Černošské getá v plameňoch videli Juhoafričania naposledy pred dvadsiatimi rokmi. V rokoch 1985 až 1988 vrcholil černošský odpor proti apartheidu, na ktorý belošská vláda reagovala sériou výnimočných stavov. Násilie, drvivou väčšinou páchané černochmi na černochoch, si vtedy vyžiadalo asi 30-tisíc obetí.
V juhoafrickej politike práve toto obdobie odštartovalo reformný trend, ktorý posledný biely prezident Frederick de Klerk v roku 1990 zavŕšil oslobodením Nelsona Mandelu a začiatkom dlhého vyjednávania s dovtedy exilovým Africkým národným kongresom (ANC).
.z Johannesburgu je utečenecký tábor
Dnes, po štrnástich rokoch demokracie v réžii vlády ANC, Južná Afrika zažíva déjà-vu. Hospodárske centrum krajiny – Johannesburg – sa v priebehu týždňa premenilo na jeden veľký utečenecký tábor. Policajné stanice a kostoly sa po niekoľkodňových brutálnych násilnostiach proti prisťahovalcom z iných častí Afriky a Ázie hemžia traumatizovanými cudzincami. Davy nezamestnaných čiernych Juhoafričanov napádajú prisťahovalcov na uliciach, rabujú ich obchody a podpaľujú im obydlia. Na všeobecnom chaose sa pohotovo priživujú zločinecké gangy.
Počet vyhnaných prisťahovalcov zo Zimbabwe, Mozambiku, Malawi, ale aj z Pakistanu a Číny sa oficiálne odhaduje na 20-tisíc. Neoficiálne je utečencov vnútri Južnej Afriky omnoho viac. Mnohí si zachránili len holé životy, iní si do provizórnych ubytovacích priestorov priniesli aspoň prikrývku alebo rádio. Niektorí sú odlúčení od príbuzných a zháňajú informácie o ich osude. Všetci dúfajú, že ich stratení blízki nemajú nič spoločné s doteraz 24 zdokumentovanými obeťami na ľudských životoch. O počte znásilnených žien neexistujú spoľahlivé štatistiky.
.chceme ísť domov
„Je to smutné a stále to isté,“ priznáva biskup Paul Verryn, ktorý v 80. rokoch poskytoval azyl utečencom z horiacich černošských štvrtí Johannesburgu. V jeho metodistickom kostole teraz v neopísateľných hygienických podmienkach táborí asi
1 300 ľudí. Sú vystrašení, otrasení, vyčerpaní a mnohí aj zranení. Len máloktorí sú ochotní uviesť svoje meno. Rozprávajú o podnapitých a hulákajúcich bandách, ktoré cudzincom rozbíjali hlavy tehlami. Juhoafrická tlač minulý víkend zverejnila fotografie mladej ženy, ktorú dav upálil v černošskom gete Diepsloot. „Chceme ísť odtiaľto domov,“ vzdychá staršia žena zo Zimbabwe, ktorú už od návratu neodrádza ani vlečúca sa povolebná kríza v jej vlasti.
Na policajnej stanici na predmestí Jeppestown už týždeň nocuje okolo 1 500 ľudí. Všetci sú natlačení na zadnom dvore pod šírym nebom za nízkych teplôt súčasnej zimy na južnej pologuli. Delia sa o dva záchody, sprchy na policajnej stanici nie sú. Polícia je preťažená a vláda prenecháva utečencov väčšinou ich vlastnému osudu – a súkromnej iniciatíve. Pracovníci humanitárnych organizácií sa obetavo snažia zmierniť podmienky v provizórnych prístreškoch.
.integrácia načierno
Sociológovia sa však čudujú len tomu, že k masovému násiliu na cudzincoch nedošlo skôr. Obyvatelia chudobných predmestí Johannesburgu a iných miest vinia imigrantov z toho, že im berú prácu a zvyšujú kriminalitu. V 50-miliónovej Južnej Afrike žije asi päť miliónov cudzincov, ich pobyt je väčšinou nelegálny. Z nich údajne až tri milióny pochádzajú zo Zimbabwe. Druhou najpočetnejšou komunitou sú Mozambičania. Nechýbajú ani desaťtisíce záhradníkov z Malawi či priekupníkov s drogami z Nigérie. Kozmopolitnú mozaiku dopĺňajú Pakistanci a všadeprítomní Číňania.
Útoky na cudzincov sú podľa pozorovateľov skratovou reakciou chudoby na nárast domácej inflácie v dôsledku rastúcich svetových cien jedla a palív. Najchudobnejší Juhoafričania začínajú byť nespokojní aj s vládou prezidenta Thaba Mbekiho, ktorá sociálne výdavky podmieňuje strohou fiškálnou politikou. Analytici sa obávajú, že súčasná vlna násilia by mohla v krajine spôsobiť politickú nestabilitu.
Politická nestabilita je dlhodobou realitou u susedov v Zimbabwe, kde stále vládne diktátor Robert Mugabe, ktorý podľa nezávislých odhadov prehral marcové prezidentské voľby. Juhoafrická vláda pritom vytrvalo a nepochopiteľne odmietala vziať na vedomie tamojšiu krízu, ktorá do okolia prosperujúceho Johannesburgu vyhnala asi tretinu populácie. Utečenci zo Zimbabwe sú v Južnej Afrike považovaní za ekonomických migrantov a ako takí nemajú nárok na politický azyl. Vláda pre nich preto dlho odmietala zriaďovať utečenecké tábory. Pod tlakom udalostí posledných dní to isto oľutovala. Podľa juhoafrických politických radikálov sa cudzinci doteraz nekontrolovateľne „integrovali“ do miestnej černošskej spoločnosti, ktorej náhle došla trpezlivosť.
.populárny šport: popieranie xenofóbie
Nečinnosť juhoafrickej vlády v súvislosti s cudzineckou krízou len rozmnožuje už existujúce pochybnosti, či vyrieši štrukturálne sociálne problémy, ktoré zdedila po svojich koloniálnych a apartheidových predchodcoch. Nemocnice v okolí Johannesburgu neboli už počas prvých dní násilností schopné prijímať či ošetriť všetkých ťažko ranených. Išlo, samozrejme, len o štátne zdravotnícke zariadenia. Tie súkromné slúžia väčšinou belochom, u ktorých predpokladajú štedré zdravotné poistenie. Súkromná nemocnica v Južnej Afrike totiž nemá problém zatvoriť bránu pred sanitkou s nepoistenou obeťou autonehody.
Politická reprezentácia – ktorá kedysi bojovala proti apartheidu z exilu – je z explózie násilia v rozpakoch. Všetkými prostriedkami sa snaží rozptýliť dojem, že Mandelov národ má problém, ktorý sa v treťom svete s obľubou pripisuje Európe, ale nepriznáva doma: radikálnu nenávisť voči cudzincom. Nenávisť sa pritom na počudovanie vôbec netýka belochov, hoci práve oni podľa štatistík najčastejšie zamestnávajú prisťahovalcov z iných častí Afriky. Bieli podnikatelia v stavebníctve a poľnohospodárstve sa totiž zhodnú na tom, že cudzinci sú nenároční, navyše pracovitejší a kvalifikovanejší než juhoafrickí černosi.
Juhoafrická polícia, ktorú xenofóbne násilie viditeľne pristihlo nepripravenú, tvrdohlavo nástojí, že situáciu má pod kontrolou. Jej predstavitelia xenofóbiu popierajú s rovnakým nasadením, s akým prezident Mbeki celé roky spochybňuje spojitosť medzi vírusom HIV a chorobou aids. V černošských getách podľa ministra pre bezpečnosť Charlesa Nqakulu vraj vyčíňajú len kriminálne živly. Väčšinou však černošskej polícii treba uznať, že stojí na strane prenasledovaných cudzincov a do domácich násilníkov neváha strieľať gumovými projektilmi. Za apartheidu sa bieli policajti bežne schovávali v obrnených transportéroch, odkiaľ len pozorovali, ako sa medzi sebou vraždia znepriatelené černošské frakcie. Polícia doteraz zadržala asi 200 násilníkov. Ak sa toto číslo zdvojnásobí, vláda bude podľa ministra Nqakulu uvažovať o nasadení armády.
.aj futbalisti sa boja
Juhoafrická vláda, ktorá je posadnutá propagáciou krajiny v zahraničí, sa, samozrejme, obáva, že xenofóbne útoky odradia zahraničných návštevníkov. Minulý rok Južnú Afriku navštívilo rekordných 8,5 milióna turistov. Turistika v tom období do HDP krajiny prispela asi ôsmimi percentami. Vládu určite vystrašili aj obavy domácej futbalovej asociácie, že podobné nepokoje by mohli narušiť svetový šampionát, ktorý bude Južná Afrika hostiť v roku 2010. „Potrebujeme mať istotu, že násilie sa nebude opakovať,“ vyhlásil výkonný predseda Juhoafrickej futbalovej asociácie Raymond Hack. Juhoafrickí organizátori zároveň odmietli špekulácie, že by im svetová futbalová federácia FIFA chcela svetový šampionát odobrať.
Jednota v rôznosti, približne tak sa dá preložiť motto tejto krajiny. Pekný ideál, len pri pohľade na ulice Johannesburgu sa človek ocitá v pokušení pridať k nemu najmenej jeden otáznik.
V juhoafrickej politike práve toto obdobie odštartovalo reformný trend, ktorý posledný biely prezident Frederick de Klerk v roku 1990 zavŕšil oslobodením Nelsona Mandelu a začiatkom dlhého vyjednávania s dovtedy exilovým Africkým národným kongresom (ANC).
.z Johannesburgu je utečenecký tábor
Dnes, po štrnástich rokoch demokracie v réžii vlády ANC, Južná Afrika zažíva déjà-vu. Hospodárske centrum krajiny – Johannesburg – sa v priebehu týždňa premenilo na jeden veľký utečenecký tábor. Policajné stanice a kostoly sa po niekoľkodňových brutálnych násilnostiach proti prisťahovalcom z iných častí Afriky a Ázie hemžia traumatizovanými cudzincami. Davy nezamestnaných čiernych Juhoafričanov napádajú prisťahovalcov na uliciach, rabujú ich obchody a podpaľujú im obydlia. Na všeobecnom chaose sa pohotovo priživujú zločinecké gangy.
Počet vyhnaných prisťahovalcov zo Zimbabwe, Mozambiku, Malawi, ale aj z Pakistanu a Číny sa oficiálne odhaduje na 20-tisíc. Neoficiálne je utečencov vnútri Južnej Afriky omnoho viac. Mnohí si zachránili len holé životy, iní si do provizórnych ubytovacích priestorov priniesli aspoň prikrývku alebo rádio. Niektorí sú odlúčení od príbuzných a zháňajú informácie o ich osude. Všetci dúfajú, že ich stratení blízki nemajú nič spoločné s doteraz 24 zdokumentovanými obeťami na ľudských životoch. O počte znásilnených žien neexistujú spoľahlivé štatistiky.
.chceme ísť domov
„Je to smutné a stále to isté,“ priznáva biskup Paul Verryn, ktorý v 80. rokoch poskytoval azyl utečencom z horiacich černošských štvrtí Johannesburgu. V jeho metodistickom kostole teraz v neopísateľných hygienických podmienkach táborí asi
1 300 ľudí. Sú vystrašení, otrasení, vyčerpaní a mnohí aj zranení. Len máloktorí sú ochotní uviesť svoje meno. Rozprávajú o podnapitých a hulákajúcich bandách, ktoré cudzincom rozbíjali hlavy tehlami. Juhoafrická tlač minulý víkend zverejnila fotografie mladej ženy, ktorú dav upálil v černošskom gete Diepsloot. „Chceme ísť odtiaľto domov,“ vzdychá staršia žena zo Zimbabwe, ktorú už od návratu neodrádza ani vlečúca sa povolebná kríza v jej vlasti.
Na policajnej stanici na predmestí Jeppestown už týždeň nocuje okolo 1 500 ľudí. Všetci sú natlačení na zadnom dvore pod šírym nebom za nízkych teplôt súčasnej zimy na južnej pologuli. Delia sa o dva záchody, sprchy na policajnej stanici nie sú. Polícia je preťažená a vláda prenecháva utečencov väčšinou ich vlastnému osudu – a súkromnej iniciatíve. Pracovníci humanitárnych organizácií sa obetavo snažia zmierniť podmienky v provizórnych prístreškoch.
.integrácia načierno
Sociológovia sa však čudujú len tomu, že k masovému násiliu na cudzincoch nedošlo skôr. Obyvatelia chudobných predmestí Johannesburgu a iných miest vinia imigrantov z toho, že im berú prácu a zvyšujú kriminalitu. V 50-miliónovej Južnej Afrike žije asi päť miliónov cudzincov, ich pobyt je väčšinou nelegálny. Z nich údajne až tri milióny pochádzajú zo Zimbabwe. Druhou najpočetnejšou komunitou sú Mozambičania. Nechýbajú ani desaťtisíce záhradníkov z Malawi či priekupníkov s drogami z Nigérie. Kozmopolitnú mozaiku dopĺňajú Pakistanci a všadeprítomní Číňania.
Útoky na cudzincov sú podľa pozorovateľov skratovou reakciou chudoby na nárast domácej inflácie v dôsledku rastúcich svetových cien jedla a palív. Najchudobnejší Juhoafričania začínajú byť nespokojní aj s vládou prezidenta Thaba Mbekiho, ktorá sociálne výdavky podmieňuje strohou fiškálnou politikou. Analytici sa obávajú, že súčasná vlna násilia by mohla v krajine spôsobiť politickú nestabilitu.
Politická nestabilita je dlhodobou realitou u susedov v Zimbabwe, kde stále vládne diktátor Robert Mugabe, ktorý podľa nezávislých odhadov prehral marcové prezidentské voľby. Juhoafrická vláda pritom vytrvalo a nepochopiteľne odmietala vziať na vedomie tamojšiu krízu, ktorá do okolia prosperujúceho Johannesburgu vyhnala asi tretinu populácie. Utečenci zo Zimbabwe sú v Južnej Afrike považovaní za ekonomických migrantov a ako takí nemajú nárok na politický azyl. Vláda pre nich preto dlho odmietala zriaďovať utečenecké tábory. Pod tlakom udalostí posledných dní to isto oľutovala. Podľa juhoafrických politických radikálov sa cudzinci doteraz nekontrolovateľne „integrovali“ do miestnej černošskej spoločnosti, ktorej náhle došla trpezlivosť.
.populárny šport: popieranie xenofóbie
Nečinnosť juhoafrickej vlády v súvislosti s cudzineckou krízou len rozmnožuje už existujúce pochybnosti, či vyrieši štrukturálne sociálne problémy, ktoré zdedila po svojich koloniálnych a apartheidových predchodcoch. Nemocnice v okolí Johannesburgu neboli už počas prvých dní násilností schopné prijímať či ošetriť všetkých ťažko ranených. Išlo, samozrejme, len o štátne zdravotnícke zariadenia. Tie súkromné slúžia väčšinou belochom, u ktorých predpokladajú štedré zdravotné poistenie. Súkromná nemocnica v Južnej Afrike totiž nemá problém zatvoriť bránu pred sanitkou s nepoistenou obeťou autonehody.
Politická reprezentácia – ktorá kedysi bojovala proti apartheidu z exilu – je z explózie násilia v rozpakoch. Všetkými prostriedkami sa snaží rozptýliť dojem, že Mandelov národ má problém, ktorý sa v treťom svete s obľubou pripisuje Európe, ale nepriznáva doma: radikálnu nenávisť voči cudzincom. Nenávisť sa pritom na počudovanie vôbec netýka belochov, hoci práve oni podľa štatistík najčastejšie zamestnávajú prisťahovalcov z iných častí Afriky. Bieli podnikatelia v stavebníctve a poľnohospodárstve sa totiž zhodnú na tom, že cudzinci sú nenároční, navyše pracovitejší a kvalifikovanejší než juhoafrickí černosi.
Juhoafrická polícia, ktorú xenofóbne násilie viditeľne pristihlo nepripravenú, tvrdohlavo nástojí, že situáciu má pod kontrolou. Jej predstavitelia xenofóbiu popierajú s rovnakým nasadením, s akým prezident Mbeki celé roky spochybňuje spojitosť medzi vírusom HIV a chorobou aids. V černošských getách podľa ministra pre bezpečnosť Charlesa Nqakulu vraj vyčíňajú len kriminálne živly. Väčšinou však černošskej polícii treba uznať, že stojí na strane prenasledovaných cudzincov a do domácich násilníkov neváha strieľať gumovými projektilmi. Za apartheidu sa bieli policajti bežne schovávali v obrnených transportéroch, odkiaľ len pozorovali, ako sa medzi sebou vraždia znepriatelené černošské frakcie. Polícia doteraz zadržala asi 200 násilníkov. Ak sa toto číslo zdvojnásobí, vláda bude podľa ministra Nqakulu uvažovať o nasadení armády.
.aj futbalisti sa boja
Juhoafrická vláda, ktorá je posadnutá propagáciou krajiny v zahraničí, sa, samozrejme, obáva, že xenofóbne útoky odradia zahraničných návštevníkov. Minulý rok Južnú Afriku navštívilo rekordných 8,5 milióna turistov. Turistika v tom období do HDP krajiny prispela asi ôsmimi percentami. Vládu určite vystrašili aj obavy domácej futbalovej asociácie, že podobné nepokoje by mohli narušiť svetový šampionát, ktorý bude Južná Afrika hostiť v roku 2010. „Potrebujeme mať istotu, že násilie sa nebude opakovať,“ vyhlásil výkonný predseda Juhoafrickej futbalovej asociácie Raymond Hack. Juhoafrickí organizátori zároveň odmietli špekulácie, že by im svetová futbalová federácia FIFA chcela svetový šampionát odobrať.
Jednota v rôznosti, približne tak sa dá preložiť motto tejto krajiny. Pekný ideál, len pri pohľade na ulice Johannesburgu sa človek ocitá v pokušení pridať k nemu najmenej jeden otáznik.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.