Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

„Deformácie“

.tomáš Gális .časopis .fenomén

Koncom apríla 1948, len dva mesiace po uchopení moci komunistami, sa v Bratislave skončil prvý z množstva politických procesov. Šestnásti obžalovaní, ktorí sa mali zúčastniť „politického sprisahania“, dostali spolu 99 rokov. Ako sa neskôr ukázalo, patrili k tým šťastnejším.

Koncom apríla 1948, len dva mesiace po uchopení moci komunistami, sa v Bratislave skončil prvý z množstva politických procesov. Šestnásti obžalovaní, ktorí sa mali zúčastniť „politického sprisahania“, dostali spolu 99 rokov. Ako sa neskôr ukázalo, patrili k tým šťastnejším.


Politické procesy sa síce začali pripravovať už pred februárom, ale po „víťazstve pracujúceho ľudu“ sa ich poslanie zmenilo. Podľa komunistickej strany mali dokázať, že jej víťazstvo zachránilo republiku pred reakciou. A tak sa pred súd postupne dostali „vlastizradní biskupi“, „velezradní fabrikanti, veľkostatkári a zapredanci“, „buržoázni nacionalisti“ či samotné „vedenie protištátneho sprisahaneckého centra“...
Podľa historikov patrili procesy vôbec k najdôležitejším črtám komunistického režimu a sprevádzali ho celých štyridsať rokov. Avšak od čias Jána Ursinyho po dobu Bratislavskej päťky a Pavla Wonku sa toho veľa zmenilo. Zakladateľské obdobie komunistického režimu je charakteristické najmä monsterprocesmi a množstvom menších verejných procesov. Po určitom odmäku v polovici 50. rokov sa koleso represie opäť roztočilo a aj keď nepadali dlhoročné tresty, bola to veľká vlna, ktorá sa skončila až v roku 1962. Politické súdy prebiehali aj počas normalizácie, ale na rozdiel od predchádzajúcich desaťročí, sa často konali s vylúčením verejnosti, respektíve s prísne organizovaným výberom hostí.
Vráťme sa však na koniec 40. rokov a pozrime sa aspoň na niekoľko hlavných postáv.
 
.obžalovaný
V roku 1950 vzbudil veľkú pozornosť proces proti Viliamovi Žingorovi a spol. Bývalí partizánski velitelia patrili do skupiny, ktorá bola po roku 1948 postihnutá takmer celá. Oficiálne to súviselo s bojom proti tzv. titoizmu, ale svoju úlohu zohrala aj osobná averzia Viliama Širokého a jeho stúpencov vo vedení KSS voči účastníkom Slovenského národného povstania.
Proces so Žingorom mal demonštrovať nebezpečnosť protištátnej skupiny zloženej z „bývalých“ ľudí , ktorí vraj zhromažďovali v horách zbrane a pripravovali ozbrojený boj. Hlavná skupina ôsmich obžalovaných bola nakoniec na základe triedneho profilu zostavená tak, aby vzbudila presvedčenie o ich nebezpečnosti a snahe zvrátiť ľudovodemokratické zriadenie.

Kde boli trestné činy, za ktoré bolo možné človeka postaviť pred súd? Kde boli dôkazy? Nebolo ich treba, pretože podľa novej súdnej praxe bolo najdôležitejšie priznanie samotných obžalovaných. Čo na tom, že bolo vynútené, stačil takýto dialóg:
Predseda: Ako teraz vidíte svoje činy, všetko to poburovanie partizánov?
Žingor: Vidím, že som priamo brzdil cestu k socializmu a že som vlastne vyvolával svojím konaním nebezpečenstvo kontrarevolúcie. 
Prípadne takáto výmena:
Žingor: Ako som už spomenul, vypočul som prejav vojnového štváča Churchilla a ten bol prednesený v tom zmysle, že už sa tvorí táto federácia pre európske štáty, malo sa to, myslím, nazývať európska rada.
Prokurátor: Ako vy viete, že Churchill je vojnový štváč? Veď ste prevzali jeho koncepciu.
Žingor: Jeho politika k tomu smeruje.
Prokurátor: A čo ste potom vy?
Žingor: Vojnový štváč.

