títo traja biskupi sú vinní z rôznych zločinov. Excerpovali v archívoch, pravidelne sa stretávali s  politickými špičkami.... Tam sa ukázalo prepojenie všetkých štruktúr moci – od Štátnej bezpečnosti, cez prokuratúru, justíciu a ministerstvo spravodlivosti až po komunistickú stranu.

.prečo boli zaujímaví práve títo biskupi?
O tom, ktorí biskupi majú byť zaradení do tohto procesu, sa diskutovalo dlho. Buzalka, Vojtaššák a Gojdič boli zaujímaví aj preto, že sa angažovali v období vojny. To bola taká taktika. Komunisti chceli, aby to vyzeralo dôveryhodne a preto týchto biskupov súdili nielen preto, že boli proti komunistickému režimu, ale aj preto, že vraj majú maslo na hlave ešte z čias vojny.

.čo bolo cieľom politických procesov?
Politické procesy sú veľmi staré, museli by sme zájsť až do Rímskej ríše... Procesy vždy plnili viacero funkcií. V totalitnom režime, ktorý sa tu koncom 40. rokov nastoľoval, boli výrazom triumfu moci, či dokonca opojenia mocou... Bol to spôsob, ako likvidovať bývalých protivníkov a zastrašiť ďalších potenciálne nebezpečných ľudí a donútiť ich k poslušnosti. Ale mohla tam byť aj opačná motivácia – strach moci, že ešte existujú ľudia, ktorí veľa vedia a inak rozmýšľajú a takto ich odpratali z verejného života.


.ktoré skupiny boli najviac postihnuté?
Bolo viacero sociálnych skupín, ktoré sa režimu javili ako nebezpečné. Boli to bohatí roľníci, podnikatelia, fabrikanti, predstavitelia Katolíckej cirkvi, neskôr aj predstavitelia evanjelickej a iných cirkví, členovia nekomunistických strán a nakoniec aj členovia samotnej Komunistickej strany.

.boli tieto skupiny reálnou hrozbou alebo komunisti len vytvárali takýto dojem?
Myslím si, že do značnej miery to bola otázka psychózy, pocitu strachu a ohrozenia. Videli, že existuje bipolárne rozdelenie sveta a mysleli si, že západný svet chce dokázať, že sovietsky systém nedokáže prežiť a hľadá každú možnosť, ako by ho zlikvidoval. Ale nenazdávam sa, že to bolo také vypuklé. Podľa mňa Američania, aspoň spočiatku, neboli pripravení na ostrejšiu konfrontáciu a ich znalosti o Sovietskom zväze a rozpínavosti komunizmu boli minimálne.

.prípady ako Žingor, Horáková, Husák sú všeobecne známe. Ale zrejme existovalo aj množstvo menších a menej známych káuz...
Všetky tieto procesy mali aj regionálny rozmer. Niekedy sa stalo aj to, že sa štátny súd z Bratislavy premiestnil do Dolného Kubína. Tam sa napríklad v roku 1952 konalo pojednávanie so skupinou Biele légie. Ale treba povedať, že všetky tieto procesy prebiehali aspoň navonok podľa nejakých zákonov, bol tu nejaký súdny tribunál, ktorý človeka odsúdil a bola aspoň teoretická možnosť odvolať sa na nejakú vyššiu inštanciu. Oveľa horšie sú prípady, keď ľudia končili bez procesu. Boli povedzme dva roky vyšetrovaní Štátnou bezpečnosťou a prepustení bez akéhokoľvek papiera, že boli perzekvovaní. Samotné národné výbory mohli na základe správneho zákona z roku 1952 určovať tresty pre ľudí, ktorí napr. neplnili dodávky potravín. Veľké politické procesy boli najviditeľnejšie, no boli len špičkou ľadovca, za ktorým sa skrývali mimosúdne formy útlaku.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite