Falošné podpisy Rafaela Rafaja, ktorými kryl parlamentné neúčasti Jána Slotu, by samé osebe neboli takou aférou, ktorá by nás mala šokovať či vyviesť nejako z miery. Na to sa s SNS príliš dlho a dobre poznáme.
Škandálom prvého stupňa sú až dozvuky, keď celá mocenská štruktúra namiesto vyvodzovania zodpovednosti urobila Rafajovi tú istú láskavosť, čo on svojmu komplicovi a šéfovi – prikryla ho. A čo je zvlášť príznačné a výstražné súčasne, predseda parlamentu a orgány činné v trestnom konaní sa neunúvali predstierať ani minimálne úsilie. Tomu sa hovorí bohorovnosť moci.
Kauza „Slotovho“ podpisu je jedinečná tým, že nedáva priestor pre pochybnosť či prezumpciu neviny. Manipulácia je vylúčená, dôkazy sú na stole. Vyhlásenie Pavla Pašku, že „pre mňa sa kauza skončila tým, že pán Slota jednoznačne odpovedal, že ten podpis je jeho“, je manifestácia arogancie. Pritom ten istý Paška, ktorý „nie je vyšetrovací orgán“, bol schopný obratom vypátrať prezenčné listiny Dzurindu, Mikloša a ďalších, na ktorých boli títo podpísaní, ale v ten deň nehlasovali...
A predseda vlády, ktorý rovno zo Švajčiarska referoval o Branisku a v marketingovom rytme vie občas očariť aj vetou, že „nič nie je také dôležité, ako dôvera ľudí v politikov“, sa tentoraz nechal počuť, že „on nemá problém, to Ján Slota“ a že „voliči to každému politikovi zrátajú“. Tu je podstatný moment: Fico argumentuje voličmi a verejnou mienkou pri plnom vedomí, že práve tieto mechanizmy zlyhávajú. Predseda Smeru tým dáva na známosť, že v koalícii strpí aj podvod, pretože jeho to nič nestojí, a ešte sa pritom cynicky odvoláva na voličov SNS , ktorí by ho mali zastúpiť...
Samotná skutočnosť, že Fico (a politici všeobecne) kalkuluje s krátkou pamäťou voličstva, neprekvapuje. Avšak nový prvok táto autogramiáda má – bola namodelovaná situácia, v ktorej sa koalícia ani nesnaží vytvárať zdanie snahy na nápravu. Esenciálny podvod premiestňujú do kategórie „údajného“ falšovania s odkazom, že politická konzekvencia neexistuje. To je mentalita ľudí minulosti. Kontrast so záchvatmi, ktoré predvádzal Fico po Veľkom Slavkove, ilustruje jeho myslenie: podvod, lož, manipuláciu, ktorých následkom nie je škoda na spoločenskom vlastníctve (predtým socialistickom majetku), nepociťuje ako naliehavý problém či zlyhanie, ktoré má byť postihnuté. Možno až keby v dôsledku Rafajovho podpisu zmizlo aspoň desať miliónov, príbeh by získal zrozumiteľnú materiálnu podstatu a Fico by sa azda naštartoval...
Samozrejme, Rafajov podpis má aj „hmotnoprávnu“ podstatu, keďže dôsledkom bolo navodenie skutočnosti, zakladajúcej finančný nárok Jána Slotu. Viacerí právnici preto prízvukovali, že podozrenia z trestných činov podvodu alebo pozmeňovania verejnej listiny sú relevantné. Preto je správanie prokuratúry i polície – odkiaľ bolo bleskovo oznámené, že „nevidia dôvod na konanie“ – veľmi znepokojujúce a umocňuje početné indície, že tieto orgány sú politicky ovplyvňované. Či už priamo, alebo atmosférou, čo sa rozlieva z politiky. Tú napokon príznačne dokreslilo aj nevydanie Chelemendika, straníckeho kolegu Rafaja a Slotu, k trestnému stíhaniu. Tiež v jednoznačnej situácii, keď neexistoval jediný argument proti.
Ľahkosť, s akou falšovateľ podpisu uniká zodpovednosti za svoj skutok, naznačuje stále hlbšie trhliny v slovenskej demokracii.
Škandálom prvého stupňa sú až dozvuky, keď celá mocenská štruktúra namiesto vyvodzovania zodpovednosti urobila Rafajovi tú istú láskavosť, čo on svojmu komplicovi a šéfovi – prikryla ho. A čo je zvlášť príznačné a výstražné súčasne, predseda parlamentu a orgány činné v trestnom konaní sa neunúvali predstierať ani minimálne úsilie. Tomu sa hovorí bohorovnosť moci.
Kauza „Slotovho“ podpisu je jedinečná tým, že nedáva priestor pre pochybnosť či prezumpciu neviny. Manipulácia je vylúčená, dôkazy sú na stole. Vyhlásenie Pavla Pašku, že „pre mňa sa kauza skončila tým, že pán Slota jednoznačne odpovedal, že ten podpis je jeho“, je manifestácia arogancie. Pritom ten istý Paška, ktorý „nie je vyšetrovací orgán“, bol schopný obratom vypátrať prezenčné listiny Dzurindu, Mikloša a ďalších, na ktorých boli títo podpísaní, ale v ten deň nehlasovali...
A predseda vlády, ktorý rovno zo Švajčiarska referoval o Branisku a v marketingovom rytme vie občas očariť aj vetou, že „nič nie je také dôležité, ako dôvera ľudí v politikov“, sa tentoraz nechal počuť, že „on nemá problém, to Ján Slota“ a že „voliči to každému politikovi zrátajú“. Tu je podstatný moment: Fico argumentuje voličmi a verejnou mienkou pri plnom vedomí, že práve tieto mechanizmy zlyhávajú. Predseda Smeru tým dáva na známosť, že v koalícii strpí aj podvod, pretože jeho to nič nestojí, a ešte sa pritom cynicky odvoláva na voličov SNS , ktorí by ho mali zastúpiť...
Samotná skutočnosť, že Fico (a politici všeobecne) kalkuluje s krátkou pamäťou voličstva, neprekvapuje. Avšak nový prvok táto autogramiáda má – bola namodelovaná situácia, v ktorej sa koalícia ani nesnaží vytvárať zdanie snahy na nápravu. Esenciálny podvod premiestňujú do kategórie „údajného“ falšovania s odkazom, že politická konzekvencia neexistuje. To je mentalita ľudí minulosti. Kontrast so záchvatmi, ktoré predvádzal Fico po Veľkom Slavkove, ilustruje jeho myslenie: podvod, lož, manipuláciu, ktorých následkom nie je škoda na spoločenskom vlastníctve (predtým socialistickom majetku), nepociťuje ako naliehavý problém či zlyhanie, ktoré má byť postihnuté. Možno až keby v dôsledku Rafajovho podpisu zmizlo aspoň desať miliónov, príbeh by získal zrozumiteľnú materiálnu podstatu a Fico by sa azda naštartoval...
Samozrejme, Rafajov podpis má aj „hmotnoprávnu“ podstatu, keďže dôsledkom bolo navodenie skutočnosti, zakladajúcej finančný nárok Jána Slotu. Viacerí právnici preto prízvukovali, že podozrenia z trestných činov podvodu alebo pozmeňovania verejnej listiny sú relevantné. Preto je správanie prokuratúry i polície – odkiaľ bolo bleskovo oznámené, že „nevidia dôvod na konanie“ – veľmi znepokojujúce a umocňuje početné indície, že tieto orgány sú politicky ovplyvňované. Či už priamo, alebo atmosférou, čo sa rozlieva z politiky. Tú napokon príznačne dokreslilo aj nevydanie Chelemendika, straníckeho kolegu Rafaja a Slotu, k trestnému stíhaniu. Tiež v jednoznačnej situácii, keď neexistoval jediný argument proti.
Ľahkosť, s akou falšovateľ podpisu uniká zodpovednosti za svoj skutok, naznačuje stále hlbšie trhliny v slovenskej demokracii.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.