.vyšetrovateľ
Obvinení sa pred súdom, samozrejme, nepriznávali k tomu, čo nespravili, len tak sami od seba.  Kým ešte v roku 1949 malo iniciatívnu rolu vedenie ministerstvo spravodlivosti, od jesene hrala pri „výrobe“ procesov rozhodujúcu úlohu Štátna bezpečnosť a sovietski poradcovia.
ŠtB pri vyšetrovaní uplatňovala fyzické násilie i psychický nátlak: dlhodobý pobyt v temnici, samoväzba, brutálne bitie a mučenie, nočné výsluchy, odopieranie spánku a pitia... To všetko smerovalo k tomu, aby sa obvinený priznal a bol pripravený zahrať svoju postavu na predstavení v súdnej sieni. 
Ďalším krokom vyšetrovateľov bolo zostavenie „protištátnej skupiny“. Riadili sa dvoma zásadami: 1. Skupiny bolo treba zostavovať tak, aby v každej boli zastúpení stúpenci rôznych politických smerov a rôzneho sociálneho a profesijného pôvodu. 2. Najmä pri veľkých procesoch bolo dôležité, aby boli v skupine len tzv. spracované obete, pri ktorých bola istota, že budú pred súdom odpovedať podľa výsluchových protokolov.
Tajná polícia dokonca vypracovala obžalobu  a zostavila tzv. režijnú knihu, ktorá podobne ako v divadle obsahovala všetky repliky. Vznikla aj prax tzv. predporád na ministerstve spravodlivosti pred vynesením rozsudku. Okrem predsedu a členov senátu sa ich niekedy zúčastňoval aj prokurátor a sedeli tam aj ľudia z ŠtB, ktorí sledovali, ako ktorý sudca hlasuje.
Štátna bezpečnosť však nebola najvyššou inštanciou, ale plnila direktívy najvyššieho mocenského centra. Antonín Novotný raz rozprával, že pred koncom procesu so Slánskym Klement Gottwald len stručne vyhlásil: „Dáme jedenásť špagátov a tri doživotia.“ Vraj bol chladnokrvný, ale zrejme bol aj rád, že tak neskončil aj on sám.

.agent
Dôležitú úlohu v spracovaní obvinených ešte pred samotným pojednávaním hrali rôzni špicľovia nasadení do ciel. Zopár takých spracúvalo aj „vlastizradného“ biskupa Vojtaššáka.
Podľa inštrukcií, ktoré dostal agent od Vojtaššákovho vyšetrovateľa v septembri roku 1950, sa mal s biskupom najskôr zoznámiť a získať jeho dôveru... Keď nakoniec prerazil jeho nedôverčivosť, dostal úlohu zaznamenávať Vojtaššákovu reakciu na výsluchy, pretože sa stále nepriznával podľa potrieb vyšetrovateľa. Až začiatkom novembra oznámil náčelník vyšetrovacej komisie spolupracovníkovi, že Vojtaššák začal podpisovať protokoly a „že je potrebné ho udržať v tom, aby pokračoval a všetko podpisoval.“ Biskup síce po návrate z výsluchu hovoril o podpise protokolov, aby skrátil vyšetrovanie, ale taktiež tvrdil že po svojom bude hovoriť až na súde. Dlho mu toto presvedčenie nevydržalo. Dňa 31. decembra ho previezli do Bratislavy, kde bol naňho nasadený iný agent, ktorého úlohou bolo „priviesť spoluväzňa na myšlienku, že musí pred súdom vypovedať podľa protokolu, aby sa udržal nažive, aby rýchlo odišiel na slobodu, pretože príde k prevratu.“

.pozorovateľ
Zvláštnosťou procesov v prvých rokoch komunizmu bola aj ich inscenácia. Celé „vystúpenie“ sa pripravovalo dlhé mesiace. Je pravda, že Štátny súd v Bratislave meškal za súdmi v Prahe či v Brne, ale aj tu bola na pojednávania prizývaná verejnosť, často vybraná za účelom poučenia. Konalo sa rozhlasové vysielanie a zábery z procesov sa ocitli i v oficiálnom filmovom týždenníku.
Navyše záznamy z najväčších procesov (Horáková, biskupi, Slánský a spol.) boli vydávané knižne. Kým sú tieto skutočne len záznamom toho, čo sa na súde povedalo, prípadne k nim bol priložený výber z telegramov, ktoré žiadali najprísnejšie tresty, minimálne z procesu so Žingorom existuje doslova literárne dielo.
Vydalo ho síce Povereníctvo spravodlivosti, ale začína sa skôr ako poviedka: „Ešte je prázdna súdna sieň. Ešte sa nezačal proces. Ešte sa miestnosť nezaplnila návštevníkmi, úderníkmi zo závodov, družstevníkmi z dedín. Ešte nesedí v prostriedku siene, čelom k sudcovskému stolu, osem obžalovaných... Ale duch procesu, neblahý, pošmúrny, ťažký duch nadchádzajúceho procesu, už vtiahol do súdnej siene.“ 
Toto, nazvime ho, komentované vydanie pochádza z pera spisovateľa Ladislava Mňačku a miestami pripomína skôr dobový pamflet: „Vyvrheli, o akých budete čítať v tejto knižke, ešte budú vystrkovať hlavy z temnôt svojich dier a budú sa pokúšať ulapiť do svojich pazúrov to, čo nevedia a nikdy nebudú vedieť oželieť. Staré zlaté časy!!! Zlaté pre nich, krvavé a znojné pre lopotiace sa zástupy vykorisťovaných a hladných. Zločinci, dovolávajúci sa slobody, slobody lúpeženia a zdierania, slobody, ktorá výdatne využívala žandárov, súdy a šibenice proti mozoľnatým rukám.“
Mňačko sa však, na rozdiel od iných, k svojmu dielu priznal a v roku 1990 napísal,  že brožúra nie je jediným svinstvom, ktorého sa v prvých rokoch po víťazstve totalitného režimu dopustil.

.pamätník
Keď chceli niektorí politickí väzni žiadať v roku 1968 o revíziu svojich procesov, žiadali na príslušných súdoch svoje spisy. Veľmi často dostali odpoveď, že vyšetrovacie zväzky sa stratili alebo sa v doskách našli len čisté kancelárske papiere.
Je známy prípad, keď bol protokol o spálení spisov napísaný už dva mesiace po procese, v ktorom bol hlavný obžalovaný odsúdený na 14 rokov. Režiséri vedeli, že kritika by nedopadla dobre. Má preto zmysel spoliehať sa na svedectvá postihnutých? Otázka je, ako u koho a do akej miery.
Veľmi populárnym svedectvom bola v šesťdesiatych rokoch vydaná kniha Doznání od Artura Londona, odsúdeného v procese so Slánským na doživotie. London v nej popisuje vyšetrovanie, súd, väzenie, úsilie o rehabilitáciu, ako aj antisemitské motívy, ktoré za procesom stáli. Pokiaľ ide o vzťah k politickým väzňom, London je selektívny a stručný: nekomunistickí väzni Londona akoby nezaujímali. Vysvetlenie môže byť jednoduché. Podľa  pokynov sa väznení komunisti (ktorým hrozil najvyšší trest!) nemali za žiadnych okolností spájať s nepriateľmi, s ktorými boli zatvorení.
Historik Karel Bartošek dokonca naznačoval, že Doznání mohlo byť len mystifikáciou. Prečo by to London robil? Podľa Bartoška existuje možnosť, že knihu napísal na objednávku francúzskej komunistickej strany. Doznání mohlo francúzsku ľavicovú spoločnosť pripraviť na očakávané výsledky činnosti československých rehabilitačných komisií a malo jej dodať legitimitu a utvrdiť ju v pocite, že to, čomu verí, nie je nezmysel.
Nakoniec, o tom sa presviedčal aj samotný London: napriek skúsenosti z vyšetrovacej väzby a väzenia v knihe vystupuje ako pravoverný komunista, ktorý nezmenil názor. Možno si skutočne myslel, že politické procesy boli len akýmisi deformáciami, chybami krásy na krásnom tele komunizmu. Našťastie, dnes mu už nemusíme veriť.   
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite